DOMOV Magazín JANUÁR 2019 Môj príbeh z Ecsedu

Môj príbeh z Ecsedu

Pár dní pred výpravou na legendárne maďarské jazero Ecsed mi večer okolo deviatej zvoní telefón. Majo. „Peťo, pamätáš, ako sme boli vo Fínsku a ty si napísal o tom článok? Je zaujímavé, že si si pamätal iné detaily ako ja. Každý vidíme veci inak. Mohli by sme o našej ďalšej výprave napísať dva články. Jeden ja a druhý ty. Iný pohľad na tú istú rybačku.“ „Len aby bolo o čom“, odvetil som s úsmevom, ale tento nápad sa mi od prvého momentu pozdával.

Peter Obročník 02.01.2019 (1/2019)

info

Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2019
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 16
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 03.07.2019.

Každý prežívame svoj vlastný príbeh. A tu je ten môj. Príbeh kaprára, ktorý má chuť sa posúvať ďalej, a tak vyrážam na týždňovú rybačku so svojím kamarátom, uznávaným rybárom a dobrodruhom Majom. Jeden múdry človek raz povedal: „Obklop sa ľuďmi lepšími ako si ty a uč sa od nich“. A mal pravdu.

Jednohlasná zhoda

K jazeru prichádzame v sobotu okolo desiatej doobeda. Vítame sa s majiteľom Gáborom, zatiaľ čo jeho sestra Henrieta už nalieva prvé poháriky „silva pálinky“. Degustujeme za komentovania domácich „no šnaps, no fish“, vybavujeme potrebné papierovačky a zároveň sa zoznamujeme s chalanmi od Dr. Baits, s ktorými si v nasledujúcich dňoch budeme vymieňať cenné informácie o aktivite rýb na rôznych lovných miestach.
My sme mali už dlhší čas zarezervované miesta 9 a 10. Dá sa povedať, že tieto posty patria k najplytším častiam jazera s priemernou hĺbkou 7 metrov. Pre rýchle zorientovanie nám pomohla aj mapa, ktorú sme pre Gábora robili v máji tohto roka. Okrem hĺbok sme teda mali prehľad aj o množstve potopených stromov, ktoré sú pre tieto miesta špecifické. Tušili sme, že kapry budú po záberoch mieriť rovno do prekážok tak, ako to urobili už x‑krát predtým v snahe zbaviť sa háčika. S Majom sme si vybrali miesto 10, na ktoré sme sa dostali až v poobedňajších hodinách. Už‑už som videl, ako máme vyvezené do západu slnka, ale to ma Majo schladil slovami „Je možné, že dnes ani nevyvezieme“. V najbližších hodinách som pochopil. Vedel o množstve prekážok, ktoré nás čakajú a na túto situáciu sa pripravil. Medzi každú montáž a cca 30 m šokovky sme nadväzovali špeciálny systém z gumenej hadičky a 45 lb šnúry, ktorého úlohou bolo odpružiť celú zostavu a v prípade uviaznutia ryby jej zabrániť rýchlemu úniku. Po tom, ako sme naviazali poslednú udicu, jednohlasne sme sa zhodli na tom, že ideme spať a ráno zmapujeme miesta pred nami a zľava doprava vyvezieme postupne všetkých 8 udíc.

Prvý záber prichádza až v pondelok v noci

Plán sme nasledujúci deň do detailov naplnili, a tak sme okolo obeda mali vyvezené všetky montáže. Miesta, ktoré sme si uložili do vytvorenej mapy na našom Humminbirde, sme menili naozaj minimálne. Posúvali sme len 2-3 udice, kde nebol dlhšie záber. Ostatné sme kládli stále na rovnaké miesta.
V plytších partiách s hĺbkou do 7 m sme kvôli otravnému sumčekovi používali kombináciu dvoch tigráčov a jednej banánovej popky. V partiách „za hranou“ s hĺbkami 12-15 m sme skúšali kombinácie rôznych garanťáckych boilies (banán‑kreveta, acid plum, monster crab či frankfurt) s jednou popkou. Všetky nástrahy sme našívali pod ručne brúsené háčiky Continental Mugga veľkosti 4. Opäť jedno z rozhodnutí, ktoré proste padlo pri viazaní prvej montáže a celú rybačku sme ho nemenili. Pretože fungovalo. Prvý záber prichádza až v pondelok v noci. Prekvapivo na 14 m zig‑rig, ktorý sme na noc neprevážali. Po krátkom súboji na otvorenej vode sme podobrali krásneho 12 kg lysca, ktorý v podstate odštartoval naše úspešné ťaženie na tejto vode. Hneď ďalší deň sa nám z 12 m hĺbky podarilo vydolovať pekne stavaného 22 kg šupináča, naše nadšenie stúpalo, ale to sme ešte netušili, aké dni máme pred sebou.stu

Ručne brúsené háčiky Mugga Continental.

