Väčšina Slovákov si nápis „Benvenuto in Italia“ prečíta na diaľnici za hraničným priechodom Rakúsko – Taliansko až v lete cestou na dovolenku. No okrem toho sme tu my, zanietení sumčiari, ktorí cestujeme do tejto krajiny iksypsilonkrát do roka a cieľ našej cesty nie je more, ale menšie rieky, prítokové kanály a v nich žijúce sumce.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2023
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 74
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 24.02.2024.
Februárová rýchlovka
Cítim sa tam už ako doma, keďže sa lovu sumcov v Taliansku venujem od roku 2010 a je pre mňa úplne bežné, že moje prvé jarné rybačky začínajú práve tam. Tento rok nebol výnimkou, teda až na to, že som začal o čosi skôr, a to už v polovici februára v deň mojich narodenín. Som tak trošku blázon, čo potvrdzuje aj to, že v pondelok 13. februára by mi ani náhodou nenapadlo, že by som išiel niekam k vode, a pritom v stredu 15. večer parkujeme pri jednej veľmi známej talianskej rieke. Aj keď táto krátka a hlavne narýchlo dohodnutá ani nie 30-hodinová rybačka nebola až tak o samotnom love, ale skôr o oslave s kamarátom Borisom v prostredí, ktoré doslova milujeme. Teplota vody má tesne nad 6 stupňov a v noci je poctivých mínus 5, no aj napriek tomu sa Borisovi podarí chytiť dva sumce. Ja som sa aspoň vyvetral pri vode…
V marci už naplno…
Druhá výprava už bola plnohodnotná a 10. marca podvečer sa rozkladáme pri jednom menšom kanáli. Rád vravievam, že „nemám čas strácať čas“, a tak ihneď po vybalení vecí z auta viažem montáže, vyvážam a robím trhačky. Unavení z cesty zaliezame do spacákov a dúfame, že nás zobudí záber. No asi bolo tú únavu na mne príliš vidieť a sumce nás nechávajú pekne sa vyspať. Až ráno pri svitaní kamarátovi Peťovi nesmelo zahrká rolnička a je nám jasné, že menší sumec nevie odtrhnúť jeho trhačku. Tak nech ho zbytočne netrápime zdolávaním, beriem si novú nástražnú rybku do člna a idem mu ho zvesiť. Používať trhací vlasec s priemerom 0,40 mm má svoju výhodu. Po ceste späť skontrolujem zvyšné prúty, ktoré sú úplne v poriadku a všetky rybky sú nedotknuté. Dáme si rannú kávu a hovorím si, keď to nejde na trhačku, pôjde to na vábničku – no nie je to tak! Či už skúšam hlbšiu vodu, plytšiu, okolie mostov alebo popadaných stromov, stále som bez kontaktu. Ak sa mi aj ukáže na sonare sumec, tak nemá viac ako meter. Po návrate na breh hovorím Peťovi: „Tu to nemá význam, poďme inam.“ V rýchlosti balíme a na tempe nám pridáva blížiaca sa búrka. Posledné veci nakladáme do auta s prvými kvapkami dažďa a tešíme sa, ako sme to stihli. Ale to ešte netušíme, že práve v tejto chvíli sa začína písať jeden takmer trojhodinový príbeh.
Nielen ryby nám chýbajú
Miesto, kde sa práve nachádzame, je od civilizácie dosť vzdialené a napriek tomu, že nám v aute už svieti kontrolka rezervy v nádrži, dojazd ukazuje ešte 70 km (áno, keď sme cestou sem vychádzali z poslednej dediny, hovorili sme si, že potom natankujeme…). V tejto chvíli stojí naše SUV na kraji hrádze, naklonené do ľavej strany, štartér točí naprázdno, motor si nevie natiahnuť stečenú naftu a vonku fakt že leje. Čo vám poviem? Toto fakt nechceš! Po mnohých telefonátoch talianskym kamarátom, či náhodou nie je niekto v okolí na rybách, nezostáva mi nič iné, než si obuť gumáky, dať na hlavu kapucňu, zobrať dva jedenapollitrové fľašky od minerálky a vydať sa peši na najbližšiu pumpu, ktorá je vzdialená 4,2 km. Minimálne po hodine chôdze v blate stretávam marockého traktoristu, ktorí hovorí perfektne po anglicky. Keď mu objasním môj problém, ochotne ma berie do traktora a vezie ma na pumpu. Ten človek nám v tej chvíli pomohol viac, ako by sa mohlo zdať a keď som mu chcel poďakovať nielen podaním ruky, ale aj dákym všimným eurom, striktne to odmietol a povedal mi: „Keď vieš pomôcť, pomôž – nikdy nevieš, kedy to budeš potrebovať ty.“
Prúty väčšinou vyvážam po prúde rieky a každú noc posúvam trhačky ďalej a ďalej od tábora.
