S postupujúcou jeseňou aktivita šťúk naďalej stúpa. Ryby si potrebujú vytvoriť zásoby tuku na úspešné prezimovanie a pre jarný neres. Škoda len, že na vychádzky k rieke je tak strašne málo času. Využívam preto každú príležitosť, aby som mohol pri vode stráviť aspoň pár hodín do týždňa.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2018
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 8
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 06.05.2019.
Na vychádzke s Matejom
Malý Matej má už takmer tri roky – najvyšší čas vziať ho na ryby a naučiť nahadzovať. Kvôli bezpečnosti dávam trojháčiky z voblera dolu. V nahadzovaní sa mu príliš nedarí, ale navíjanie mu ide, a hlavne, baví ho to. Nahadzujem teda ja a potom mu prenechávam moje UL-ko. Chytáme už takmer pol hodinu, keď sa náhle pri brehu zvíri voda po útoku veľkej šťuky. Matej sa až zľakne, a ja tiež prekvapene hľadím do vody...
„To bolo čo?“ V duchu si kladiem otázku. Vzápätí rýchlo beriem udicu späť a trochu nervózny s roztrasenými rukami sa snažím vrátiť trojháčiky na vobler. Matej medzitým situáciu výstižne komentuje: „No vidíš, to preto, lebo si mi nedal háčik...!“. Samozrejme, že sa šťuka už druhýkrát nepomýlila a nezabrala. Napriek tomu to bola zaujímavá skúsenosť pre Mateja, rovnako aj pre mňa.
Šťuka na druhýkrát
Na šťuku som neustále myslel, ale k vode som sa dostal až po viac ako týždni. Pomaly postupujem k miestu, kde sme mali s Matejom jej nečakaný útok. Naviazaný mám ten istý vobler, samozrejme, že na trojháčiky ba ani na tenké volfrámové lanko, som nezabudol. Prvý, druhý, desiaty, päťdesiaty hod a... Stále nič. Asi ju už niekto dostal, premýšľam.
Miesto nie je ničím zaujímavé. Trochu zarastená rovná plytčina – ideálna tak pre pleskáče, plotice a iné biele ryby. Kto by tu chodil na šťuky? Možno práve dostatok potravy v podobe drobných rýb, robí toto miesto atraktívnym, aj pre dravce. A možno práve preto ani neberú. Stále to nevzdávam. Mením nástrahy až sa opäť vraciam k pôvodnému vobleru. Trpezlivosť sa mi nakoniec predsa vyplatila. Slabé zastavenie voblera pri kraji som spočiatku považoval za uviaznutie v trávach. Až keď šťuka vyrazila ako torpédo po plytčine do stredu rieky, pochopil som. Šťuky nepatria k príliš vytrvalým bojovníčkam, ale na jemné náčinie sa dokonale predvádzala a ukazovala svoju silu. Nakoniec sa unavená pri brehu položila na bok. Osemdesiatdva centimetrová ryba na UL-ko na druhýkrát. Robím pár fotiek a pri brehu ešte chvíľu hľadím do jej dravého oka. Pomaly ju otáčam späť do jej sveta. Zaslúži si slobodu...
Moje vychádzky za jesennými šťukami ďalej pokračujú. Samozrejme, ani zďaleka nie tak často, ako by som si prial. Napriek tomu sa mi celkom darí. Takmer na každej vychádzke mám aspoň jeden, niekedy aj tri zábery, ktoré takmer stopercentne premieňam na úlovky. Až na mňa kamaráti začínajú žiarliť, hlavne pokiaľ to sú väčšie ryby cez osemdesiat centimetrov. Ale nie je to ani zďaleka také jednoduché, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Väčšina rýb je doslova „vydretá“. Či už spod koreňov, popadaných stromov, vodným porastom zarastených zátok, alebo z iných takmer neprístupných miest. Iné mi zanechali piercing, v podobe trojháčikom prešitej ruky. O úspechu často rozhodovala najmä dokonalá príprava na lov a pri niektorých väčších rybách aj kus šťastia.
Rybačka sa začína už doma...
