Milujem nové vody, lebo mi ponúkajú ďalšie skúsenosti a nové zážitky. Nebolo to inak ani v prípade Ecsedu. Veľa som o ňom počul od známych a kamarátov a vedel som, že by som tam chcel niekedy ísť. Malo to však zakaždým ten istý háčik. Ecsed sa objednáva dosť dlhý čas vopred a moje plány sú väčšinou okrem pretekov takpovediac spontánne.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2019
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 78
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 26.07.2019.
Takto prešlo postupne pár rokov odkedy som prvýkrát počul o Ecsede, až prišiel neočakávaný telefonát. Peťo Obročník mi sucho oznámil: „Ideme na Ecsed s Nemcami z Carplounge a máme fleky 9, 10.“ Bolo to v postate ešte časovo ďaleko, čo spôsobilo, že som na dátum odchodu niekoľkokrát zabudol. Blízke okolie s tým, ako si tieto veci nepamätám, zabávam pomerne často. Informácie ohľadom Ecsedu, a hlavne miest 9 a 10, som však začal zbierať intenzívne hneď. Postupne sa dozvedám, že miesto číslo 10 niektorí rybári vyslovene obchádzajú kvôli množstvu stromov a iných prekážok pod, ale aj nad vodnou hladinou. Práve to rozhodlo, že sme si s Peťom vybrali miesto č. 10. Po čase prišiel opäť telefonát, že o pár dní odchádzame, čo ma ako vždy totálne prekvapilo.
Nepriateľ rybárov – sumček americký
Príchod na Ecsed bol bez problémov, akurát sme potom nekonečne dlho čakali, kým sa pobalili rybári, ktorí končili. Medzitým nám majiteľ vydezinfikoval člny, saky a podložky. Prvý pohľad na Ecsed ma trochu prekvapil, lebo popravde som čakal, že je väčší a čakal som aj viac trčiacich stromov nad hladinu. Každý, kto sa o Ecsed zaujíma alebo ho aspoň vníma, vie, že tam všetko krmivo atakuje sumček americký. Preto sme si dali takmer všetko krmivo sušiť na kameň už niekoľko mesiacov vopred. Tigrí orech je, dá sa povedať, na Ecsede neoddeliteľnou súčasťou kŕmenia ak chcete chytať kapry v menších hĺbkach. Každý koho som sa pýtal mi hovoril rôzne hĺbky, kam je tento malý nepríjemný žrút ochotný ísť za krmivom, a takpovediac vám to vyčistiť do sucha. Myslím si, že všetci mali svoju vlastnú, a hlavne rôznu skúsenosť v dôsledku odlišného obdobia a teploty vody. Ako sa neskôr ukázalo, v našom čase sumček atakoval každé miesto, ktoré bolo v menšej hĺbke ako 9 metrov. Snažili sme sa s tým bojovať pomocou silnej nerozpustnej plastovej pančuchy, ale nemalo to až taký zmysel. Pod háčikom síce nástraha pracovala a sumčeky ju nevedeli zdolať, ale ostatné gule proste vyžrali a po 12 hodinách 24 mm boilies doslova ofrézovali do neskutočných tvarov na veľkosť hrášku. Zobrali sme si veľa druhov boilies vo všetkých priemeroch a pripravený tigrí orech, ku ktorému sme na montáže vždy dávali popky.
Rybačka v duchu absolútnej pohody
Na Ecsed sme si pripravili duté gumičky, ktoré používam na viazanie montáží hlavne do prekážok. Začali sme všetko pripravovať a aj keď sme sa snažili, okolo 21.30 som pozrel na Peťa a povedal mu, že to už asi nedáme. Peťo sa usmial, lebo myslel na to isté. Obaja sme sem predsa šli s tým, že si to celé užijeme. Tak ako na spoločných rybačkách vo Fínsku s Ivkom Pšenákom sa niesla táto rybačka v duchu absolútnej pohody striedajúcej sa s tranzom počas zdolávania ecsedských mohykánov. Zaspali sme obaja takmer okamžite. Ráno sme všetko dokončili a začali vyvážať. Napriek tomu, že sme Peťovou loďkou a aj mojim sonarom urobili prvý deň 3D mapu nášho miesta, vyvážanie trvalo zhruba 4 hodiny. Povedali sme si, že sa budeme hrať s miestami len vtedy, ak niekde nebude dva dni záber. Dno sme mali nádherne členité, ale naše sonary si s tým hravo poradili, takže sme sa veľmi rýchlo zorientovali a navyše sme nemuseli použiť bóje. Označenie lovných miest sme robili pomocou GPS a nepridávali sme si zbytočne ďalšie prekážky. Keďže nám Nemci oznámili, že nemôžu prísť, trochu sme sa roztiahli smerom k deviatke. Štyri udice sme viedli ponad potopené stromy, ktoré boli cca 50 metrov od brehu, tam sme použili šťukové plaváky, ktoré držali silóny ponad konáre. Sadli sme si po dobre vykonanej práci a vychutnávali si slnečné lúče s pivkom v ruke. Prvý záber nám prišiel až po polnoci na zig, 4 metre pod hladinou na banánovú popku s čiernou penovou osemnástkou. Bol to kapor niečo cez 12 kg. Prvý, ale ako sa neskôr ukázalo, aj posledný na zig rig.
