Na úvod by som rád podotkol, že časopis Slovenský rybár nevedie žiadnu štvavú kampaň proti nikomu a ničomu. Slovenský rybár je tu preto, aby prinášal zaujímavé a poučné články zo sveta rybárstva, aby pravdivo a korektne informoval a chránil záujmy nielen rybárskej verejnosti, ale aj všetkých ľudí, ktorým záleží na našom životnom prostredí.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2019
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 88
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Je až zarážajúce a nepochopiteľné, ako na Slovensku fungujú, resp. „nefungujú“ niektoré ochranárske organizácie, ochranári a zodpovedné úrady
životného prostredia. Česť výnimkám.
Vážime si všetkých, ktorí to myslia s ochranou prírody seriózne a robia to s „rozumom“ a zmysluplne.
Ale nie je hlúpe, že ak chcete na svojom pozemku vyrúbať strom, ktorý má obvod kmeňa viac ako 40 cm, vyžaduje sa súhlas orgánu ochrany prírody, za ktorý, samozrejme, musíte zaplatiť, a to aj v prípade že nejde o vzácnu alebo chránenú drevinu? Ak MO SRZ chce urobiť kaskády na svojich potokoch, musí dať vypracovať projekt a požiadať o povolenie na ich realizáciu. Ale – výstavba neekologických a rieky devastujúcich MVE im nevadí!? Radšej si postavia napr. umelé ostrovy pre vtáky za niekoľko miliónov, ktoré aj tak budú okupovať rybožravé druhy ako čajky a kormorány prenášajúce agresívne choroby. Nie je toto choré?! Nevravím, že nepatria do prírody, samozrejme že áno, ale v rozumnom množstve. Samoregulácia v prírode už dávno neexistuje, a preto to musí robiť človek.
Sme radi a veľmi nás teší, že sa nám podarilo nadviazať spoluprácu s organizáciou WWF Slovensko a budeme vás môcť do budúcna aj s ich pomocou informovať o environmentálnych problémoch nielen u nás doma. Pretože sa v poslednom období vyskytlo niekoľko závažných poškodení životného prostredia, spôsobených malými vodnými elektrárňami (MVE), požiadali sme WWF Slovensko o možnosť uverejniť v našom časopise rozhovor s expertom v oblasti hydrobiológie a prezidentom organizácie European Rivers Network (ERN) pánom Robertom Epplem, ktorý WWF Slovensko zverejnilo na svojom webe.
Francúzsko práve búra 36-metrovú priehradu a Roberto Epple sleduje tento proces od začiatku. Avšak nielen tento, Roberto Epple pozná každý jeden prípad v Európe či v USA, keď sa podarilo oslobodiť rieku a zbúrať priehradu. V rozhovore vysvetľuje, čo sa teraz deje vo Francúzsku a prečo sa vo svete i v Európe začali búrať priehrady…
Sledujeme najväčšie odstraňovanie priehrady v Európe. Francúzsko začalo v polovici júna odstraňovať 36 m vysoký múr priehrady Vézin na rieke Sélune. Ako pokračujú práce?
Odstraňovanie priehrady je komplikovaný a dlhodobý proces, o to viac, keď odstraňujeme priehradu vysokú viac ako 36 metrov. Museli sme vyriešiť technické a legislatívne problémy a diskutovali sme s miestnymi obyvateľmi, pretože sa objavila skupina ľudí, ktorí s odstraňovaním nesúhlasili. No teraz pokračujeme viac‑menej podľa plánu a začína sa s odstraňovaním priehrady. Už zbúrali budovu elektrárne a do priehradného múru začali robiť tri obrovské diery asi päť metrov vysoké a štyri metre široké. Až potom začne odstraňovanie priehradného múru. Bude sa odstraňovať postupne zhora nadol, meter po metri, pretože z bezpečnostných dôvodov túto priehradu nie je možné odstrániť odstrelením. Ukončenie tejto fázy odhadujem na koniec septembra, príp. na október.
Na čo slúžia diery, ktoré teraz hĺbia do priehradného múru?
Diery sa robia predovšetkým z bezpečnostných dôvodov. Ak by prišla väčšia povodeň, môže nimi odtekať voda. Možno bude lepšie, keď vysvetlím celý postup od začiatku… Už minulý rok priehradu vypustili a začali sa prípravné práce, v rámci ktorých sa odstraňovali sedimenty. Tie v hornej časti rezervoáru poslúžili na úpravu budúcich brehov rieky. V strednej a nižšej časti nádrže sa však zvykne hromadiť znečistenie z okolitého priemyslu, takže tieto znečistené sedimenty sa museli úplne odstrániť. Boli to stovky ton. Keď sa prípravná fáza skončila, priehradu opäť naplnili, a to najmä z fyzikálnych dôvodov, aby betón na priehradnom múre nevyschol. Cez zimu práce nepokračovali, no vo februári sa opäť začalo s vypúšťaním priehrady a teraz je rezervoár prázdny. Rieka tečie v starom koryte a do priehradného múru hĺbia diery.
