Po minuloročnej návšteve južného Laponska, keď sme len matne tušili do čoho ideme, a v podstate to aj tak dopadlo, sme sa rozhodli navštíviť tento revír ešte raz a na podstatne dlhšiu dobu. Čo bolo na minulej výprave zlé a čoho by ste sa mali vyvarovať pri podobnej akcii? V podstate sme mali zistených veľmi málo informácií o počasí, revíroch, muchách a tamojších zvykoch. Chýbal nám aj náhradný program pre prípad, že by sa na riekach nedalo chytať, no a, samozrejme, náš pobyt bol
veľmi krátky.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2012
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 40
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Nápad
Kým sme sa ako-tak zorientovali, začalo pršať a tri dni zo šiestich sme si neškrtli. Čiže treba ísť aspoň na 14 dní. Nezabudnite si vybaviť na jazerný lov – belly boaty, šnúry, treba mať so sebou jedno kompletné viazanie s dostatkom háčikov, guľôčok, materiálov, doma netreba nič viazať, na začiatok si vystačíte s tým čo máte v škatuľkách a po prvom love sa určite zorientujete. Tak ako my. To, čo fungovalo pred rokom nezaberalo tento rok a všetky dopredu naviazané mušky som kompletne priviezol domov. Všetky predchádzajúce chyby sme teda eliminovali a vyrazili na nezabudnuteľné dobrodružstvo znovu.
Cesta
Pripravte sa na nekonečných 2 800 km, okrem posledných 500 km, no po kvalitných diaľniciach a počítajte ešte so šesťhodinovou cestou trajektom. Päťsto kilometrov divočiny, kde nie je nič nezvyčajné stretnúť soba, losa, žeriava severského, tetrovy, jazvece, líšky bude zaručene neopísateľným zážitkom. Je ale namieste hovoriť o opatrnosti.
Ubytovanie
Na konci cesty nás čakala malá, útulná, drevená, typicky švédsky hnedá chatka, ku ktorej sme navyše mali k dispozícii aj tradičnú severskú saunu. Zvonku chatka nevyzerala nejako extra, ale ako sa ukázalo, svojím praktickým zariadením a skvelým dispozičným riešením nám poskytla perfektné pohodlie. Nezabudnuteľným zážitkom boli chvíle, keď sme uťahaní z rybačky rozkúrili nachystanými brezovými polenami vikingskú saunu. Narezali sme brezové metličky, pod pazuchu schmatli vychladenú fľašku dobrého bieleho vínka a švihajúc sa prírodným materiálom liečili ubolené a podchladené svalstvo. No dá sa niečo také zažiť niekde inde ako na severe? Do sauny sme liezli zvyčajne okolo pol jedenástej a vôbec nám neprekážalo, že už je dosť neskoro, pretože vonku bolo stále svetlo. Pre nás to bolo niečo výnimočné.
Revíry
Po skúsenostiach z minulého roka sme sa rozhodli, že povolenky kúpime na mieste, podľa aktuálneho počasia. Ideálne je kúpiť si sedemdňovú povolenku, ale keď vás zaskočí zdvihnutá hladina riek, je lepšie skúsiť horské jazerá, alebo kombinovať jednodňové alebo trojdňové povolenky na špeciálne revíry. Vždy sa dá niečo vymyslieť. Myslím, že každý muškár si nájde to svoje ideálne riešenie. Mali sme so sebou aj belly boaty, a tak sme boli absolútne nezávislí a vždy akcieschopní. Aby som to zhrnul, v základnej povolenke sú tri nádherné lipňovo-pstruhové úseky, dva na jednej rieke a jeden asi päťkilometrový na úžasnom Tjuláne. A ešte dve jazerá –Tjultrask, z ktorého vyteká riečka Tjulán a jazero Gautrask, do ktorého Tjulán ústi a zároveň rozdeľuje rieku Vindenláven na horný pstruhový revír a spodný pstruhovo-lipňový revír, ktorý nepochybne patrí medzi to najlepšie, čo si vie vyznávač „fly fishingu“ vo svojej fantázii predstaviť. Obe jazerá sú dostupné autom a je len na vašej fantázii kde budete loviť. Na Tjultrasku odporúčam prenajať si loď, pretože šliapať s u-boatom a potrebným výstrojom na chrbte asi 9 km k najlepším lovným miestam severskou džungľou, nie je nič príjemné.