Štvrtý deň bol ako cez kopirák
Celý deň panovalo ticho a na celom jazere bolo vidno, že ryba neberie. Tak isto to bolo aj na ďalší deň, keď sme dosiahli jediný záber niečo po druhej popoludní, no kapor si to napálil rovno do stromu a nedokázali sme ho ani vykotvičkovať. Štvrtý deň bol ako cez kopírák, akurát záber prišiel o hodinu neskôr. Čo je však podstatné, kapra sme dostali pred objektív. Bol to krásny šupináč cez 22 kg a poradie vyšlo na mňa, lebo sme sa dohodli, že sa budeme striedať bez ohľadu na koho udicu bude záber. Poctivo sme prevážali všetky udice zhruba po 12 hodinách, aby sme si boli istí, že nám to sumčeky nerozbili alebo nezamotali. Na celom jazere pokračovala úlovková bieda, iba Magi na osmičke „pacol“ krásneho 26 kg lysca. Sedemnásteho októbra sa ryba pohla a začalo sa to o jednej v noci. Dosiahli sme sedem záberov, no o dve ryby sme prišli v prekážkach. Tento deň však patril jednoznačne Peťovi a jeho lyscovi. Jazda, naskákanie do člna teraz už rátané v sekundách, plavba na člne nad rybu, po ceste šťukový plavák všetko v rekordnom čase, no napriek tomu bol kapor rýchlejší a čakal nás zamotaný v strome. Peťo ho však stále cítil a snažil sa ho nejako vyštrikovať čo sa mu aj pomocou 3 m a 3 lb udice podarilo. Kapor vyšiel zo stromu, no po chvíľke sa rozhodol, že mu tam bolo lepšie. Peťo bol proti a zaprel sa do udice s rukou na cievke. Chýbalo 30 centimetrov a špička sa dotkne rúčky. Peťo si to v tom adrenalínovom opojení ani neuvedomil no ja som ostal v šoku z toho, čo som videl. Druhý šok prišiel keď sa kapor prvýkrát otočil pod hladinou, otočil som sa na Peťa a keď sa nám stretli oči povedal som mu – dobre je. Podobrali sme ho a dali do člna na podložku, Peťo sa doširoka usmial s pohľadom do diaľky. Táto grimasa mu ostala celou cestou na breh a darmo by s tým chcel bojovať, čo ani nebolo potrebné, lebo to sú presne tie správne emócie a navyše takto som si ich mohol užiť spoločne s ním.
Na prvýkrát celkom slušné
Po tretej poobede sme mali celkové skóre 6:3, a tak sa začali špekulácie, všetko o tom, aby sme boli úspešnejší. Medzitým prišiel na devinu Peťo Ergh a neskôr aj Peťo Chumáč, ktorý si zložil veci na jeden deň na devinu. Doniesli nám ďalšie plaváky, ktoré sme ešte potrebovali. Hneď sme ich vyviezli a doladili tak každú udicu najlepšie ako sme vedeli. Ďalší deň sme dosiahli 6 záberov a šesť rýb pred objektívom. To sa nám už páčilo oveľa viac lebo si myslím, že skóre 12:3 na mieste 10 je na prvýkrát celkom slušné. Tento deň sa niesol v znamení polnočného šupináča, pri ktorom som bol na rade tentokrát ja. Prvá jazda spod brehu a neustále odvíjanie vlasca smerom pod mólo do rohu jazera predznamenávalo problémy. Pálime za ním, no silón vedie popod vysoké mólo a popod člny uviazané na dva body vpredu aj vzadu. Peťo sa na mňa pozerá s výrazom – čo teraz? No dávaj za ním popod mólo. Ledva som roztlačil člny od seba a na tesno sme dostali náš čln pomedzi ne pričom stačilo 10 centimetrov a už by sme neprešli. Silón smeruje úplne do rohu, kde je šesť vysokých pňov trčiacich z dna. Kapor ich všetky obišiel, a tak som bol zaujatý sledovaním a vyslobodzovaním šokovky. Vtom počujem Peťa ako mi tlmeným hlasom vraví – ale veď ja ho asi vidím.
Kapor nás povláčil kade tade
Otočil som tým smerom aj moju čelovku a zočil brutálne hrubého šupináča ako sa snaží vyslobodiť vyrezaním háčika. To sa mu však kvôli gumičke nedarilo, lebo tá ho zakaždým odpružila späť. Vyslobodili sme rýchlo šokovku a následne zažili spoznávaciu jazdu po prednej časti jazera. Kapor nás povláčil kade tade. Myslím si, že hľadal stromy, ale márne. Vedeli sme čo chce spraviť, preto Peťo udržiaval čln tak, aby bola šokovka čo najkolmejšie. Boli sme svedkami jedného z najkrajších zážitkov zo zdolávania. Potom, ako sme dali kapra na váhu a tá odmietla spolupracovať, sme sa začali smiať. Váha bola iba do 30 kg čo bolo evidentne málo. Rýchlo sme prebehli za chalanmi na ostrov, kde nám Marcel s Magim ochotne požičali svoju. Bomba, 32,73 kg, môj najťažší kapor aj s krásnym zážitkom! Ani som nedúfal, že k nám bude Ecsed taký štedrý a na prvýkrát nám nadelí také pekné ryby. Prišiel nový deň a s ním znovu útlm, chytáme jedného kapra. Prichádza predposledný deň no ja sa balím aby som stihol prísť na oslavu narodenín našej malej Tamarky. Sadám do auta, lúčim sa no ako vchádzam do Šalgotariánu zvoní mi mobil. Peťo Chumáč si po chvíľke posunul svojho naj kapra na 19, 55. Týmto kaprom sa definitívne uzavrelo naše skóre na Ecsede 15:3. Teda z 18 záberov sme premenili 15, s čím sme už boli prinajmenšom spokojní.Ecsed sa nám všetkým páčil a ak bude príležitosť, každý z nás sa sem rád vráti.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
