Rozhodol som sa, že sa naposledy vyjadrím na stránkach časopisu k téme chyť a pusť, tak často v rybárskej verejnosti diskutovanej. Ospravedlňujem sa vopred ak budem trochu obšírnejší, ale inak sa mi k tejto téme nedá.
nezadaný
26.09.2016 (10/2016)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2016
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 60
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Som rybárom s určitými prestávkami 28 rokov. V mojich začiatkoch som mal šťastie na dobrých učiteľov, ktorí ma zaúčali do tajov rozličných rybolovných techník. Pamätám si, že v tých časoch sa, samozrejme, vždy nejaké ryby od vody odniesli, určite si však nepamätám, že by niekto z týchto ľudí extrémne „pľundroval“ vody. Prečo to hovorím? Dnes zo strany niektorých ortodoxných zástancov chyť a pusť počuť vyjadrenia o „starých dedkoch mäsiaroch, ktorí vyžierajú vody“. V zásade odmietam takúto generalizáciu, vieme všetci ako to niekedy pri našich vodách vyzerá – najmä pri otvoreniach a vôbec to nie sú výlučne iba „starí“ rybári, ktorí dokážu predvádzať doslova zverstvá.
Chyť a pusť verzus chyť a zjedz
Starí rybári, s ktorými som v mojich začiatkoch chodil na Dunaj, boli zo Žitného ostrova a veľmi dobre si pamätám, že neraz chytili veľkého kapra. Také púšťali s vetou „víš to nem dobrý hal, moc masný“. Ryby brali preto, aby ich zjedli a punktum. Nemali záujem konzumovať staré, mastné ryby. Dnes, keď proti sebe stoja zástancovia chyť a pusť a chyť a zjedz, som sa však, žiaľ, stretol v tábore zástancov chyť a pusť aj so situáciou, že niektorí, ktorí sa inde ako pri vode (napr. na internete) tvárili ako ortodoxní púšťači, sa nakoniec pri vode chovali úplne inak. Samozrejme, neplatí to zďaleka o všetkých z púšťacieho tábora, všetci moji kamaráti, s ktorými chodím na ryby, majú k veci rovnaký prístup ako ja (inak by sme sa pri vode snáď ani nestretávali).
Ja nie som úplne 100 % ortodoxný chyť a pusť, absolútnu väčšinu úlovkov však púšťam a mám takú zásadu, že rybu si zoberiem zriedka a len vtedy, keď ju môžem hneď a chutne pripraviť doma, mrazené filety si môžem kúpiť v supermarkete kedykoľvek. Rovnako tak sa nedívam krivo na ľudí, ktorí si V ROZUMNEJ MIERE rybu privlastnia. Myslím si, že jednoducho tá ryba k rybačke patrí. Ale to, čo, žiaľ, máme možnosť vidieť pri otvoreniach či už kaprových, alebo pstruhových vôd s rozumnou mierou nemá nič spoločné.
Poviem to inak – bol som jediný raz v Nórsku na morskej rybačke. Nachytal som a doviezol si domov presne povolené množstvo t.j. 15 kíl čistých filetov, ostatní kamaráti tiež rovnako. Niečo som dal mojím rodičom a najbližšej rodine a ešte stále sme mali rýb minimálne na 3 mesiace. Preto vôbec nerozumiem tomuto honu za (i nasadenými) rybami (či už sú to pstruhy alebo kapry), veď povedzme si reálne, to sa budú v domácnostiach takýchto rybárov denne konzumovať ryby? Asi nie.
Je to v hlavách mnohých rybárov
Jednoducho, som pevne presvedčený o tom, že kým sa toto nezmení v hlavách mnohých rybárov, naše revíry sa nikdy nebudú môcť rovnať tým zahraničným, kde mnohí z nás chodia a platia drahé povolenky práve preto, že tu je možnosť uloviť si ryby vo veľkostiach, ktoré u nás bežne jednoducho vo vode nie sú a keď, tak v minimálnom množstve pretože – 16. apríl resp. 1. jún či 16. jún…
Minulý rok som bol vo Švédsku, na tamojších vodách neexistuje lovná miera ani obmedzenie počtu úlovkov. Viete si predstaviť, že by sa toto zaviedlo u nás? Radšej si to ani nechcem predstaviť. A to už nám majiteľ kempu, kde sme boli ubytovaní hovoril, že, bohužiaľ, sa začína stretávať s prípadmi, keď jeho hostia berú ryby hlava‑nehlava a že mu niekedy rozum zostáva stáť, keď vidí vypitvané 35-centimetrové šťuky. Nórsko zaviedlo cca pred 10 - 15 rokmi limit na vývoz rýb ulovených pri športovom rybolove. Stalo sa tak aj z dôvodu rozmáhajúceho sa drancovania vôd rôznymi rybárskymi zájazdmi z našich krajín. Tieto informácie sa dajú dohľadať bez problémov na internete. Nehádžem všetkých našich rybárov do jedného vreca. Aj my sme v Nórsku vo filetárni zažili nemeckých „rybárov“, ktorí absolútne nevedeli filetovať ryby (a vôbec nepoužívali rybárske filetovacie nože) a to, čo predvádzali, bol nórsky masaker mäsiarskym nožom. Odhadom 2/3 mäsa, ktoré mohli použiť, nechávali na korpuse a s pokojným svedomím vyhadzovali do odpadu. Čo dodať na záver? Snáď len jednu príhodu z tohtoročného pstruhového otvorenie sezóny…
Tento rok to bolo trochu inak
Pravdu povediac, otvoreniu či už pstruhovej, alebo kaprovej sezóny sa v drvivej väčšine prípadov už roky vyhýbam. Po prvé preto, že v prípade pstruhových vôd to mám minimálne 200 kilometrov od miesta trvalého bydliska, po druhé preto, že rybačka sa u mňa spája s pokojom a pohodou a ako všetci vieme, toto najmä v prvý deň otvorenia pri rybačke absentuje. Tento rok to bolo trochu inak. Keďže som sa práve 16. apríla nachádzal na strednom Slovensku, kde je v blízkosti pstruhová voda, rozhodol som sa, že sa tam predsa len vyberiem na „zahájenie“. Nie je to voda, ktorá by bola vychytená a veľmi známa, párkrát som na nej už chytal a celkom som bol spokojný. Vychádzal som teda z toho, že na vode, samozrejme, rybári budú, ale výlučne miestni a hostí bude minimum.
