Vážení čitatelia Slovenského RYBÁRA, doba sa zmenila a ľudia sa taktiež menia. Ani so mnou to nie je inak a tiež prechádzam rôznymi kaprárskymi a životnými fázami, ktoré ma rôzne formujú. Moja kaprárina teraz už nie je o veľkých kaproch, aj keď – čo si budeme klamať – koho z nás by nepotešil krásny úlovok…?
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2022
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 6
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
So mnou je to teraz už vážne tak! Dokonca, niekedy to už o kaproch nie je vôbec, pretože tým, že pracujem v rybárskom biznise, prichádza na mňa čím ďalej častejšie určitá forma vyhorenia a nechuť, čo i len počúvať o rybách. Nie, nie, nemyslite si, že toto bude nejaký negatívny príbeh, aj keď som začal trochu pesimisticky. Skôr som hneď v úvode chcel prezentovať svoj vnútorný pohľad, aby ste z ďalších riadkov lepšie pochopili, akú emóciu vám chcem predložiť. A že tých emócií bude naozaj veľa, to vám môžem garantovať.
Najkrajšie na rybačke vždy ostane priateľstvo.
Teraz už nech chytajú mladší
Je apríl a ja ako obvykle zahadzujem za hlavu všetky svoje predsavzatia zo začiatku roka, napríklad, že prestanem fajčiť a že viac začnem chodiť na ryby, že sa budem na tie ryby tešiť a že si to budem užívať tak ako väčšiu časť môjho tridsaťročného kaprárskeho života (mimochodom, už mám štyridsať, ale ryby chytám len tridsať rokov). Ruším svoje dohodnuté rybačky kvôli práci a v podstate ma to, pravdupovediac, ani nemrzelo. Takže v podstate som si išiel svoj zabehnutý kolorit z posledných dvoch rokov. Načo tam pôjdem, hovorím si, keď si to ani neužijem, budem iba nervózny z toho, čo som všetko neurobil a veď – nech chytajú mladší, ja už mám odchytané… To je taká moja „oblbovacia veta“ pre seba samého. No niekedy musí prísť zlom… Žiadne obdobie netrvá večne, ani to zlé nemôže byť nekonečné.
S touto novinkou od PVA Hydrospol je rybačka na riekach, ale aj na iných vodách oveľa jednoduchšia.
Som predsa rybár!
Jar už klopala na dvere a apríl ubiehal parádnym tempom. Priznám sa, po očku som sledoval chlapcov, ktorí boli na vode, či sa im darí a hlavne, aká tá jar bude. Sem‑tam sa už niečo chytilo, sem‑tam sa zadaril aj krajší kapor niekde na rieke či štrkovisku. No stále to nebolo také, že by ma to nakoplo k nejakému vážnemu plánovaniu rybárskej výpravy. Radšej som viacej pracoval alebo trávil čas so synom, ktorého som po minulé roky možno zanedbával. A vlastne áno, on mi v podstate vyplnil tú medzeru šťastia v srdci, ktorú mi po iné roky dávala vždy rybačka. Jedného dňa som sa vybral po neho do škôlky, privítal ma objatím a hneď mi hovorí, že dnes sa ich panie učiteľky pýtali, čo robí každého ocko a že všetci povedali nejaké zamestnanie. S úsmevom na perách som ho pohladil a opýtal sa, čo on povedal pani učiteľke… „No predsa pravdu, že si rybár, že pracuješ v PVA Hydrospol a že chytáš veľké ryby a si v časopisoch a v televízore!“ Zasmial som sa na tom naozaj poriadne, poviem vám tak, ako bolo. A po ceste domov sa ma ešte opýtal: „Ocko? Povedal som im pravdu, však? Že si najlepší rybár?“ Pozrel som sa na neho, usmial som sa a odvetil: „Najlepší nie som, ale áno, povedal si im pravdu.“ Na chvíľku sa zamyslel a celú túto debatu uzavrel naozaj krásnou vetou: „Nevadí, pre mňa budeš vždy ten najlepší ocko a najlepší rybár!“ Ďalej sme sa už na túto tému nerozprávali a ja som sa až do večera na tom iba bavil.
Až večer, keď som tak v pokoji sedel a premýšľal nad tým, čo sa to udialo, začal som si pár vecí uvedomovať. Ten chlapec má predsa naozaj pravdu, odhliadnuc od toho, aká je moja práca, som predsa rybár. Prvé, čo som v tej chvíli urobil, bolo, že som si pozrel prietok a teplotu vody na Váhu. To bol, aj keď som to ešte nevedel, neklamný znak toho, že som späť a že je vysoká pravdepodobnosť, že už čoskoro budem niekde pri vode.
Lysec s cenou zlata, skoro 24 kg riečneho pokladu.
