Tento príbeh som nadpísal slovami, ktoré dokonale vystihujú tému môjho príspevku Pokračovatelia. Verím, že mnohí z vás už moje príbehy a články poznajú a hoci som si dal na malú chvíľu pauzu, teraz som späť a znova sa utiekam k tomu, čo je pre nás a pre naše hobby to najdôležitejšie.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2023
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 6
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 24.02.2024.
Nie, tentoraz nebude reč o výbornej partii, super oddychu, zážitkoch či krásnych spomienkach, dnes hovorím o budúcnosti a o tom, čo to pre nás všetkých znamená. Ale nezabúdajme ani na to, čo sme prežili – snívať, spomínať aj rozprávať – aby tí, ktorí dnes ešte nespomínajú, mohli pokračovať.
Vyskočil som z postele a vtrhol do kuchyne. Starká a starký ma privítali milým úsmevom a na stole už rozvoniavali raňajky. Starý otec ako správny vojak mi pripravil vojačikov z rožka a salámy a ja som ich musel zlikvidovať. „Čo budeš dnes robiť? Aký máš dnes ďalší prázdninový plán?“ opýtali sa ma. Potmehúdsky som sa usmial a popod nos som si zašomral: „No predsa taký ako každý deň.“ „Dnes pôjde špinavá a veľká voda, večer a v noci pršalo,“ povedal mi starý otec. Veľmi som to nevnímal, poďakoval som za raňajky a vybehol som na dvor. Zobral som do ruky motyku, plastovú krabičku som mal prichystanú už dávno predtým. Zakopol som a naraz sa predo mnou ukázali nádherné červy – okamžite som ich začal zbierať do škatuľky. „Nieže mi tam narobíš paseku, vykopávaj ich iba popri plote,“ zaznel za mnou starkin hlas.
Netrvalo dlho a mal som krabičku plnú. Dnes to bolo super rýchle, ešteže večer kus popršalo, pomyslel som si. Prešiel som na zadný dvor, kde som mal opretý starý bicykel a na ňom prevesenú tašku s mojou skromnou rybárskou výbavou. Opretú udicu som si zobral do druhej ruky a už som viedol svojho tátoša k bráne. „Kamarát,“ zaznel za mnou dunivý starkého hlas. „Vieš, kadiaľ máš chodiť a keď budeš počuť, že trúbim, vyjdi na cestu, aby som vedel, kde si a či si v poriadku. A bicykel nechaj na zvyčajnom mieste, ja ho zoberiem.“ „Jasné, neboj sa,“ rýchlo som odvetil. Starká mi medzičasom prihodila desiatu do tašky a už‑už som vypálil z brány ako strela. Prešiel som na mostík a pozrel som do vody – bola kalná po večernom daždi, ale ja som si z toho absolútne nič nerobil. Veď ryby tam sú, či je čistá a či špinavá, povedal som si v duchu pre seba. Jaj, tak dúfam, že sa mi podarí dnes potopiť plavák…
Tupý náraz do hrudníka ma prebral zo spánku. „Ty ešte spíš, oci?“ opýtal sa ma môj syn Matteo. Zrazu v tej chvíli som to pochopil a slzy sa mi hrnuli do očí. To bol iba sen, bol to iba sen. Chlapec sa na mňa pozeral a celkom nechápal, čo sa to deje. „Prečo si smutný?“ opýtal sa ma. Vstal som z postele a usmial som sa, nemohol som mu dávať najavo, že som rozrušený a že spomienky zo sna ma dojali. „Všetko je v poriadku, nič sa nedeje. Poď, pripravím ti raňajky a vymyslíme plán na dnešný krásny prázdninový deň.“
Zišli sme spoločne do kuchyne a ja som pripravoval niečo na prehryznutie. Naraz som pred neho na stôl postavil tanier s nakrájaným pečivom a oblohou… „Čo to je?“ opýtal sa ma nesmelo, keď zazrel pred sebou na tanieri celú prvú pechotu vojakov. „To je armáda,“ odvetil som, „to musíš celé zlikvidovať.“ Usmial sa a hneď sa do toho smelo pustil. „Čo chceš dnes robiť?“ opýtal som sa priateľsky. „Mohli by sme ísť na ryby,“ odpovedal a ja som zostal ako obarený. Doteraz sa so mnou o rybách veľmi nerozprával a už vôbec nie takto. Tak prečo dnes? – vŕtalo mi v hlave, ale okamžite som mu odpovedal, že určite môžeme. Poobliekali sme sa, ja som pripravil udice a všetko potrebné vybavenie, ktoré sa mi, mimochodom, skoro nevošlo do kufra auta, a vybrali sme sa k vode.