Horské jazerá
Veľmi zaujímavým revírom sú horské jazerá, ktorých je dookola aspoň pätnásť s výskytom pstruha. Ale pozor, zabudnite na príjazdovú cestu, pohodlné dovezenie sa autom. K horským jazerám cesty nevedú, akurát turistický alebo zverou vyšliapaný chodník. Tu je základom topografická mapa. Keď sme sa snažili dostať k jazeru Nautrask, kde žije len severský sivoň, najkrajšia lososovitá ryba akú som videl, pekne sme poblúdili. Kamaráti nás dvoch prieskumníkov vyviezli asi osem kilometrov pod horský hrebeň. Na chrbte hrebeňa ležalo naše vytúžené jazero. Smer sme podľa mapy približne vedeli, ale nájsť náznak chodníka vyžadovalo schopnosti indiánskeho lovca. V stave najväčšieho zúfalstva sa na prašnej ceste zjavila štvorkolka ovešaná sobím parožím. Za volantom sedel so slúchadlami na ušiach malý, šľachovitý, vetrom ošľahaný miestny lovec. Na naše znamenie zastavil. Na mape sme mu ukázali jazero, pozrel na horský hrebeň, zvrtol sa ako magnetická strelka kompasu a jeho ruka nekompromisne ukazovala smer. Žiadnu cestičku ani chodník sme však nikde nevideli. Horko-ťažko nám vysvetlil, že najlepšie je vrátiť sa naspäť do rybárskeho centra a odtiaľ po lyžiarskej zjazdovke vystúpiť na hrebeň. Na otázku, či nás zvezie späť, len chabo pokrčil plecami a kým ich vyrovnal, my sme mu už sedeli za jeho chrbtom medzi sobím parožím. Chudák, ani si nemal kde sadnúť. A tak sme sa po ceste rútili späť na plne obsadenej štvorkolke so stojacim vodičom a dobrou šesťdesiatkou na tachometri. Bol to riadny adrenalín. Ako sa povie, mali sme plné gate. Nakoniec nás šťastlivo vysadil, ešte raz nám pre istotu určil azimut a mohli sme vyraziť na prieskum. Hodinku sme potili krv po zjazdovke kolmo nahor s prevýšením 700 m, a potom ešte dvadsaťpäť minút po hrebeni. Chvalabohu, bol tam chodníček. Keď sme dorazili k jazeru, doslova nám vyrazilo dych. Ako oáza v púšti, nádherné miesto obkolesené sčasti zakrpateným brezovým porastom a rašelinovými machovými trsmi, popretkávanými zvieracími chodníčkami. Na protiľahlom brehu sa usmievala typická drevená, nazvime to útulňa. Podobné dreveničky sa nachádzajú všade popri riekach. Od útulne sa tiahol chodník vedúci po vrstevnici, ktorý končil, ako sa neskôr ukázalo, rovno pri našej saune. Hneď ako sa ustáli počasie, určite vyrážame.
