DOMOV Magazín NOVEMBER 2010 Retro: vyberáme z archívov minulého storočia

Retro: vyberáme z archívov minulého storočia

O našich hlavátkach

nezadaný 25.10.2010 (11/2010)

info

Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2010
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 72
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.

Hlavátka, táto cenná športová ryba, kráľovná našich horských bystrín: Váhu, Hrona, Oravy a Turca, žije v týchto bystrinách na Slovensku už od starodávnych čias. Prišla do týchto bystrín z Dunaja, našla v nich zaiste lepšie životné podmienky pre seba, udomácnila sa tu, čím obohatila tieto naše rieky. Je už u nás úplne aklimatizovaná.
Je vzácna športová ryba, nielen preto, že ju nájdeme v Strednej Európe mimo Slovenska len v Juhoslávii a v jednej časti Rakúska, ale vzácna je pre jej húževnatý, tvrdý boj s rybárom-športovcom, keď sa dostane na udicu.
Rybár-športovec, ktorý nemal ešte hlavátku na udici, alebo nemal príležitosti vidieť jej húževnatý boj, nevie si ani predstaviť koľko opatrnosti, šikovnosti a fizickej námahy si vyžaduje od rybára-športovca taký zápas s hlavátkou, len povedzme 10-12 kg ťažkou. A koľko s väčšou!
Tí, ktorí chytávajú v tichých vodách na udicu šťuky, vedia veľmi dobre, že i ťažšia šťuka dá dosť roboty rybárovi-športovcovi, dokiaľ ju dostane na breh. Vedia si teda snáď predstaviť akú robotu môže dať väčšia hlavátka v bystrine, keď sa vrhne na vnadidlo v silnom prúde! Je to nielen fizická námaha dostať ju z toho silného prúdu na breh, ale sú to chvíle, keď i každý nerv pracuje a je nadmierne napnutý. Ale beda tomu rybárovi-športovcovi, ktorý ztratí chladnokrevnosť a kľud v tomto okamihu, lebo len chladnokrevnosťou a rozvážnosťou – samozrejme s prvotriedným náčiním – sa nám podarí zdolať väčšiu hlavátku.
Zdolanie väčšej hlavátky dá nám veru dosť roboty, lebo je tvrdým bojovníkom. Keď lieta chytená hlavátka hore – dolu do pláne ako strela z prúdu do tíšiny a z tíšiny zas do prúdu, musí byť rybár- športovec veľmi opatrný, aby napnutú šnúru jej ani na okamih nepovolil, ale aby navijákom stále brzdil a podľa potreby napnutú šnúru stále povoloval alebo navijal, a týmto stálym odporovaním hlavátku vysilil.
Hlavátka zúfalo pracuje pod vodou, používa všelijaké obraty, skoky, napína všetky svaly, opiera sa do šnúry, aby mohla uniknúť, a aby si život zachránila. Pracuje takým elánom, že rybárovi-športovcovi sa prút len tak otriasa, ohýba.
Na udici bojujúcu hlavátku často ani nevidieť, len syčajúca šnúra, krájajúc prúd, nám ukazuje, kde smeruje. Neraz sa svinie do kľbka, aby sa hneď prudko rozhodila ako vyštvaný had. To je tiež okamih, v ktorom rybár-športovec musí byť čo najopatrnejší, a pri takomto skoku v pravom okamihu musí na tento okamih povoliť napnutú šnúru, aby mu ju hlavátka nepotrhala, ale v druhom okamihu musí mať zase napnutú šnúru a tak ju ďalej zdolávať.
Takýto boj s hlavátkou potrvá niekedy aj pol hodiny, ba aj dlhší čas. Závisí to od toho, či ju má rutinovaný hlavatkár na udici alebo len začiatočník.
Po takomto boji, keď je už hlavátka vysilená, zdolaná, je krotká, nechá sa pekne pritiahnuť ku brehu a nasleduje len posledný akt boja, vytiahnuť úlovok s Gaffom na breh.
Táto húževnatosť a tvrdosť v boji urobila z hlavátky tú tak cennú rybu, za ktorou chodievali k nám i z ďalekej cudziny rybári-športovci. Ovšem, bolo vtedy tých hlavátok viac ako ich je dnes v našich horských bystrinách.
Keď si vypočujeme zážitky starej rybárskej generácie z Považia, ako sa vylovilo z Váhu za jeden den na jednom úseku 15-20 kusov hlavátok, medzi nimi 30-40 kilové, zdáva sa nám to dnes, že sú to len pohádky, alebo sme to čítaly v utopistickom románe Jules Verne-ho. A bol to predsa len skutok.