Po príchode sme polhodinu všetko vybaľovali a potom, keď sme už mali nahodené udice, tak sme si spoločne sadli a čakali, či a kedy príde nejaký záber. Mali sme dostatočné množstvo času, a tak som musel odpovedať na otázky rôzneho typu. Napríklad aj: kedy som začal chytať ryby a s kým som na ryby chodil. Moje odpovede ho veľmi fascinovali a ja som pokračoval v rozprávaní a v spomienkach.
„Keď som bol približne v tvojom veku a chodil som k starým rodičom na prázdniny, tak vtedy som začal. Pri dome sme mali malý potok a bolo v ňom veľa pstruhov a krásne jalce. Vždy ráno som si nakopal červíky na záhrade, starká ma sem‑tam hrešila, ale mne to nevadilo. Zobral som bicykel a vyviezol som sa na také jedno miesto, kde som bol so starkým dohodnutý, že bicykel odtiaľ vezme domov. Vždy, keď som išiel po potoku a počul som, že niekto trúbi, musel som vyjsť a ukázať sa, že som v poriadku.“
„Takže ty si už chodil sám na ryby, keď si bol malý?“ neveriacky sa ma opýtal. „Áno, bola to iná doba, ale mala tiež svoje pravidlá. Celý deň som bol v tom potoku, presne pred obedom som sa priblížil k domu a vždy som vyšiel na prestávku sa naobedovať.“ „To si ako vedel, koľko je hodín?“ opýtal sa ma znova. „Nevedel som, ale vždy mi to z toho môjho miesta presne tak vychádzalo.“ Matteo sa zamyslel, zapozeral sa na udice a dlhú chvíľu nič nepovedal. Privrel som oči, už som bol trochu unavený z toľkého rozprávania a v tom tichu a pokoji…
Zaparkoval som bicykel a pomedzi stromy som sa dostal k vode. Ech, naozaj tečie dosť veľká, pomyslel som si. Začnem v tej tôni… Mal som po ceste už pár overených miest, na ktoré som sa spoliehal. Vždy ma dosť mrzelo, keď na tých mojich tutovkách som nemal ani ťuk. Väčšinou to bolo práve v takom čase, ako bol dnes, keď voda bola vysoká a kalná. Vtedy som tomu nerozumel a nevidel som v tom zmysel, a preto som to tam vždy skúšal. Vytiahol som udicu, plavák som zodvihol vyššie, veď dnes je to všade hlbšie, potrebujem to ponoriť viacej. Vybral som krabičku s červíkmi a z nej hneď toho najtučnejšieho, veď som ich mal dostatok. Pomaličky som to začal spúšťať po prúde a na každom mieste som vydržal minimálne päť spustení plaváka. Už‑už sa mi zdalo, že tam niečo bolo, ale bol to iba naplavený konár, ktorý tam ešte včera nebol. Nedarilo sa mi. Ako keby to bolo mŕtve alebo akoby tie ryby odniesol prúd.
Prešiel som ďalej a ďalej a ani som si nestihol uvedomiť, že slnko už pálilo priamo nado mnou a ja som sa ocitol bez želaného výsledku už pri dome starých rodičov. Vyšiel som von z vody a pomaly som dokráčal k bráne. Vyzul som pred domom čižmy a vošiel som dnu. Starký počúval rádio a starká nosila na stôl obed. Zamieril som k umývadlu a umyl som si ruky. Starký sa ma opýtal, či mám mydlo. Zasmial som sa, lebo som vedel, kam tým mieri. Hneď som mu povedal, že mal pravdu a že išla veľká voda a kalná. Len sa usmial a povedal mi, aby som si dnes našiel inú zábavu. Tentoraz som sa usmial ja. „Veď dôležité je nevzdať sa, to si mi ty hovoril,“ odpovedal som mu s úsmevom a už som dojedal obed. Poďakoval som sa a vhupol som nazad do čižiem. Netrvalo dlho a stál som za domom pri vode a spúšťal som plavák, aj keď som vedel, že v tých miestach som nikdy nič nechytil. Dnes ho potopím, aj keby sa čo robilo, povedal som si.
