S postupom času sme cítili, že sa blíži vyvrcholenie sezóny a zároveň vyvrcholenie nášho dunajského ťaženia a našej dunajskej story. Voda sa pomaly ochladzovala, a to sme už vedeli, že prichádza to správne obdobie na lov veľkých kaprov.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2021
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 36
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Dunajské ramená sme navštívili ešte koncom leta dvakrát, no boli to skôr poznávacie výpravy, lebo o krajšieho kapra sme ani nezavadili. O jedného kapra, ktorý mohol mať tak 12 kíl som prišiel počas zdolávačky medzi stromami a v našich podberákoch končili menšie, iba násadové kapry. Priznám sa vám, že sme začínali byť mierne zúfalí. Nevedeli sme, či robíme niečo zle alebo nechodíme na správne miesta… Veď – určite poznáte ten pocit.
Tentoraz to vyjde!
Rovnaké to bolo aj na tejto výprave, keď sme došli k vode nabití energiou, že tentoraz to príde. Opäť klasický príbeh – naložiť veci do lodí, preplaviť sa, vyložiť lode, preniesť veci a lode cez splavy a pokračovať ďalej.
Prichádzame na miesto, čas je veľmi dobrý a naše prúty sú podozrivo skoro vo vode. Varíme si večeru a vychutnávame dobré pivo, v hlavách nám behajú myšlienky o miestnych pokladoch a bez slova sa ukladáme do spacákov plní očakávania.
Stabilizátory prútov
Snag Ears zabránia, aby pri razantných záberoch vyskočil váš prút zo signalizátora.
Čakanie na deň D
Situácia sa opakuje a zo spánku nás vytrhávajú malé a hladné kapry… Nech robíme, čo chceme a chytáme, na čo chceme, je to stále ten istý priebeh. Skúšali sme viacej kŕmiť, opatrne, len s pár guľôčkami do okolia montáže, chytali sme na tigrí orech, no výsledok bol stále ten istý, a to – násaďák! To vám hlavou začnú behať myšlienky typu: Sú tu vôbec veľké kapry? Som prekliaty? Robím niečo zle? Nie, nerobíme nič zle, proste tá veľká ryba na dunajských ramenách reaguje a funguje úplne inak. Má tam neuveriteľné kvantum prirodzenej potravy a nepotrebuje žrať vaše „nedôveryhodné“ nástrahy. Sú však dni, keď sa prekabátiť nechá, a to je presne deň D, keď sedíte v správny čas na správnom mieste.
Quartus je parťák, ktorý všetky úspechy aj neúspechy prežíval s nami.
Nádejná obrovská plytčina
Pred nami bola posledná noc tejto výpravy a už to vyzeralo znova na poriadne fiasko, no niečo ma ťahalo presťahovať sa vyššie proti prúdu. Rozhodol som sa preskúmať ten lákavý úsek na člne, a tak naskakujem, zapínam elektromotor a idem proti prúdu. Obzerám sa po brehu, či nenájdem miesto, kde by sme sa vedeli vyložiť a stráviť tam poslednú noc. Nakoniec som si predsa len jedno miesto zamiloval – koryto tieklo pod nohami s trojmetrovou hĺbkou a následne to z koryta pomaly stúpalo až na 1,2 m obrovskú plytčinu, na ktorej ste našli všetko. Od tráv cez korýtka až po zatopené konáre a rôzne prekážky. Aj na brehu to vyzeralo v poriadku, bolo tam dostatok miesta na rozloženie prístreška, aj keď poslednú noc bez problémov prespíme len tak pod holým nebom, keďže pršať nemalo.
Vrátim sa za Peťom na prvé miesto a oboznamujem ho s mojím plánom. No obaja sme si položili jednu otázku: oplatí sa nám to na jednu noc všetko sťahovať? Čo ak práve túto noc príde ten vytúžený záber? Po chvíli konštatovania sa púšťame do balenia a ideme sa predsa len presťahovať. Usilujeme sa myslieť pozitívne a berieme to ako skúsenosť, že spoznáme ďalšiu časť tohto úseku… Navyše už niekoľkokrát sa mi v živote stalo, že po presťahovaní na poslednú noc sa mi podarilo uloviť krásne ryby.
Boilies Beta od firmy Carp Inferno je extrémne pálivé boilies, ktoré aj na tejto vode zachutilo miestnym mohykánom.
Miesto vyzerá dobre, ale…
Spoločne s Quartusom naskakujeme do člnov a plavíme sa proti prúdu. Po príchode na miesto ma Peťo vysmial, že či mám dobrú poistku? To po tom, ako zbadal strmý breh, po ktorom budeme nosiť väčšinu vecí… Zvládli sme to bez ujmy na zdraví a počas vykladania som videl na plytčine otočiť sa dva kapry okolo 8 kg. To si ani neviete predstaviť, ako som začal výskať a koľko pozitívnej energie to do mňa nalialo! Vravím: „Peťo, sú tu!“ Z diaľky sa ozvali hromy, ktoré ma donútili pozrieť sa na predpoveď počasia. No zbohom! Predpoveď sa úplne zmenila a valila sa na nás mega búrka! Keď som zbadal tie staré stromy nad našimi hlavami, nebolo mi všetko jedno. No, vari to nebude až tak hrozné.
Starý poklad z dunajských ramien, ktorý by vedel rozprávať príbehy!
Rybe som dal meno Táňa.