Pred prvou svetovou vojnou, ešte za Rakúsko-Uhorska bol stav hlavátok v týchto bystrinách veľmi dobrý. Nebolo síce ani toľko rybárov ako v posledných rokoch, ale ani toľko tovární, podľž týchto riek. Priemyselné podniky boly aj menšie a bolo ich aj menej, dbalo sa viac i na dôkladnejšie filtrovanie vôd, a neprekážaly hlavátkam v príchode z Dunaja do horných tokov týchto riek – hlavne v čase trenia – ani hydrocentrály, stavané bez praktických schodov, ako i nezahynulo každý rok v čase trenia tisíce matečných hlavátok pod turbínami hydrocentrál.
Po prvej svetovej vojne bolo naše rybárstvo tiež na katastrofálnom úpadku. I hlavátky boli zdecimované. Aby sa táto cenná ryba zachránila, začali sa pestovať hlavátky v liahniach, a v uzavretých vodách vypestovanou mlaďou boly naše horské bystriny systematický a každoročne zarybňované, takže stav hlavátok v rokoch 1935-1938 bol na Slovensku veľmi dobrý. Cítim tu morálnu povinnosť spomenúť zásluhy nášho predsedu Sväzu pana Samka Ivašku, ktorý s jeho agilnou a húževnatou prácou má veľký podiel na tom, že sa hlavátky v slovenských vodách tak pekne rozmnožily.
V týchto rokoch, často sme mohli vítať i našich bratov rybárov-športovcov z Čiech a z Moravy. Chodievali k nám vďačne, a mnohí odchádzali s peknými spomienkami a ešte krajšími trofejmi. Odchádzali síce od nás aj znechutení, sklamaní rybári, ostro kritizujúc naše bystriny a zvlášť stav hlavátok. My vieme, že neboly tomu príčinou ani bystriny, ani hlavátky, lež oni sami. Navštívili nás takí rybári, ktorí neboli hlavatkári, nepoznali spôsoby chytania hlavátok. Mohli byť veľmi dobrý šťukári, pstruhári alebo lipniari, a hlavátku predsa nechytili a to jednoducho len preto, lebo väčšina týchto rybárov prichádzala k nám v lete, keď je najťažší lov hlavátky a nepoznali hlavátkové úseky, vodu ako i spôsoby chytania.
Aký bol dobrý stav hlavátok na Slovensku v roku 1937, uvádzam jeden náš spoločný rybársky výlet na Hron s p. Samkom Ivaškom, ktorý zisťoval stav hlavátok na úseku Slovenská Ľupča – Šalková, pri Banskej Bystrici. Za jeden deň mal 19 kusov hlavátok, 8-20 kilových na udici, z ktorých sa iba jedna vzala na kuchyňu a ostatné boli pustené zpäť do vody. Ale ani na Orave alebo ani na Považí to nebolo horšie s hlavátkami, o Turci ani nehovorím, lebo tam bol stav hlavátok výborný. Mali sme stálych hosťov z cudziny, ktorí prichádzali každoročne k nám za hlavátkou, ale bez hlavátky ani jeden neodchádzal. Dnes je už – žiaľ Bohu – tento skutok zaznamenaný v histórii rybárstva na Slovensku ako pamiatka na pekné časy.
Druhá svetová vojna narobila znovu veľké škody v rybnatosti našich riek. Naše hlavátky boly tiež zdecimované. Ani hlavátkova farma p. Ivašku v Martine sa nezachránila. Liaheň bola vypálená, chovné matečné hlavátky postrieľané a zkonzumované, rybníky rozbité. Rybárenie v horských bystrinách mínami a ručními granátmi spôsobily tiež veĺké škody v stave hlavátok. Robí to veľké starosti rybárom-športovcom, odkiaľ si zadovážiť k chovu potrebný počet matečných hlavátok, aby sa umele vypestovať mohly v liahniach a aby sa hlavátkou zarybňovať mohly naše rieky.
Lanského roku boly pozorované tak na Orave ako i na Považí i väčšie hlavátky, došlé z Dunaja cez priehradu, vojnovými udalosťami poškodenú, na Váhu pri Ladci, ale ťažko je dnes zistiť, koľko z nich zostalo po tak suchom a horúcom lete, koľko ich zahynulo v tých horúčavách a koľko ich padlo pytliakom v obeť.
Dúfame, že agilnosťou nášho rybárskeho referenta na Povereníctve pôdohospodárstva p.doc.h.dr.Štefana Pacáka ako i nášho predsedu Sväzu p. Samka Ivašku a členov miestných rybárskych spolkov sa prekonajú ťažkosti i na tomto poli, a podarí sa im za dva až tri roky vypestovať také množstvo mlade, že budú naše horské bystriny touto cennou rybou zase dobre zarybnené.