„Oci, oci,“ ozval sa detský hlas. „Máme záber, pípa nám to!“ Pozrel som sa na udice a naozaj, jazda ako z youtubu. Zodvihol som prút a už po prvých momentoch som tušil, že tam bude pekný kaprík. Tešilo ma to o to viacej, že sme tu boli spolu a že môj sen, ktorý sa mi zdal, budem trochu inak prežívať so synom a že môže pokračovať. Podal som mu do ruky udicu a odstúpil som nabok. Pozeral som sa, ako zdoláva rybu a videl som v ňom seba, videl som tam minulosť a v tom istom okamihu som v ňom videl budúcnosť, o ktorú sa musím pričiniť práve takými príbehmi a rozprávaním ako doteraz. Po dlhšom čase sa nám spoločnými silami podarilo toho kapra zdolať a mali sme obaja neskutočnú radosť. „Ja som ako ty, keď si bol malý, tiež chytám ryby,“ povedal mi „a keď budem veľký, tiež chcem učiť svoje deti chytať ryby.“ Usmial som sa a pohladil som ho po vlasoch mokrou rukou, ktorou som predtým držal kapra. „Ty si pokračovateľ,“ povedal som mu ticho „a tvoja cesta je na začiatku. Musíš sa veľa toho naučiť, ale hlavne musíš cítiť, že to, čo robíš, je to správne. Vždy s úctou a láskou k prírode a nikdy inak, to mne odovzdal môj starký a ja to odovzdám tebe.“ Zotrvali sme na rybách ešte pár hodín, veľa sa ma pýtal a ja som mu rád odpovedal. Popri tom sme mali ešte nejaké pekné ryby, či už kapry alebo amury, a hlavne sme si užívali prítomnosť jeden druhého.
Podvečer, keď sme prišli domov a sedeli sme v izbe, znovu sa ma opýtal: „A ako vlastne pokračovala tvoja rybačka poobede, keď si sa najedol? Ešte si šiel vždy chytať ryby? A čo si chytil v tom potoku u starkého?“ „Jasné, že som vždy išiel ešte pokračovať, nikdy ma nič neodradilo, dokonca ani silná búrka. Nie vždy sa mi podarilo niečo chytiť, ale stále som si hovoril, že na druhý deň to bude lepšie. A veruže aj bolo! Boli dni, keď som chytil nádherné jalce, na tú dobu a môj vek naozaj obrovské. K večeru som potom počul trúbiť bieleho žigulíka a starký ma zviezol nazad do postieľky.“ Moje rozprávanie – ako keby som mu hovoril rozprávku – ho unavilo, iba som sa pozeral ako oddychuje a sladko spí po krásnom rybárskom dni. Ktovie, či sa mu bude tiež snívať o spomienkach, ktoré zažil pri vode a či bude aj on tým pokračovateľom rybárskych príbehov. Bolo dosť hodín a už sa zavierali viečka aj mne. Ľahol som si vedľa neho a obidve generácie začali snívať svoje sny.
Prešiel som už dlhú cestu a od obeda ubehla nejaká tá chvíľa. Vedel som, že sa dostávam k svojim najobľúbenejším miestam, kde som mal vždy kopec zážitkov a skvelých záberov. Obrovská zatáčka, do ktorej sa vlieval rýchlo tečúci potok, a v nej krásna tôňa s obrovskou vŕbou. Tam akoby zastal nielen môj čas, ale voda v rieke akoby bola zamrzla na jednom mieste. Plavák ostával dlhé minúty na rovnakom mieste a ja som to proste miloval. Mal som na všetko čas a každé jedno potopenie som vnímal neuveriteľne precízne.
