Pokojne môžeme začať tak ako v rozprávke, pretože v rozprávkach je uskutočniteľné aj nemožné… Kde bolo tam bolo, medzi mohutnými horami s krásnymi horskými potokmi a riekami ležal kraj, ktorý sa odnepamäti volal Horehron. Bolo to úžasné miesto, ktoré skrývalo mnoho pokladov.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2021
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 6
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Na tomto čarovnom mieste v lone slovenských hôr od dávnych čias vyrastali úžasní rybári. Na bystrých horských potokoch aj rieke zdokonaľovali svoje muškárske a prívlačové spôsoby lovu poväčšine dravých rýb, pre ktoré tento kraj vždy bol, je a bude skvelým útočiskom pre rybí život.
Veslo našej cesty, plné svetla.
Rozprávka sa zauzľuje
Ako to už v takýchto rozprávkach zvyčajne býva, vždy nastane nejaká komplikácia, keď hlavný hrdina čelí nepriateľovi alebo okolnostiam, ktoré sa ukážu ako veľmi ťažko prekonateľné alebo dokonca úplne zahatajú cestu k cieľu. A tak aj v našom príbehu nastáva skutočnosť, ktorá do deja o skvelých rybároch z Horehronia prináša negatívny jav…
O takýchto ránach sme vždy snívali.
Všetko sa zdalo byť také jednoduché až doposiaľ. Ale čo ak sa narodí chlapec, ktorý si za svoj najobľúbenejší spôsob rybolovu vyberie kaprárinu? To by bolo ešte v pohode, veď kapríka, aj krajšieho, vieme chytiť aj u nás, stačí prísť k vode, hodiť to tam a čakať, raz to určite vystrelí.
Pretože na 5-hektárovej vode to skôr či neskôr určite vystrelí.
Ráno sa môžem pozrieť do zrkadla.
Rybársky učeň
Položme si však otázku inak: Čo ak sa narodí chlapec v našom kraji, kde dve organizácie spolu majú kaprárskych revírov okolo 10 hektárov, a chcel by sa nielenže stať kaprárom, ale sníva o tom, že bude zdolávať krásne ryby na obrovských priehradách alebo v silných tokoch riek…? Čo ak sa túži svojimi zručnosťami a znalosťami vyrovnať chlapcom, ktorí mali také šťastie, že sa narodili na takých brehoch! Pretože dobre vie, že byť skvelým kaprárom, to nie je len vedieť nahodiť udice do vody, ale je to alchýmia, ktorú treba študovať usilovne ako v škole a nie je možné ovládať to bez dlhodobého spoznávania a vytrvalého tréningu…?
Martin a jeho zaslúžené emócie po dobre
odvedenej práci.
Cesta
Dobre, možno ten tréning nie je až taký zložitý… Veď predsa dnes existujú rôzne súkromné jazerá, ktoré skrývajú aj pekné ryby. Ach, áno, dnes to už nie je také zložité, veď nadväzce, montáže a všetko ďalšie dokážeme nájsť na nete, veľké ryby chytíme niekde na súkromnom rybníku a v pohode si môžeme myslieť, že sme majstri sveta… Lenže o tomto v žiadnej rozprávke reč nie je, ba nie je tam zmienka ani o tom, ako si vybrať ľahkú cestu. Čo by to bol za dej, keby všetko bolo takéto ľahké?! A okrem toho, dnes síce takéto možnosti sú, ale pred časmi sme o nich ani nesnívali. Jediné, o čom sme snívali, keď sme išli školským autobusom na výlet do Bratislavy cez most nad Kráľovou, tak sme rojčili o tom, aké by to bolo raz si tam zachytať, raz to zvládnuť, aspoň raz tam zažiť v krutom počasí v strede tej obrovskej masy vody neskutočný príbeh. Všetci sme vedeli, že tak ako v rozprávkach, je to aj pre nás, chlapcov z Horehronia, ktorí sa narodili medzi horami, veľmi ťažká, dokonca až nemožná úloha a výzva. Že na to, aby sme sa aspoň sčasti dokázali priblížiť znalosťami, zručnosťami a skúsenosťami rybárom z lokalít, ktoré majú kaprárinu v krvi a pod nosom samú vodu, budeme potrebovať naozaj pevnú vôľu a vytrvalosť.
