S končiacim letom sa človeka stále viac zmocňujú melancholické nálady. Rána sú čoraz chladnejšie, nad vodou sa vznáša hmlistý závoj. Pestrofarebné listy sa po hladine plavia niekam do diaľav. Pomaly kráčam po brehu rieky a obdivujem čarokrásnu prírodu, zákutia rieky. Mám rád jeseň. A to nielen pre jej, niekedy až gýčovitú, farebnosť. Jeseň pre mňa znamená začiatok novej sezóny. Sezóny šťúk...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2018
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 8
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 29.03.2019.
Šťuka – fascinujúci dravec
K rieke prichádzam za dravcom, ktorý ma fascinuje už dlhé roky. Každým detailom svojho jedinečne tvarovaného tela dokazuje účelnosť, krásu, súlad. Veľké, vysoko posadené oči umožňujú dokonalú orientáciu, pozorovanie koristi, a hlavne účinné útoky zospodu – odo dna ku hladine. Pokiaľ sa voda zakalí, ďalej dokáže s prehľadom loviť korisť a to vďaka prepracovanej bočnej čiare, ktorej kanáliky končia až na hlave a čeľustiach. Dozadu posunuté plutvy umožňujú bleskurýchly výpad za korisťou. Veľká hlava, čeľuste a ústa preplnené stovkami zubov tiež nedávajú koristi veľa šancí na únik. A nakoniec aj sfarbenie, mimikry, ktoré splýva s prostredím a robí tohto dravca prakticky neviditeľným. Mojim cieľom je šťuka – dravec stvorený pre lov, dokonalý výtvor prírody.
Výber miesta
Ďalej pozorujem rieku, okolie. Predieram sa hustým krovím a kde sa dá, tak brodím popri brehu. Niekedy prejdem celé kilometre, kým aspoň raz nahodím. Hľadám nové miesta, úkryty, prítoky, stanovištia šťúk. Konečne prichádzam k zátoke, ktorá sa mi mimoriadne páči. Jej plytké zarastené okraje sa pozvoľna zvažujú do hĺbky. Po veľkej vode tu zostalo niekoľko starých zahnívajúcich kmeňov stromov. Ďalšie ešte stoja popri brehu ako nemí strážcovia zátoky.
Brodím bahnistým okrajom vody, pretože brehy sú také zarastené, že sa tadiaľ prakticky nedá preniknúť. Je to ďalší znak toho, že miesto je len minimálne navštevované rybármi, čo značne zvyšuje šancu na úspech. A výber vhodného miesta je prvým predpokladom úspešného lovu, a to nielen šťúk.
Niekedy stačí jedno nahodenie
Malý plávajúci vobler zľahka hádžem tesne k potopenému kmeňu. Ihneď po jeho prvom potiahnutí a zanorení pod hladinu sa asi dva, tri metre za ním objaví veľký vír. Vtom pocítim úder do prúta, vlastne ani nestačím poriadne zaseknúť. Šťuka ďalej letí pozdĺž kmeňa a snaží sa zo stiesnenej zátoky dostať do hlavného prúdu rieky. Vzal som si len malý UL‑kový prút, do ktorého sa príliš silou opierať nemôžem. Šťuka pokračuje ďalej proti prúdu, čo mi zatiaľ celkom vyhovuje. Je dosť ďaleko od potopených kmeňov, ale čo je na dne, netuším.
Ďalej pokračujem v opatrnom zdolávaní a zdá sa, že šťuke pomaly ubúdajú sily. Konečne ju dostávam na bahnistý náplav, ktorý jej sťažuje pohyb. Už jej nedovolím vrátiť sa späť do hlavného koryta. Spočiatku sa zdala o niečo väčšia, ale aj sedemdesiat štvorka na jemné náradie poteší. Chvíľu váham, ale potom sa rozhodujem. Zaslúži si slobodu.
