Šťuky lovím už vyše tridsať rokov, avšak doteraz sa mi tieto dravce vôbec nezunovali. Stále ma fascinujú svojou silou, rýchlosťou a dokonale tvarovaným telom prispôsobeným na lov koristi. Ich útok na nástrahu je nezameniteľný, prudký, rovnako ako jej úniky na udici…
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2021
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 10
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Všetky cesty vedú okolo vody
Využívam takmer každú voľnú chvíľu na to, aby som sa dostal k vode. Hoci aj na polhodinku, veď šanca uloviť šťuku, je takmer vždy. Časom som zistil, že skoro všetky cesty vedú popri vode, a to hlavne od júna. Napríklad: cesta na logopédiu so synom – okolo ramena Malého Dunaja, cesta s deťmi k doktorke – okolo štrkovky (samozrejme, len v prípade, že sú zdravé), cesta na úrad – okolo Malého Dunaja, a tak by sa dalo pokračovať…
Na hladine sa konečne objavuje široký šťučí chrbát.
Lovecká vášeň
Keď som na obecnom úrade potreboval niečo súrne vybaviť, nezabudol som (pre istotu) do kufra auta rýchlo pribaliť aj ľahkú udičku, rybársku vestu, čižmy, malý foťák a šiltovku. Na úrade našťastie neboli žiadne dlhé fronty, žiadne čakanie a ako zázrakom ma vybavili takmer okamžite. Celý vytešený vychádzam von, sadám do auta, keď sa vtom spustil silný dážď. Tak s týmto som naozaj nerátal… Ísť a chytať aj v daždi? Ani to by mi nevadilo, ale za necelú hodinku som mal vyzdvihnúť syna zo škôlky. Celý mokrý by som učiteľke pripadal asi dosť čudne, aj keď vie, že som rybár. Nakoniec predsa zvíťazila lovecká vášeň. Veď na rybách som nebol ani nepamätám! Rozhodol som sa, že si zachytám aspoň pod cestným mostom – tam neprší…
Podberák je na takúto šťuku až smiešne malý.
Blesková rybačka
Po príchode k vode ma čakalo ďalšie nemilé prekvapenie. V tom zhone som zabudol na niečo podstatné – na nástrahy na ryby. Jedinou nástrahou bolo biele kopyto na zubáča na udici, asi ešte z minulého roka. Celú krabičku voblerov, gúm, blyskáčov a rôznych vychytávok na šťuky som nechal doma. Ešteže to kopyto zostalo. Polhodinka neúspešného lovu prešla ako voda. Už len pätnásť minút a musím ísť – v škôlke ma čaká syn.
Kúsok pod mostom je zarastená plytká zátoka, kde sa občas skrývajú menšie šťučky – ideálne miesto. V lete som tu mal niekoľko šťúk, dokonca aj jednu sedemdesiatku. Určite by potešila aj teraz. Medzitým dážď ustal, a tak som sa na poslednú chvíľu predsa rozhodol, že vyskúšam práve túto malú zátoku. Asi na druhý, tretí hod som pocítil jemné šklbnutie, ale zasekol som do prázdna… Pozriem sa bližšie na kopyto – zadná časť chýbala. Potvora malá, myslím si, ochutnala kúsok, možno zaberie znova, a tak pokračujem v hádzaní.
Jemne zaseknutý háčik ju predsa udržal.
Krásna šťuka!
Ešte posledné tri hody, vravím si v duchu už asi po dvadsiatom poslednom hode… Vtom sa mi kopyto, či už len jeho zostatok, pri dne o niečo pevne zachytí. Ale veď tu je dno úplne čisté… Prv než dokážem v hlave dokončiť myšlienku, vystrelí z plytčiny veľká vlna niekde do stredu Malého Dunaja. Neďaleko sediaci kaprári vstávajú zo stoličiek a zvedavo ma pozorujú. „Tak zas budem meškať…“, to je prvá myšlienka, ktorá mi po zábere napadla. Mal som to výborne načasované až na to, že som už nepočítal so záberom šťuky… Zaslúženú šťuku zdolávam na hranici únosnosti tenkého prútika. Šermujem s ním, ale rybu sa mi stále nedarí otočiť. Bežím za ňou popri brehu, vchádzam do plytkej vody, zdá sa, že je koniec. V duchu si vyčítam, prečo som si vzal len jemnú zubáčovku namiesto poriadnej šťukovej palice! Až niekde ďaleko v hĺbke sa mi darí rybu otočiť. Ale tá v koryte rieky naďalej bojuje vytrvalo, silovo, bez známok únavy. Alebo je to sumec? No ten by nebol predsa taký rýchly. Konečne sa objavuje široký šťučí chrbát na hladine. Je to jasné. Tak predsa šťuka, krásna šťuka!
Pri prvom útoku šťuka odhryzla koniec kopyta.
Čas ísť
Ešte sa však ani zďaleka nevzdáva. Bojuje do poslednej chvíle. Problémy sú aj s jej vylovením. Podberák je smiešne malý a hoci som doň už dostal pár pekných šťúk, tentoraz je prakticky takmer nepoužiteľný. Navádzam šťuku na plytčinu, kde sa konečne poddáva. Kaprári, ktorí tu tiež lovia, mi robia pár fotiek a obdivujú mohutné svalnaté šťučie telo rovnako ako ja. Šanca uloviť šťuku je takmer vždy. Ale takéto prekrásne torpédo? Vtom mi zazvoní mobil. Kamarát, manželka? Nie. Učiteľka z materskej školy ma vracia späť do reality. Je čas ísť. Teda, už dávno bol… Šťuku púšťam späť prakticky nepoškodenú. Háčik mala zaseknutý len na maličkom kúsku kože tesne na okraji tlamy. Je to malý zázrak, že sa mi ju podarilo dostať…
Zdolaná krásavica. Do metra jej chýba len pár centimetrov.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