Nové miesto a nové navijaky
Problém je vyriešený a my začíname na novom mieste. A to hneď úspešne, lebo po zotmení roztáčame sériu záberov a konečne zdolávame sumce, za akými sme sem tých 750 kilometrov cestovali. Začiatkom roka som dostal od značky PENN na testering nové navijaky Spinnfisher 10500, čo mi vďaka ich veľkej kapacite šnúry umožnilo vyvážať montáže oveľa ďalej od tábora, ako som bol zvyknutý. A uznávam, že robiť trhačky dole po prúde rieky, kde bežne nevídať staré trhačkové vlasce od predošlých sumčiarov, to má niečo do seba. Jednak je odtiaľ viac záberov a jednak veľkosť zdolaných sumcov je o dosť lepšia oproti tomu, čo chytá kamoš v okolí tábora. Jediným paradoxom tejto rybačky je, že zábery sa nám darí robiť iba v čase zotmenia a maximálne dve hodiny po ňom. Len pre zaujímavosť, teplota vody je 13 stupňov, v noci sú ešte stále prízemné mrazy a slangovo povedané: „Nikde nikoho“…
Obľúbená montáž z fluorocarbonu a antistatických háčikov, na ktoré nedám dopustiť.
Aprílová „nočná“
To sa však už nedá povedať o našej nasledujúcej výprave, ktorú začíname 4. apríla, v utorok pred veľkonočným víkendom. Na miesto, ktoré mi poradil môj taliansky kamarát Riccardo, prichádzame okolo druhej hodiny v noci. Napriek tomu, že sme v oblasti, kde som ešte nebol a naivne som si myslel, že sem toľko našich rybárov nechodí, svietiace tyčinky na špičkách prútov zhruba každých 200 metrov ma rýchlo vyvádzajú z omylu. Našťastie mám rád výzvy a hľadať vhodné miesto na lov o pol tretej v noci je jedna z nich. Po pár kilometroch proti prúdu rieky a pristavení sa pri niekoľkých partiách (chalani, ešte raz sorry za zobudenie…, keď všetky autá zaparkované pri rybároch majú slovenskú ŠPZ…), nachádzame ešte lepšie miesto, ako sme mali vopred vytypované. Cúvame autom dolu k vode a keďže môj parťák Maťo, ktorý celú cestu šoféroval, je dosť unavený, tak mi len narýchlo pomáha vyviezť a ide rovno spať.
Cípal – miestny druh morskej ryby,
ktorá na jar naťahuje do kanálov
a riek a sumce ich doslova milujú.
S nerybárom Maťom je to fajn!
Ešte sa Maťo ani len neuloží do postele a ja na neho kričím: „Je tam!“ Teda takto, ako dávam na posledný prút, ktorý držím v ruke mimo stojana rolničku, zacítim kopanec a prút sa mi začne ohýbať v ruke, sekám a následne začínam zdolávať. Napriek tomu, že som svietil na vode, viazal trhačku o spadnutý strom a v tábore sme tiež neboli úplne potichu, práve zdolávam prvého sumca tejto rybačky. Maťo nie je rybár, ale má veľmi rád kemping a tú tradičnú pohodu pri vode. Aj preto sa mi ho pomerne ľahko podarilo prehovoriť, aby išiel so mnou zažiť to moje typické Taliansko, o ktorom som mu tak často hovoril. Čiže, keby ste hľadali niekoho, kto rád pri vode varí, stará sa o oheň a občas niečo naleje, posuniem vám na neho kontakt…
Keď držím v rukách sumca, rýchlo zabúdam na to, že je marec a voda má tesne nad 13 stupňov.
Super začiatok
Prút, na ktorý som zdolal sumca, nechávam opretý na brehu o strom, nech to zbytočne opäť na vode neplaším a idem sa venovať rozkladaniu tábora. Stále je noc a Maťo ide zaslúžene spať. Miesto, na ktorom sme sa zložili, je pomerne veľká planina pod hrádzou s jedným veľkým stromom a schodmi dolu k vode… No výškový rozdiel medzi tým, kde máme tábor a riekou, je taký, že pokiaľ nestojím na kraji hrádze, nevidím si ani len na špičky prútov. Ešteže sa viem spoľahnúť na signalizátory s príposluchom. Ani neviem, čo som práve robil, keď ten príposluch začal zrazu pípať. Zbehnem dolu a už keď som na pomyselných schodoch, vidím ako sa mi ohýba vrchný prút vyvezený proti prúdu. Krkolomným skokom zasekávam a ihneď sa snažím sumca otáčať od potopených koreňov, ku ktorým si to namieril. Vďaka pevnej šnúre a kvalitám prúta sa do toho poriadne opieram a sumca otáčam od prekážok. Za asistencie a neodmysliteľného štekotu mojej jazvečíčky Loly priťahujem k brehu pekného sumca nad 150 cm. No čo čert nechcel, podarilo sa mu omotať tesne pred zdolaním o strom, ktorý trčí z nášho brehu a mne chýba asi meter, aby som ho uchopil do rukavice. Tepláky‑netepláky, skáčem do vody a idem ho jednak vyslobodiť a jednak dozdolávať. A to by nebola Lola, aby tam neskočila tiež…! Ale druhý sumec je na brehu a ešte ani len nesvitá. Na to, že chytám cca dve a pol hodiny, super začiatok.