V tlačovej správe, ktorú WWF vydal v júni, keď sa búracie práce začali, uvádzate, že sa už tešíte, keď sa budú lososy vracať po rieke Sélune na niekdajšie neresiská, ako to bolo naposledy v čase, keď boli vaši starí rodičia ešte deťmi. Viažu sa vám k tomuto miestu rodinné spomienky?
Mám k tomuto miestu osobný vzťah, pretože som 20 rokov bojoval za odstránenie tejto priehrady, ale nie sú to rodinné väzby… Vlastne áno, mám tu rodinu! Lososy sú už súčasťou mojej rodiny. (smiech) Rieka Sélune má obrovský potenciál na rýchlu obnovu populácie voľne žijúcich lososov. Viete, že na rieke odstraňujeme dve priehrady? Pod priehradou Vézin je ešte jedna menšia a pod ňou sa lososy dodnes zhromažďujú, no nemôžu ďalej putovať riekou.
Áno, viem, že sa odstraňuje i menšia 16-metrová priehrada La Roche‑qui‑Boit. Tam sa už práce začali?
Zatiaľ nie, existuje totiž dobrý dôvod, prečo začali s odstraňovaním väčšej priehrady vyššie na toku. Ak by prišla povodeň a brala by so sebou sedimenty a znečistenie, hrozilo by riziko kontaminácie spodnej časti rieky vrátane zálivu Mont Saint‑Michel. Ale do konca roku 2020 by mala byť odstránená i táto priehrada a rieka Sélune bude slobodná – teda asi 90 kilometrov toku.
Podľa údajov vašej organizácie ERN bolo už v Európe na riekach odstránených viac ako 3500 priehrad a rôznych typov bariér a Francúzsko začalo ako prvá krajina na svete. Vôbec prvá odstránená priehrada bola Kernansquillec v roku 1996. Ako sa podarilo rozbehnúť vo Francúzsku tento proces?
Musím zájsť do histórie, aby som to vysvetlil, ale skúsim byť stručný. V rokoch 1989-94 sa u nás vytvorila silná opozícia proti plánu postaviť štyri veľké priehrady na rieke Loire. Išlo naozaj o veľké priehrady, asi ako vaše Gabčíkovo. Pracoval som vtedy vo WWF a viedol som túto kampaň a odpor voči priehradám mal veľkú podporu verejnosti. Podarilo sa nám nielen zastaviť ich výstavbu, ale úplne zmeniť vodohospodársku politiku Francúzska – začalo platiť pravidlo „No more dams“, teda „Žiadne ďalšie priehrady“. A vláda išla ešte ďalej a povedala: v poriadku, ak vy navrhujete zastaviť výstavbu priehrad a nechať rieku slobodnú pre lososy, tak my ako vláda navrhujeme zbúrať tri priehrady, ktoré už na rieke sú. Podarilo sa to jednak vďaka silnému tlaku verejnosti a jednak preto, lebo vláda si uvedomila, že to je relatívne lacný spôsob obnovy rieky a riečnej krajiny – v skutočnosti nechávate rieku, aby sa obnovila sama. Loira bola vtedy poslednou riekou v Európe, kde migrovali lososy na stále veľkú vzdialenosť, viac ako 800 kilometrov. V Európe takú rieku nemáme. V rokoch 1996-98 sme tak boli vo Francúzsku svedkami odstránenia troch priehrad: priehrady Maisons Rouges, priehrady Saint‑Étienne‑du‑Vigan a priehrady Kernansquillec v neďalekom Bretónsku.
Priehrady na Loire boli prvé, ktorých búranie ste videli?
V skutočnosti som videl odstránenie priehrady ešte skôr. Je to pekný príbeh… V USA začali s odstraňovaním priehrad približne v rovnakom čase ako vo Francúzsku, ale my sme boli prví. (úsmev) Pracovne som však navštevoval a sledoval situáciu aj v USA. A zistil som, že ešte v roku 1992 odstránili priehradu v štáte Idaho miestni obyvatelia, a to bez akýchkoľvek povolení. Bola asi 10 metrov vysoká a obyvateľov pripravila o ryby, tak sa ju rozhodli odstreliť.
Vrátim sa ešte k tým trom priehradám – mali 16, 17 a 20 metrov a spustili proces odstraňovania priehrad vo Francúzsku a v ďalších krajinách. Francúzsko urobilo ešte jedno rozhodnutie – pre všetkých majiteľov licencií na prevádzku priehrad zaviedlo povinnosť zabezpečiť, aby každá priehrada mala rybovod a ryby mohli migrovať. To bolo asi v roku 2016 a treba si v kontexte tohto opatrenia uvedomiť, že na riekach sú tisícky a tisícky prekážok, nielen priehrady – a viem, že rovnaká situácia je i na Slovensku. Mnohé tieto bariéry sú už staré a dávno neslúžia svojmu účelu, takže môžu byť radšej odstránené, než na nich budovať rybovody. Ich odstránenie však znamená náklady a tak vláda rozhodla, že majiteľom a vlastníkom licencií pomôže a podporí projekty na ich odstránenie. A výsledkom je, že vo Francúzsku zmizlo z riek už viac ako 2500 rôznych prekážok s veľkosťou 1 až 3 metre. Na druhej strane však teraz na riekach pribúdajú malé vodné elektrárne, ale to je už ďalšia téma…
K tej sa dostaneme. Zaujíma ma, aká vysoká je podpora štátu pri odstraňovaní bariér?