Peťo vie, že ak všetko dobre spravíš, tak v noci sa nespí.
Silou vôle
Určite ste si všimli, že nepíšem iba o sebe. To ani nie je možné, pretože ak chceme u nás byť naozaj dobrí a ak chceme vyrásť v našom kraji na minimálne porovnateľného kaprára s chlapcami zo západu či juhu, tak prvou a zásadnou vecou, ktorú musíme činiť je, aby sme si úplne všetky skúsenosti a zručnosti odovzdávali medzi sebou. Možno to vyznie normálne, ale verte, že to až také prirodzené nie je. Preto som hrdý na to, že chlapci, ktorí si nevybrali ľahšiu cestu, tak pochopili, aké dôležité je pre nás Horehroncov učiť sa jeden od druhého a odovzdávať si tiež každú negatívnu skúsenosť, aby sme dokázali to, čo je pre niekoho iného úplne normálne a prirodzené. Aby sme boli vzorom jeden pre druhého, aby sme spoločne dokázali nemožné a prišli k cieľu!
Ak sa narodíte v lese, musíte mať obrovskú túžbu a silu vôle, aby ste to dokázali. Nie, aby ste dokázali zvyšovať prelegendovanosť slovenských kaprárov, ale aby ste vo svojom vnútri boli hrdý na to, čo ste dosiahli. Že ste napriek všetkým okolnostiam dokázali prekonať aj nemožné a prišli ste k cieľu!
Toto je to, prečo tak tvrdo makáme.
Aká cesta, taký cieľ
Všetko sa napokon krásne prejaví v konečnom cieli. Keď nastane čas príbehov, ten ukáže, akou cestou sme išli. Ak sme si vybrali túto náročnú cestu a všetko na nej podriadili vybranému cieľu, tak sa to na konci príbehu aj ukáže. Toto je príbeh ako z rozprávky a rozprávka má vždy aj zauzlenie deja niečím negatívnym, aby mohol prísť napokon šťastný koniec. Neexistuje rozprávka bez komplikácií v nej, a preto neexistuje príbeh o dobrom kaprárovi na Horehroní a v podobných krajoch, ako je ten náš, bez strastiplnej cesty.
Nejestvuje šanca vyrovnať sa iným bez maximálneho úsilia, bez neskutočne pevnej vôle. Verte mi či nie, ja osobne som mal tisíckrát slzy na krajíčku a chcel som to mnohokrát vzdať, lenže prišli ostatní a ďalší a ďalší. Prišli lepší a lepší a oni ma zachránili a posunuli vpred tak, ako som to možno urobil ja zasa pre niekoho iného. Cieľ je úžasný a príbeh je vždy nádherný, treba len silnú vôľu a chuť učiť sa, lebo to stojí za to. Aká cesta, taký cieľ, hovorí sa a verte mi, že ani my si nechceme vyberať cestu bez rozprávkovo šťastného konca, hoci na to, aby sme to zvládli, musíme veľakrát siahať až na dno svojich síl.
Mal som detské sny.
Odkaz
Áno, písal som o nás, o chlapcoch z Horehronia, ktorí obetovali mnoho času, peňazí a energie, aby sa aspoň trochu vyrovnali iným. Ale takýchto lokalít je na Slovensku mnoho. Je u nás veľa miest, kde kaprové vody nedosahujú 10 hektárov v organizácii a kde – ak chcete byť lepším – musíte urobiť päťkrát viac roboty a minúť mnohonásobne viac energie, aby ste to zvládli. Musíte mať neuveriteľné odhodlanie a silu, ak chcete byť vo svojom vnútri na seba hrdý. Pretože, ešte raz – sú aj iné možnosti a väčšina si tieto cesty vyberie, lebo sú omnoho ľahšie a cieľ a príbeh vyzerajú byť rovnaké. No, bohužiaľ, len vyzerajú, avšak pravda je potom v zrkadle…
Prajem vám všetkým, o ktorých som písal, ktorí musíte na ceste za svojím príbehom podstupovať mnohonásobne viacej ako iní, aby ste vždy mohli byť na seba hrdí a aby váš cieľ aj cesta k nemu hriali na duši aj mnohých ďalších, ktorí vás budú nasledovať.
Petrov zdar!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