V tejto chvíli zostáva v hre už len tretí, posledný prút. Sedím v tráve, fajčím cigaretu a rozmýšľam nad tým, čo teraz… Ísť to vyviezť alebo nie? Ako to dopadlo, vieme asi všetci, čo sa venujeme lovu rýb. Nenechám predsa prúty na brehu, keď sú sumce pri chuti. Vďaka trhačkovým systémom Madcat Adjusta Buoy Float (veľmi praktická reflexná pomôcka; kto nepozná, odporúčam vygoogliť) mám do 20 minút vyvezené a idem sa opäť venovať rozkladaniu tábora. Aby som týchto pár hodín až tak nerozpisoval… Keď sa Maťo okolo 9.30 zobudil, prvé čo sa ma opýtal: „Ty čo si tu celú noc behal s čelovkou? Si vôbec nespal…?“ Moja odpoveď bola: „Nie, ale máme chytených 5 sumcov!“
Peťo a jeho úlovok z poslednej noci našej výpravy.
Ideme na pohodlnejšie miesto
Po vypití rannej kávy sa idem prejsť po okolí a zhruba 500 až 600 metrov od nás nachádzam podstatne väčšie a hlavne pohodlnejšie miesto, čo sa týka prístupu k vode. Keďže sa má k nám pridať ešte kamarát Roman s priateľkou, navrhujem, aby sme sa presťahovali. Nasleduje klasická rutina, rýchle zbalenie a rozbalenie tábora, neprejde ani hodina a máme hotovo. Čo sa zmestí do člna, to veziem po rieke, zvyšok do auta a rozložený bivak nesieme peši… Maťo rieši tábor, ja sadám do člna a idem si poriadne presonarovať nové miesto. No a rieka tu vyzerá viac ako zaujímavo…
Ranný sumec z dvojtrhačkovej kuchyne.
Trhačková inovácia
Popri brehoch je trstina a stromy, pod vodou dlhé trsy podvodných tráv, ktoré siahajú až na hladinu, ale oveľa viac ma zaujme zlom v strede koryta, kde sa na dlhom úseku s priemernou hĺbkou 2,5 – 3 metre prepadne hĺbka až na 7 metrov. Ideálne miesto pre sumcov, takže mi je úplne jasné, že jeden z prútov musí ísť sem. Lenže podľa sonaru sú zlom a lavica z nasypaných kameňov, a preto by bolo veľmi riskantné skúšať to tu s podvodným plavákom (bál som sa prerezania šnúry o kamene), hĺbka je len v strede rieky a náš tábor je za miernou zákrutou, čo je po vyšponovaní trhačky problém. Nech robím, čo robím, stále mám rybku pri kraji, teda mimo tej jamy, v ktorej ju chcem mať. Napadá mi jediné riešenie a ako sa neskôr ukázalo, vyšlo mi to perfektne.
Na to, aby som dostal rybku do stredu rieky a spomínanej jamy, naväzujem ešte jednu trhačku z tenšieho vlasca o opačný breh. Takže teraz k môjmu plaváku smerujú dva trhacie vlasce z obidvoch brehov a ja mám nastraženú rybku presne tam, kde ju chcem mať. Vyzerá to trošku komplikovane, ale funguje to, čo chvíľu po vyvezení potvrdzuje záber sumca okolo 130 cm. A to je aprílové poobedie, jasno, s teplotou okolo 28 stupňov a my cítime, že začíname byť spálení zo slnka! Zvyšné dva prúty umiestňujem k trávam v blízkosti brehu, ale zábery prichádzajú len z jamy.