Deň pred začiatkom sezóny som si zakúpil hosťovaciu povolenku u miestneho pána hospodára. Dal som na jeho radu a k vode som prišiel niečo po 8. hodine ráno, a to na miesto, kde som už v minulosti chytal. Na moste už stál hlúčik rybárov, ktorí zjavne už mali prvé kolo odchytané. Čo v tekutom stave nedali vodníkovi, úspešne konzumovali sami. Potiaľto by to bolo v poriadku. Kým som sa však prezliekal do broďákov, prišiel za mnou jeden „kolega“ a hneď som mal ponuku kúpiť tri dúhaky za 10 €. V duchu som sa zasmial, ponuku som odmietol, ale po chvíli ma napadlo, koľkože asi má rýb, keď mi tri ponúka na predaj. Žeby si jedného ponechal a tri chce predať? Viac som sa s tým nezaoberal, vybral som sa po prúde a odštartoval prvú tohtoročnú pstruhovú muškárinu.
To by bolo, čo?
Pri vode nás nebolo veľa, podarili sa prvé potočáky v menších veľkostiach a skočil aj prvý pekný dúhak, ktorý sa však po krátkom súboji vypol. Celkom ma to potešilo, že aj napriek tlaku tu ešte nejaká tá rybka je. Vysadené dúhaky boli v pekných veľkostiach, na takejto malej riečke boli aj tie zdolávačky pekné. Ryby využívali úkryty pod brehmi a ak sa jej podarilo dostať ku brehu, strata bola takmer 100 %-ná.
A teraz pustím tú otrepanú pesničku, ale musím. Okrem mňa a ešte jedného mladého chlapca – tiež muškára, bola väčšina vedená jedným jediným cieľom – chytiť a klepnúť 4 kusy a hotovo. Teda hotovo – mám silný dojem, že podaktorí sa k vode vrátili a pokračovali, čo mali a nemali zapísané neriešim, nechcem nikoho obviniť, ale určitá odôvodnená pochybnosť vo mne bola. Samozrejme, z debatujúceho hlúčika sa ozývali názory, že keby tu bolo takto ako dnes po celý rok, to by bola rybačka. To asi aby si miestna organizácia kúpila rovno celý veľkochov dúhakov a sypali tak dvakrát do mesiaca čo to dá. Samozrejme, cena miestnej povolenky nech sa nemení. To by bolo, čo?
Športové rybárstvo ide míľovými krokmi dopredu, výrobcovia rybárskych potrieb chrlia nové a nové výrobky, ktoré majú spestriť či uľahčiť rybolov a zároveň zvýšiť šancu na úlovok ryby. Všetci, ktorí sa pri vode nejaký ten piatok pohybujeme vieme, že je to len veľmi hypotetické. Zároveň však mám pocit, že rybári, o ktorých tu píšem v negatívnom svetle, sa nejako o tento vývoj nezaujímajú a keď, tak okrajovo. Principiálne im ide o naplnenie povolenej kvóty privlastnených rýb. Kým teda športové rybárstvo ako odvetvie ide dopredu, mnohí slovenskí rybári svojím prístupom a chovaním sa pri vode cúvajú do minulosti, resp. v nej stále zostali a ani nemajú zrejme záujem zaradiť jednotku a pohnúť sa vpred. Nedávny počin, ktorý de facto schválil pomaly nekontrolovateľné a zároveň legálne drancovanie vôd (možnosť opakovanej kúpy povolení v roku, čo zodpovedá možnosti privlastnenia si veľkého množstva rýb), ktorý vzbudil značný rozruch, len nahráva takýmto spiatočníckym rybárom. U nás prakticky už neexistuje priemyselné (hospodárske) rybárstvo (v zmysle keď sa úlovky z nejakej rieky, akou je napr. Dunaj, chytajú na osobitné licencie prideľované štátom a takto ulovené ryby sa posúvajú na ďalšie spracovanie v potravinárskom priemysle), ale som presvedčený o tom, že niektorí rybári takéto hospodárske rybárstvo ešte aj dnes, žiaľbohu, nahrádzajú. A určite by to tak nemalo byť.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