Viem o prípadoch, keď sa pokryli aj celé náklady, ale väčšinou ide o viac ako polovicu nákladov, čo je dosť.
Čo je pri odstraňovaní priehrady najťažšie – je to technická časť, alebo získať podporu verejnosti? Predpokladám, že ak žijú v blízkosti priehrady ľudia, tak môžu mať strach…
Dnes je situácia iná ako pred 20 až 30 rokmi, keď sa s odstraňovaním priehrad začalo. Mnoho závisí od lokálnej situácie, no platí, že v prípade veľkých priehrad sa vždy musíme zaoberať otázkou – ako uchováme služby, ktoré sa s priehradou spájajú. Vo svete je to často poľnohospodárstvo a potreba vody na zavlažovanie. V Európe je to väčšinou výroba elektriny, a to znamená, že je tu niekto, kto na prevádzke priehrady zarába. Je teda logické, že ju chce zachovať. Takže najťažší je asi tento ekonomický aspekt. Odporcovia často argumentujú tým, že priehrady sú obnoviteľný zdroj energie. A druhý silný argument, ktorý je aktuálny dnes, keď čelíme klimatickej zmene, je udržanie vody v krajine. No a potom je na veľké priehrady často naviazaných veľa lokálnych aktivít a firiem – fungujú tu vodné športy, rekreačné aktivity.
Takže do vidieckych oblastí priniesla priehrada istý rozvoj. A to bol aj prípad rieky Sélune, kde skupina miestnych ľudí protestovala proti odstráneniu priehrady. Ale vlastne ani nechceli zachovať priehradu, chceli zachovať jazero. V minulosti sme i my aktivisti trochu podcenili dôležitosť lokálnych komunít. Musíme si uvedomiť, že miestni obyvatelia sú súčasťou ekosystému, a to je náročné, pretože v jednej rodine môžete stretnúť človeka, ktorý je proti odstráneniu priehrady – napr. syn, ktorý tam podniká – a iného, ktorý sa naopak teší, že priehradu odstránia. Starý otec si totiž pamätá, keď tiekla rieka slobodne a on sa v nej učil plávať. Ale to sme my ľudia: milujeme to, čo poznáme a obávame sa zmien.
Vrátim sa na začiatok – k Francúzsku sa postupne pridali Španielsko, Dánsko, Holandsko či Veľká Británia. Vo východnej Európe teraz Estónsko. U nás je téma odstraňovania priehrad nová. Ako to, že bariéry odstraňuje najmä západná Európa?
Má to logické vysvetlenie. V západnej Európe začal rozmach hydroenergetického sektora oveľa skôr, takže hustota priehrad a bariér na riekach je väčšia ako vo východnej Európe a sú staršie. Priehrada, ktorú teraz odstraňujeme, má viac ako sto rokov. Krajiny západnej Európy sa teda museli začať zaoberať otázkou – čo s týmito stavbami? Zachovať ich, či investovať do rekonštrukcie a zvýšiť ich bezpečnosť na dnes požadovanú úroveň? Vo väčšine západoeurópskych krajín funguje prevádzka priehrad tak, že štát poskytuje licenciu súkromnému záujemcovi alebo štátnej spoločnosti na isté časové obdobie, napríklad 50 či 70 rokov. Viem, že vo východoeurópskych krajinách toto nefunguje, no je to tiež jeden z nástrojov, aby sme sa zamysleli, čo s priehradou, ktorej končí životnosť. Zbúrať či upraviť?
Poznáte situáciu na Slovensku? U nás zažívame boom malých vodných elektrární…
Áno, poznám, situácia je podobná v mnohých európskych krajinách. Vo východnej Európe, na Balkáne, dokonca aj vo Francúzsku máme teraz veľa projektov malých vodných elektrární s objemom do 1 MW. Dokonca sa niekde budujú s podporou štátu ako obnoviteľný zdroj energie. Túto politiku treba zmeniť, nejde o zelený zdroj energie. Objem energie, ktorý prinesie malá vodná elektráreň do siete je malý v porovnaní s veľkými dopadmi na život rieky. Hlavným cieľom nie je rozvíjať obnoviteľné zdroje energie, ale generovať zisk. Malé elektrárne nie sú dobré rovnako ako veľká priehrada, pretože je ich na rieke veľa. Pamätám si, keď ste stavali Gabčíkovo a viem, aké hodnoty sme stratili. A nemôžem uveriť, že opakujeme tie isté chyby. Nikto nemyslí na budúcnosť, iba na peniaze. Verím, že sa vám podarí tento trend zvrátiť. Viete napríklad, že aj pri Hainburgu mala stáť priehrada? Verejnosť sa však proti tomu postavila a dnes je tu národný park.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