Pokiaľ chceme loviť na jemné náčinie, tak nesmieme podceniť žiaden detail. Udica, naviják, silón, karabínka s obratlíkom, lanko, trojháčiky... Každá súčasť našej výbavy musí byť pred rybačkou skontrolovaná, v dokonalom stave. Uzlíky pred lovom na ultraľahkú prívlač vždy preväzujem. Doma nám príprava zaberie možno päť minút času, ale potom sa nám to vráti v podobe pekných úlovkov. Trojháčiky na vobleroch mením za kvalitnejšie. Aj keď kvalitné niekedy stoja takmer toľko ako vobler, oplatí sa to. Alebo ich mením za jednoháčiky, ktoré bývajú až prekvapivo spoľahlivé. Po každej rybačke ich vždy znova prebrúsim. Dôležité sú aj karabínky. Musia byť pevné, spoľahlivé a pritom miniatúrne, aby v rybách nástraha nevzbudzovala nedôveru. Oceľové, ale hlavne volfrámové lanká sa časom lámu, tiež ich musíme pravidelne meniť. Nakoniec skontrolujem očká na udici, navijak a jeho brzdu. Pred vychádzkou musí byť náčinie, jednoducho, v stopercentnom stave. Veď záberov šťúk, hlavne tých väčších, nebýva až tak veľa...
Dôvera v nástrahu
O výbere vhodnej nástrahy by sa dala možno napísať celá kniha. Každá nástraha má svoje výhody, resp. nevýhody. A je na nás, našich skúsenostiach, do akej miery dokážeme využiť konkrétne prednosti jednotlivých nástrah. Napríklad v súčasnosti vyrábané voblery majú až neuveriteľne realistické sfarbenie. Preto ich využívam hlavne v čistých vodách na tie najviac „prefíkané“ šťuky. Rotačky a plandavky vábia šťuky na diaľku svojím leskom, pričom rotačky navyše robia vo vode poriadny vír, čo je cenná devíza v zakalenej vode.
Výhodou tvistrov, alebo riprov je, že dokážu postupe klesať kolmo do hĺbky, preto sú nenahraditeľné v hlbších vodách, v okolí popadaných stromov, podomletých brehov, alebo v zime v hlbokých jamách. Navyše v prípade „gumených“ nástrah je tu ešte jeden bonus navyše. Namiesto úlovku šťuky nás môže prekvapiť pekný zubáč. A myslím, že prevažnej väčšine rybárov nemôže vadiť, pokiaľ veľký biely ripper skončí v tlame tohto exkluzívneho predátora.
Vôbec nie je potrebné mať v škatuľke stovky nástrah, aj tak ich počas rybačky vymeníme len niekoľko. Veľmi dôležitá je úplná dôvera vo zvolenú nástrahu. Mal som obdobie, keď som najviac veril voblerom – a ryby som chytal. Alebo som veril twistrom – a tiež som ryby chytal. Alebo rotačkám, plandavkám, strímrom...
Vedenie nástrahy
Pokiaľ sme si už vybrali správnu nástrahu, ktorej veríme, je nemenej dôležité aj jej správne vedenie. Tu je rozhodujúca hlavne rýchlosť, hĺbka, prerušovanie, alebo zrýchľovanie či spomaľovanie pohybu nástrahy. Ďalší nekonečný priestor na experimentovanie! Hlavne v čistej vode je úžasné pozorovať šťuky pri prenasledovaní nástrahy až po ich bleskový útok. V zásade však platí, že šťuky obľubujú skôr pomalé a prerušované vedenie. S postupujúcou jeseňou a chladom vedenie nástrahy treba ešte viac spomaliť a ísť do hĺbky.
Trpezlivosť a výdrž
Možno ešte niekoľko drobných rád na záver. Pri každej rybačke veľa času strávim nielen lovom, ale aj pozorovaním. Všímam si hlavne miesta, kde sa zdržujú drobné rybky, kde lovia dravce, rôzne úkryty, potopené stromy, sledujem podozrivé zvírenia vody popri brehu... Je veľa signálov, ktoré nám napovedia, kde sú šťuky, alebo iné dravce. Tam treba zamerať pozornosť. A nemyslime si, že pokiaľ nemáme na vytypovanom vhodnom stanovišti hneď záber, tak tam šťuka nie je. Trpezlivosť a výdrž tiež často rozhodujú o úspechu. Niekedy stačí na pekný úlovok len pár nahodení, pol hodinka až hodinka pri vode. Inokedy nemáme záber aj niekoľko dní. Preto uprednostňujem skôr častejšie a kratšie vychádzky, pred dlhým pobytom pri vode. Ale možno je to aj preto, že na dlhšie vychádzky, jednoducho nemám vôbec čas.
Každá chvíľa pri vode je vzácna, jedinečná. Príroda sa mení doslova každým dňom. A tak sa niekedy stáva, že očarený krásou jesennej prírody, niekedy takmer zabúdam, prečo som vlastne k vode prišiel, zabúdam aj nahodiť... Prajem vám krásne chvíle pri love šťúk, týchto jedinečných dravcov, v pestrofarebných zákutiach našich vôd. A hlavne, nezabudnite, nahodiť...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