Spokojnosť v nepokojnom svete
Dni plynuli a mňa čoraz viacej nahlodávalo to, čo mi môj syn povedal. Už to nebolo iba o rozmýšľaní, už to bolo o naozajstnom plánovaní a prípravách. Zrazu, ako mávnutím čarovného prútika, začal som sa tešiť… Tešiť sa na miesta, kde som spokojný, aj keď vo svete vládne nespokojnosť. Vybral som si Váh, lebo tam som vždy zažil nejaký krásny príbeh. Vedel som, že si nemôžem teraz vybrať nič ľahké, pretože by ten môj návrat a moja radosť neboli naplnené. Vybral som si rieku, aj keď podľa informácií voda mala neskutočný prietok a určiť, v ktorú chvíľu sa bude dať chytať, bolo doslova nemožné. Ale tešil som sa, a to bolo najviac, čo som si mohol so sebou zobrať. Radosť!
Pokladám to s kameňom a PVA-čka mesmie chýbať na bodové kŕmenie. Nikdy s tým nič nepokazíte.
Peťo ide so mnou
Plán bol jasný: zachytať si, udržať to tam a chytiť nejaké ryby. Bolo mi úplne jedno aké. Na umocnenie dobrej nálady na brehu a tej mojej radosti, zavolal som na túto výpravu troch kamarátov. Nuž, aspoň plán bol taký. Keďže sa však nedá naplánovať všetko, tak nakoniec so mnou išiel iba jeden z nich. Bol to Peťo, ktorý predtým nikdy nechytal na rieke, ale chcel vyskúšať novú výzvu, a preto sa na to dal. Tešil sa viacej ako ja, a to ma poháňalo ešte viac dopredu.
Fantastická atmosféra – užívam si to
Zhodou šťastných okolností sa k nám tesne pred rybačkou pridali ešte dvaja členovia, a to Dominika a René a nálada bola naozaj vynikajúca. Znova som sa cítil ako kedysi, znova na brehu, spokojný a šťastný. Už v tej chvíli som splnil všetko, po čo som na tú výpravu išiel, a keď sa mi po čase podarilo chytiť a zdolať menšieho vážskeho šupíka, tak som bol dokonale vyrovnaný. Atmosféra bola fantastická vďaka ľuďom, ktorí tam boli spolu so mnou, aj napriek tomu, že to veľmi nešlo ani u nás, ani celkovo nikde. Teplota vody rapídne a rýchlo stúpla o niekoľko stupňov a zdalo sa, akoby ryba na to nebola ešte dostatočne pripravená. Keď k tomu pripočítam neskutočný výkyv výšky hladiny a silný prúd, tak to bola pre nás v podstate taká radostná kempovačka s pár desaťkilovými kapríkmi. Aspoň som mal dostatočné množstvo času rozprávať rôzne historky aj z toho konkrétneho miesta. Trošku som sa ich snažil navnadiť, aj keď som v mysli tušil, že tento rok bude oveľa náročnejšie dostať sa k nejakému veľkému príbehu. Mimochodom, kto ma pozná, ten vie, že tie historky boli nekonečné a že sa mi huba nezatvorila, kým som nešiel spať, takže minimálne ja som si to užíval…
Zaslúžená odmena, poďakovanie a ide sa nazad do vody.
Prišiel predposledný večer
Mal to byť predposledný večer, ale ja som si to užil už natoľko, že som sa rozhodol na ďalší deň to zbaliť. A to aj napriek tomu, že to bol deň, keď by bola mala moja mama narodeniny. A kto pozná moje články a čítal príbeh „Medzi nebom a vodou“ tak vie, že v takéto dni musím byť na vode (pozri Slovenský RYBÁR 12/2021, s. 8-13). Dokonca nás podvečer prišli navštíviť môj dobrý kamarát Martin so synom Benom. Hneď ako sme im povedali, že ryba nechce veľmi spolupracovať, tak prišla taká bežná odpoveď, že nám „snáď prinesú šťastie“. A viete, niekedy súhra okolností urobí svoje a má určité čaro.
Skoro ráno, keď sa už dalo vyviezť, pozdravil som mamku do neba, povedal som, že pôjdem dnes domov, nech sa nehnevá, a miliónovo som išiel položiť montáže s kilovým kameňom namiesto závažia, aby mi to ten silný prúd, ktorý som očakával okolo šiestej, nestiahol. Vrátil som sa, znova som si trocha pospal – lebo ja rád spím – a potom, keďže všetko vydržalo vo vode, dali sme si kapučíno a Peťo sa ma snažil prehovárať, aby som ešte ostal. Bol som však pripravený baliť sa a celkovo som bol presvedčený, že by sme mali ísť už dnes.