Ak chceme chytať, treba aj púšťať
Určite nepatrím k ortodoxným vyznávačom lovu „chyť a pusť“. Obzvlášť šťuky, ako nenásytné kanibalky, som nezvykol často púšťať späť. Navyše ryby, pokiaľ sú z čistej vody, patria medzi mimoriadne kvalitné potraviny, ktorými rozhodne nepohrdnem. Veď predsa aj tým, že človek využíva domáce zdroje, môže šetriť prírodu. Dôležité je nájsť rovnováhu. A to vôbec nie je jednoduché, treba sa jednoducho „prekonať“. Ale potom nám to Sv. Peter určite vráti, možno skôr, než sa nazdáme…
Šťuky nemali svoj deň
Mojím spoločníkom na šťukách je Kristián – mladý nádejný adept „Cechu rybárskeho“. Tentoraz neexperimentujem, idem doslova na isto. Viem o mieste, kde je niekoľko krásnych šťúk. Niektoré majú už viac ako osemdesiat centimetrov. Lenivo mi priplávali za nástrahou tesne ku brehu a ešte chvíľu si potom ležérne odpočívali na plytčine. Vymenil som vtedy azda všetky nástrahy od voblerov, riprov, rotačiek, plandaviek…, ale bezvýsledne. Šťuky, jednoducho nemali svoj deň. Veril som, že teraz to bude iné a povzbudzoval som aj Kristiána, že dnes to bude brať…
Rybačka, na akú sa nezabúda…
A skutočne, stačilo len pár nahodení a prvá šťuka neodolala. Na jemné náčinie to bol zápas na hranici možností, ale nakoniec to šťuka vzdala. Krásne stavaná, viac ako osemdesiat centimetrová krásavica po odfotení putuje späť do rodného živlu. Prejdem len pár metrov a mám ďalší záber. Šťuka je tentoraz podstatne menšia, ale niečo ma na nej predsa zaujalo. Už pri zdolávaní som si všimol, že jej niečo červené trčí spod žiabrového viečka. Na brehu som zistil, že má celkom pretrhnutý jeden žiabrový oblúk. Napriek tomu prežila, poranenie sa jej krásne vyhojilo a ďalej lovila. V letnom období by pravdepodobne takéto zranenie znamenalo istú smrť vykrvácaním. Vidím, že nie som sám, kto na tomto mieste loví šťuky. Šťuka rýchlo mizne v hĺbke a ja pokračujem v love. Sledujem nástrahu až do tesnej blízkosti brehu, kľučkujem pomedzi potopené trávy. Vtom náhle spod brehu prudko vyráža ďalší ozubený dravec. Po záseku voda doslova vrie. Šťuka akoby v trávach stratila orientáciu a na mieste doslova „divočí“. Trávy sa jej čoraz viac namotávajú na hlavu, zdá sa, že je už celkom stratená. Nemôžem ju už viac pritiahnuť ku brehu, a tak v čižmách leziem za ňou. Zabáram sa do mäkkého bahnistého nánosu, tiež sa nemôžem pohnúť. Naťahujem ruku a doslova v poslednej chvíli vylovujem ďalšiu nádherne stavanú rybu, dokonalé dielo prírody. Kristián mi podáva ruku, blahoželá k peknému úlovku, ale v jeho očiach vidím aj sklamanie. Veď doteraz nemal ani záber…
Kristián boduje…
Chce ísť loviť radšej kus nižšie, veď toto miesto som už „vychytal“. Presviedčam ho, nech ešte chvíľu vydrží, že som len o pár metrov ďalej mal prednedávnom krásnu rybu na prúte. A bola určite ešte väčšia, ako tie ulovené. Doteraz mám v pamäti jej nádherné oranžovočervené plutvy a mäsité telo. Kristián sa nakoniec predsa necháva presvedčiť a zostáva. A dobre robí. Už po chvíli počujem kvíliť brzdu navijaka. Šťuka nemilosrdne ťahá metre Kristiánovej dvadsiatky niekam do diaľky do stredu rieky. Ďalšia nádherná ryba z tohto jedinečného miesta. A to vlastne len v priebehu niekoľkých minút. Veľmi mu prajem, aby ju zdolal. Som možno viac nervózny ako Kristián. Šťuka sa nevzdáva ľahko. Využíva všetky svoje sily, snaží sa tiež dostať do tráv. Nakoniec ju predsa úspešne zdoláva. Je to ona. Krásavica s oranžovými plutvami. Určite má aspoň cez päť kíl. Kristiánovi gratulujem a vidím, že sa mu už vrátilo aj sebavedomie. Nezabudne mi pripomenúť, že jeho šťuka má o dva centimetre viac ako tie moje. Pár fotiek a rybu púšťame. Rybačku končíme, ale jeseň, tá sa ešte ani zďaleka nekončí…
Pokračovanie nabudúce
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