Kuchyňa
Do večera dostanem z tohto miesta štyri sumce a začíname to volať kuchyňa (ak ste sledovali online prenos z tejto rybačky na mojich sociálnych sieťach, tak viete, o čom hovorím). Doteraz ma mrzí strata jedného z tých väčších sumcov, keď som podľa ťahu po záseku cítil, že tento je lepší. Aj som išiel za ním, nech ho radšej zdolávam z člna, ale po pár metroch sa mi po prudkom výpade vypol. No len tým, že sa celé poobedie venujem robeniu dvojtrhačiek v sumčej kuchyni, vôbec sa nevenujem feedrovaniu nástražných rybiek a tie sa nám rapídne míňajú. A to nielen tým, že máme zábery, ale hlavne tým, že nastražujem dve menšie rybky oproti sebe na jednu montáž.
Blíži sa súmrak a my máme prázdnu sieťku. Roman, ktorý sa má k nám pridať, je síce na ceste a vezie z Bratislavy v dodávke plnú kaďu nástrah, no má príchod až okolo polnoci. S malou dušičkou (a fľaškou rumu, ktorá spája) kráčam k najbližším slovenským rybárom, čo chytajú nad nami a prosím ich o zapožičanie desiatich karasov. Chalani zo Šoporne sú super a vyslovene ma v tejto chvíli zachraňujú. Ešte raz – ďakujem! Vďaka nim viem opäť vyviezť a aspoň na chvíľu si sadnúť do kresla, prestať makať a užiť si večernú pohodu s pohľadom na prúty. Potme zostáva v kuchyni ticho, sumce evidentne odišli loviť do plytších častí rieky.
Značka Madcat je pre mňa srdcovou záležitosťou už niekoľko rokov a ďakujem jej za podporu.
Parádny sumec „na raňajky“
Tesne pred polnocou prichádza Roman a ide rovno na vodu. Trochu ma prekvapuje tým, že jeden z prútov umiestňuje pod náš breh, kúsok od toho, ako mám ukotvený čln. V noci sme bez záberu, ale ráno nám to sumce vynahradzujú (aspoň som si konečne ako tak pospal). Prvý je na rade Roman, a to práve s tým prútom pri člne. Ešte nie je ani 7.00 a už ho fotím na plachte so sumcom, odhadom 160 cm. Do hodiny sa ozýva kuchyňa a sumca podobnej veľkosti zdolávam aj ja. Čiže spokojnosť je namieste, dupľom potom, ako mám konečne záber aj na prút nastražený pri trávach. Na tomto mieste to balíme, pretože v priebehu doobedia sa nám ozývajú ďalší kamaráti, ktorí sú na ceste do Talianska a nakoniec si dohadujeme spoločnú grilovačku a stretávku. Vyberáme si na to jedno veľmi známe miesto na rieke Brenta a schválne to nenazývam spoločnou rybačkou, lebo niečo sa síce aj chytilo, ale v tejto zostave super kamarátov sme sa lovu veľmi nevenovali…
Jazvečíčka Lola málokedy chýba na fotke. Prináša mi šťastie, tentoraz to boli dva zábery po sebe v priebehu pár minút.
Vysnívaná pracovná úloha
Popri všetkých týchto talianskych rybačkách som stihol dokonca vymeniť zamestnanie. Čiže, keď som bol doma na Slovensku, tak som pracoval na dvoch miestach naraz – doobeda som sa zaúčal v novej robote a poobede fungoval v tej starej, kde som musel dodržať výpovednú lehotu. Bolo to bláznivé obdobie, čo na mne evidentne videl aj môj nový šéf, no našťastie je to tiež rybár. To bláznivé obdobie gradovalo aj počas víkendov, napríklad takto: v sobotu dopoludnia som mal prezentáciu produktov našej značky Madcat na dňoch otvorených dverí v Trnave v rybárskych potrebách Ryba, popoludní som sa odtiaľ následne presúval do Čiech na stretnutie nášho Pro Staff Teamu a práve v tento večer mi zazvonil telefón. Pozeral som na displej dosť prekvapene, keďže šéf mi bežne cez víkend nevolá, navyše nie okolo 22.00… Opatrne prijímam hovor a zostávam príjemne prekvapený. Náš rozhovor vyzeral asi takto: „Čau, Domino, na budúci víkend už máš dáky plán?“ Hovorím: „Nie, prečo?“ „No, pri nedávnom sviatku môjho otca som mu sľúbil, že ho zoberiem niekam na rybačku, takže, čo keby som prenajal karavan a išli by sme do Talianska na sumce… Môže byť?“
Keď to povie nadriadený, protestovať sa nemá. A my naozaj 27. apríla nakladáme veci do luxusného karavanu a vyrážame do Talianska. Zostava je v prvom rade rodinná, trojgeneračná, plus ja a Lola – jazvečíčka, ktorá nesmie chýbať.
V budúcom čísle viac…
O tom, ako som si na tejto rybačke chytil svoj nový osobák sa dočítate v budúcom čísle.
Maximálna spokojnosť rybára, alebo inak povedané, keď to vyjde presne tak, ako má.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