Búrka zamávala s vodou i prírodou
Prúty sme pozavážali, ja som vsadil na istotu a na obe montáže som našil 25 mm boilies Beta z radu Hot Line. Po dvoch hodinách prichádza prvý záber od mega jalca – ten bol taký veľký ako moja noha! Veľmi dobré znamenie, lebo tam kde je jalec, príde aj kapor. Postavili sme prístrešok, aby sme sa skryli pred dažďom a vetrom a – už to tu bolo! Bolo to niečo šialené, hromy a blesky, do toho neskutočný vietor, ktorý ohýbal stromami nad nami. Niekoľkokrát som v miernej panike aj vybehol von z bivaku pozrieť sa, čo sa to deje!? Som zvyknutý na búrky zo Zemplínskej šíravy, ale búrka v takomto pralese stojí za to a nebolo mi všetko jedno. Vodu poriadne premiešalo, lebo aj v týchto miestach, kde takmer nikdy nefúka, boli veľké vlny spojené so silným dažďom.
Podložka Wychwood Walled Unhooking Mat bola na tejto výprave niekoľkokrát plná.
Konečne tasím podberák
Zrazu sa to všetko utíšilo a už len v diaľke zneli posledné ozveny hromov a na oblohe sa odrážala žiara bleskov. Spustilo sa jemné mrholenie a vtom sa rozbieha moja pravá udica. Záber bol dosť zvláštny a potom, keď som chytil prút do ruky, cítil som jemné šklbanie. Bol som si istý, že to bude malý kapor alebo jalec. Neskôr som zistil, že to šklbanie spôsobovali riasy, ktoré ryba brala za sebou. Po chvíli sa dostávam na šokovku a objavuje sa chumáč rias, pod ktorým bola ryba a nie hocijaká! V tom momente som sa ani nestihol nadýchnuť, ani sa mi nestihli rozklepať kolená, proste, ani neviem ako sa mi to podarilo, ale bolo to ako v kovbojských prestrelkách… Vytasil som podberák a rybu podobral. Neveril som vlastným očiam, no udržal som emócie na uzde, aby Peťo nič netušil! Prichádzam na breh a kričím: „Lyšček, taký 8-kilový…“ Z brehu sa ozýva: „Nevadí, aj to je super!“ No potom, keď som vyhodil lano na breh, to som už nevydržal a začal som vrieskať po Peťovi, pretože v podberáku bola ryba, pre ktorú sme sem jazdili, pre ktorú sme to všetko robili! Obrovský, priam monštruózny dunajský lysec! Neskutočná hlava, nádherné zjazvené telo, to sa ani nedá slovami opísať, čo sme v tom momente prežívali.
Váha to nevydržala
Rybu ideme zvážiť, opatrne ju so sakom zdvíham a vo váhe niečo ruplo. Rybu zdvíham opäť a normálne ma oblial studený pot, pretože váha ukazovala 17,2 kg, čo by po odrátaní mokrého saku znamenalo, že ryba nemá ani 15 kg. Vravím to parťákovi a on, že čo si blázon…? Okamžite išiel po jeho váhu, tak na ňu pripínam sak, dvíham to a váha ryby so sakom je 24,8 kg!
Peťov takmer 18 kg šupináč bol ďalším skvostom, ktorý sa ocitol pred objektívom!
Kolotoč záberov
Druhé kolo našej neuveriteľnej radosti prerušuje jazda na Peťovej udici! Rybu rýchlo dávame do vody a vyráža sa za ďalším záberom. Po chvíli máme v podberáku ďalšiu krásnu rybu presahujúcu „pätnástku“ hranicu, rýchlo sme ju nafotili a natočili a vtom prichádza záber na môj ďalší prút. To je neuveriteľné! Rybu okolo 12 kg v zápale vypínam pri člne a smerujem na breh, už to tam nebudem pokladať, veď aj zajtra je deň…
Spokojný dorazím k brehu a aby toho nebolo málo, roztáča sa najvzdialenejší prút. Poklepem Peťa po ramene so slovami, aby priniesol ešte jedného slona! Aj sa tak stalo a po chvíli som začul výkrik a v podložke sa nám trepotal takmer 18-kilový šupináč! To bola jazda, ktorú prajem zažiť každému z vás!
Už sme si akosi zvykli,
že rybačku na ramenách
začíname poriadnym steakom!
Takú noc si treba zopakovať!
Noc už bola nenávratne preč a my sme nechápali, čo sa vlastne udialo. Ryby sme zdokumentovali a pustili naspäť do ich kráľovstva. Veril som, že táto noc sa zopakuje, že musíme ostať pri vode ešte jednu noc. Podarilo sa mi presvedčiť parťáka, absolvovali sme pár telefonátov a vychutnávali si pobyt pri vode. Boli sme naozaj šťastní a do prípravy na poslednú noc sme dali všetko. Nové nadväzce, nové šokovky, kŕmenie sme rozhádzali naširoko ako noc predtým… A čo sa udialo? Vôbec nič. Neurobili sme ani jediný záber, guľôčky boli nedotknuté a my sme spokojne všetko pobalili a preplavili sa naspäť k nášmu autu.
Drevotoč obyčajný, táto húsenica sa mi dostala do puzdra s prútmi a zožrala mi korkovú rukoväť!
Odchádzame bez výčitiek
Na jednej strane som bol smutný, že sme už neurobili záber, no na druhej strane som bol rád, že sme ostali, pretože inak by som si do konca života vyčítal, že sme odišli v tom najlepšom. Čo z toho celého vlastne vyplýva? Často sa naháňame za niečím úplne zbytočne, mnohokrát stačí len trpezlivosť a odhodlanosť a ten vytúžený deň D príde. Tak, ako to bolo aj v našom prípade tentoraz.
Trávte viac času pri vode, užívajte si pobyt v prírode a ostatné príde samo. Presne vtedy, keď to budete najmenej čakať.
Prajem vám veľa úspechov pri vode!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