Dnes však plaváčik stál bez ťuknutia, ani malá rybka ho neroztancovala. Bude tu teraz hlboká voda, povedal som si znova v duchu. Vôbec som netušil, aká tam je hĺbka, len tak intuitívne som posunul plavák vysoko a hodil ho nazad do vody aj s čerstvým červom. Tých mi už radikálne ubudlo, a tak som už vyťahoval také, ktorým som sa zrána vyhýbal. Plavák oddychoval pod vŕbou a ja som sa zamýšľal nad rôznymi vecami… Zrazu podskočil, znova a znova a pomaličky sa vybral proti prúdu a začal sa potápať. Prišiel môj čas!
Udicu som prudko strhol proti smeru a vtom to začalo – začalo to neskutočné, čo do dnešného dňa prajem každému svojmu či vášmu pokračovateľovi. Po chvíľke som dostal na breh krásneho, približne 35 cm jalca. Keďže mi starká zakázala nosiť domov ryby, lebo vraj mali veľa kostí, tak som sa už vtedy chtiac‑nechtiac stal „chyť a pusť“ rybárom. O chvíľku nato som z diaľky započul trúbenie. Rýchlo som sa začal predierať k ceste. Vystúpil som na betón a zbadal bielu Ladu Žiguli, nastúpil som k starkému a dychtivo mu začal rozprávať, čo sa pred chvíľou stalo. Ja neviem, či mi to vtedy veril alebo nie, no dôležité je dnes skôr moje želanie, aby takéto príbehy pokračovali v ďalších, v tých, ktorí ešte nemusia o nich iba snívať.
Tento príspevok som napísal, aby sme si uvedomili, čo pre nás vlastne znamená rybačka a tiež preto, že určite máte aj vy doma nejakého pokračovateľa, ktorému toto posolstvo viete odovzdať. Stretávam sa s tým, že veľa ľudí tvrdí, že rybolov je životný štýl alebo celý jeho život. Dovolím si oponovať, sú omnoho dôležitejšie veci v živote, ako ísť na ryby. Napríklad ísť na ryby s niekým alebo rozprávať o rybách a príbehoch niekomu. Verím, že ste si uvedomili, aké neskutočne dôležité sú momenty, ktoré sme v detstve zažili. Tie spomienky a krásne chvíle – to je naozajstný rybolov, toto by to pre nás malo znamenať. To, že po rokoch, keď si na detstvo spomeniem, mám neuveriteľné emócie! Sú to veci, ktoré nám nikto nemôže nikdy vziať a až na poslednej ceste im dáme zbohom. Lenže vtedy už budú žiť v niekom inom, ak sa o to postaráme a niekto iný začne snívať a spomínať. Áno, takto funguje život a áno, takto by mal fungovať ten náš rybársky. Vidieť sa vo svojom dieťati, vnúčati, dovoliť mu – alebo lepšie povedané umožniť mu – aby pokračovalo v snívaní o tom, aké bolo jeho detstvo na rybách nádherné.
Tento príbeh bol môj a verím, že umožním svojmu pokračovateľovi, aby sníval svoje vlastné príbehy. Ale nechcem, aby to bolo o jednom dieťati, chcem, aby toto zažívali možno aj deti, ktoré nemajú po kom prebrať štafetu a aby sa ony samy stali tými, ktorí budú mať pokračovateľov. Želám si, aby nás bolo mnoho, aby sme žili svoje sny a snívali svoj život. Budem tajne dúfať, že vás môj príbeh oslovil a zaujal, že sa vám páčil a ak áno, budem rád, keď mi to dáte vedieť alebo mi aj vy porozprávate ten svoj príbeh a prezradíte, ako napredujú vaši pokračovatelia. Petrov zdar, priatelia!
Priateľstvá od vody vraj vydržia najdlhšie.
Po úspešnom dni si zaslúžime odmenu.
Odovzdávame a ony prijímajú. Pokračovať už ale musia samy.
Dnes to už nie je o skromnej rybárskej výbave. Preto aj my musíme pár vecí doplniť.
Keď kaprárinu vystriedajú pstruhy, tak si zaspomíname na moje detstvo.
Nie vždy sa nám podarí zvečniť spomienku na prvýkrát.
Tak oci, ja idem skúsiť chytať sám, aby som mohol tiež rozprávať príbehy mojim pokračovateľom.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