Dôkladné narovnávanie stuženky.

Parabola prúta bola na hrane, ale podarilo sa

Pomedzi menšie kapríky prichádza v stredu poobede záber na „tretiu udicu zľava“, ktorá bola položená blízko potopeného stromu. Vedeli sme, že opäť hráme o čas, do pár sekúnd sme sedeli v člne a čo najskôr sme sa snažili dostať nad kapra. Nasledovala Majova obligatórna otázka „Máš kontakt?“ a moja strohá odpoveď „Mám“, po ktorej sa už začal súboj so statnou rybou v blízkosti prekážok. Na malú chvíľu sa pri člne prevalil obrovský lesklý fľak - lysec. Moment, keď som si uvedomil, že zdolávam pravdepodobne moju životnú rybu. Moment, keď sa veci začali diať akoby mimo mňa. Režim: lovec. Chvíľu sa zdalo, že ryba sa vyhne prekážkam, ale vtedy som zacítil, ako sa šokovka začína predierať cez konáre potopeného stromu. Zaprel som sa do udice viac, ako som to spravil kedykoľvek predtým v snahe otočiť tohto rozbehnutého maďarského mohykána. Parabola prúta bola na hrane, ale podarilo sa. Kapor sa po pár sekundách prevalil na hladine a Majo ho šikovne zaparkoval v podberáku. Predpoklady sa naplnili. Lysec mal cez 27 kg a výrazne tak preskočil všetky moje doterajšie úlovky. Nielen hmotnosťou, ale aj príbehom, ktorý zdolávanie tohto kapra sprevádzal.

Chceli sme, ale v ceste nám po asi 50 m stála prekážka

V tento nádherný teplý októbrový deň sme zdolali ešte ďalšie 4 kapry do 18 kg. Sen každého kaprára. Unavení a spokojní zaspávame. Ale deň sa ešte neskončil. Tesne pred polnocou prichádza záber na „jednotku“, teda udicu, ktorá bola položená v cca 3 m vode v blízkosti koreňa. Majo berie do ruky prút, ktorý bol na stojane zalomený takmer do pravého uhla a za zvuku rapkajúcej cievky, z ktorej sa odvíjal vlasec neskutočnou rýchlosťou, vyrážame za rybou. Teda, chceli sme. Ale v ceste nám po asi 50 m stála prekážka. Mólo s priviazanými člnmi, popod ktoré si to kapor namieril rovno do prístavu. „No poď“ povedal rozhodne Majo. Áno, bol rozhodnutý a ja som ani na sekundu nezapochyboval o tomto bláznivom pláne. Obaja sme sa prikrčili a čln som nasmeroval pod mólo. Medzi motorom a radom prehnívajúcich latiek zostala vari 1 cm medzera. Majo odtlačil dva uviazané člny, ktoré nám stáli v ceste a my sme sa ocitli v prístave. To už však kapor ostal visieť v nejakej prekážke. Priblížili sme sa k nemu a v priezračnej vode pod svetlami čeloviek sme zbadali obrovský chrbát šupináča. Snažil sa zbaviť montáže, čomu však zabraňovala spomínaná gumička. Majo ho rýchlo dokázal z potopených stromov vyštrikovať a pokračovalo zdolávanie v džungli s plytkou vodou, kde sme na vlastné oči videli každý pohyb tohto majestátneho šupíka. Exkurzia medzi potopenými stromami trvala ešte pár minút, ale nakoniec sme tohto „diviaka“, ako ho Majo nazval, úspešne podobrali. Navážili sme mu viac ako 32 kg, a to bol opäť dôvod na oslavu. Majo si totiž tiež prekonal svoj osobák. Ďalšie dni aktivita rýb pomaly klesala, no napriek tomu pred našimi fotoaparátmi zapózovalo ešte pár kaprov. Naša celková týždňová bilancia bola 19 záberov a 16 zdolaných rýb. Na dané obdobie a jedno z najťažších miest jazera spokojnosť. Aj keď zamyslený pohľad Maja po výprave znamená vždy len jedno – rozmýšľa, čo sme ešte mohli spraviť lepšie. Môj šéf vravieval „kto sa nezlepšuje, zhoršuje sa“ a ja mám naozaj pocit, že po tejto rybačke som sa posunul o krok ďalej. Zažil som skvelý týždeň, spoznal množstvo ľudí rovnakej krvnej skupiny a osvojil som si niekoľko „grifov“, ktoré v ďalšej sezóne určite využijem.

Majove zázračné gumičky.