A teraz už len poprosiť a čakať.
A toto isto poznáte…
Zrazu z úplnej hluchoty, z ničoho, čo by mohlo byť nejakým náznakom toho, čo sa bude ďalšiu hodinu diať, ozval sa signalizátor na mojej ľavej udici. Ak poznáte riečne jazdy, tak asi viete, aké to bolo šokujúce. Všetci sme zostali zaskočení, ale najrýchlejšie sa z toho dostal René a kým som si ja ešte len obliekal broďáky, tak on už bol pripravený v člne, že mi pôjde na pomoc. Pravdupovediac, bol som za to vďačný, pretože prúd v tej chvíli bol neskutočný a ak by sa ryba bola vybrala priamo doň, sám by som mal veľmi veľké problémy. A čo myslíte? Kam sa ten kapor vybral? Áno, správne, priamo do najsilnejšieho toku.
Išlo o to – kto z koho!
Prišli sme až nad neho a mne srdce bilo v celej udici… Postavil som sa a pomaličky som sa snažil ho nadvihnúť, no nebolo to možné. V prvých momentoch som si myslel, že som ho niekde zachytil, lebo som s ním nepohol ani o milimeter. V tej chvíli ma však René uistil, že kapor je voľný, len je ťažký, keď mi povedal: „Veď sa pozri, už sme minimálne sto metrov po prúde…“ A naozaj, plávali sme spoločne – on dole a ja hore – ani jeden z nás nedaroval tomu druhému ani milimeter. Zneistenie, či to nie je náhodou sumec, sme tiež zavrhli, pretože som nezacítil ani jedno šklbnutie a keďže už trochu poznám, ako sa správa veľká ryba, tak už to bolo len „kto z koho“.
Kapučínko – to musí byť pri príjemných chvíľach a čakaní na ten správny príbeh.
Šťastlivec s patrónom „tam hore“
Preplávali sme spolu pol kilometra, centimeter po centimetri som sa snažil získavať na svoju stranu. Áno, priznávam, v hlave mi už išli iba veci, či som všetko urobil správne a či to niekde nepovolí. A nepovolilo! Po dlhých chvíľach, ďaleko od nášho stanoviska, na vážsku hladinu vyplával mohykán, ktorého som vážne nemal ani vysnívaného. Že je to pekný kapor, to som už hodinku vedel, ale že to bude lysec z Váhu a ešte takýto, to sa mi fakt nesnívalo. Kričali sme, bľačali sme a tešili sme sa ako malé deti. René zo žartu povedal: „Vitaj späť, tak ty si vážne buď legenda na tomto úseku, alebo máš nasrané v rukách…“ Iba som sa zasmial a v tichosti som si pomyslel, že ja som iba šťastlivec, ktorého hviezdy a „niekto tam hore“ majú radi.
Aj bez ryby by to stálo za to
Keď sme prišli na breh, vypukla neskutočná vlna radosti. Bolo vidieť, že tá partia, ktorá tam bola, aj bez ryby stála naozaj za to a so spoločnou krásnou rybou z Váhu bola ešte fantastickejšia. Naozaj nám ten Maťo s Benom priniesli šťastie, ktoré chýbalo a mohli sme sa spolu fotiť a radovať. Samozrejme, že keď sme sa pofotili, tak tento mohykán putoval nazad, to vari nie je ani nutné písať.
PVA Hydrospol, od rybárov
k rybárom. Od nás, až ku vašim zážitkom.
Kde sa skrýva skutočné priateľstvo
Zostal som nakoniec ešte jeden deň, už len z toho dôvodu, že som bol vyčerpaný urobiť čokoľvek iné, ako vypiť kapučíno a užívať si ešte viac. Znovu som sa veľa naučil a znovu som sa vrátil a zažil neopakovateľný príbeh. Príbeh, o ktorý som sa chcel takouto formou podeliť aj s vami. Nie preto, aby som sa pochválil, ale preto, aby ste na mojom celom príbehu našli niečo poučné a motivačné možno aj vy. Ukázal som vám síce fotku kapra a potešil som sa aj s ostatnými, aj prijal gratulácie, ale najpodstatnejšou osobou – a teraz sa, prosím, na mňa nenahnevajte – ktorej som chcel ukázať a ukázal tohto kapra, bol môj chlapec, lebo jeho ocko je rybár. Verím, že to zažijem aj s ním, keď podrastie a že mu ukážem aj to, kde sa skrýva skutočné priateľstvo.
Ďakujem vám všetkým, ktorí ste tam boli, lebo bez vás by bol príbeh buď nedokonalý, alebo by ani nebol. S pozdravom ku vám všetkým – Petrov zdar!
Obaja si musíme oddýchnuť.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