Čo, kde a ako sme chytali
Pri príjazde nás prekvapil vysoký stav hladiny riek. Boli to doslova divoké riavy, v ktorých bolo nemysliteľné chytať. Hladina vody bola asi o meter vyššie a stále mrholilo. Nálada klesla na bod mrazu. A vtedy prišli k slovu belly boaty. Naše netypické plavidlá sme doviezli až k vodopádu, ktorý rozdeľuje Vindenlaven a pri tomto stave vody sa jazero priblížilo až k pereji. Stačilo nasadnúť a prúd nás unášal do samotného ústia, kde sa vody Vindenlavenu miešajú s Tjulánom. Napriek vysokej hladine bola voda v rieke absolútne čistá a priehľadná. Stačilo len udržiavať smer a nahadzovať k pobrežným partiám dobré tri kilometre. To bol prvý úžasný zážitok. Pri vplávaní do jazera, mimochodom veľkého ako Liptovská Mara, sme ostali bezradní. Príručky hovorili o pstruhovi. Ale kde ho z belly boatu hľadať? Zhruba sto metrov od nás sme na hladine videli zbierať ryby. Cieľ bol jasný. Vyskúšali sme všetko možné, stále však bez úspechu. Vtedy si Ivan spomenul, ako sa dali chytiť pstruhy na Bešeňovej, keď sa rojili potočníky. Naviazal škoricového jiga a o chvíľku sa po hladine niesol jeho víťazný pokrik. Čo to je za ryba? Pstruh to nebol, tuková plutvička síce bola, ale papuľka skôr pripomínala bielu rybu ako lososovitého dravca. Bol to sih severský maréna, ryba ktorá sa u nás vysadila na Štrbskom plese a ešte tam v malom množstve prežíva. Pekné bojovné ryby do 45 cm. V tieto dni kraľoval „škoričák“, tak sme s tým začali. Našťastie na druhý deň dážď ustal. A hladiny riek začali postupne klesať. Tým pádom sa aj rýchlo menili podmienky lovu. O dva dni boli sihy na úplne inom mieste a konečne sme sa mohli sústrediť na lipne.
Lipne ako zo sna
Výprava sa rozdelila na tri dvojčlenné tímy. Ja s Petrom sme si vybrali spodný tok Tjulanu, posledných dvesto metrov pred vtokom do jazera. Na ľavom brehu, súbežnom s cestou, sa už motalo pár rybárov. Na druhej strane pobehovali malé islandské kone, pár býkov a kravky s teliatkami. Rieka tvorila prirodzenú hranicu tohto „agroareálu“. Výhodou bolo, že nik nechytal z druhej strany. A večer som si všimol, že lipne sa dvíhali práve tam. Na dohodenie. Ale ako sa tam dostať? Vtedy sa Peťovi rozžiarili oči. Belly boaty! O desať minút sme pristávali na protiľahlom brehu, ale rozruch sme spôsobili na obidvoch brehoch. Najskôr sa čudovali nórski rybári. Podľa všetkého ešte nikdy neskúšali chytať z druhej strany rieky a dodnes sme nepochopili, prečo to vadilo miestnej majiteľke blízkeho penziónu, ktorá nám robila hysterické scény, fotila si boaty, plutvy, auto. Okrem Mira, ktorý jej ráznym gestom „nou foto“ rázne zakázal namieriť na neho fotoaparát. A bol pokoj! Po vylodení nás na druhej strane už čakala črieda zvedavých koníkov. Atmosféra bola úplne iná. Strihali ušami, pozorne preskúmali vrecká belly boatov, nasledovali naše vrecká, a keď sme všetko spoločne zjedli, veľkoryso sa rozptýlili a umožnili nám pohodlne nahadzovať. Lipne už krúžkovali a boli to úžasné výpady. Rozširujúce sa terčíky boli sledovateľné ešte pár sekúnd. To už u nás nie je vidieť.
Oravská kukla boduje
Napriek intenzite zbierania a veľkosti rýb sa nám vôbec nedarilo. A vyskúšali sme skoro všetko. Oproti chytajúci Nóri tiež stále nič, ale aj z druhej strany sme videli ich úškrny. Evidentne ich tešil náš neúspech. A vtedy prišla v škatuľke na rad zelená kukla oravského potočníka. Chvíľku si polietala striedavo medzi islandskými mustangami a ponad rieku, nabrala správnu rýchlosť a smer a v ideálnej vzdialenosti dosadla medzi doznievajúce medzikružie. Nasledujúci záber mi patrične roztriasol kolená. Hneď nám bolo jasné, že je to veľká ryba. Mala 48 cm. A nasledovali ďalšie. Dokonca nebolo treba čakať, kým sa ryba prezradí zbieraním, jednoducho stačilo kuklu nahodiť, trošku pritopiť a lipeň vyštartoval. Vtedy sme to ešte netušili, ale počas nášho pobytu sme 90 % lipňov chytali v mierach snov od 45 do 48 cm. Toto bol náš splnený sen. V teň deň kraľovali zelené kukly, päť rokov nečinne odpočívajúce v hĺbke mojej škatuľky. Ďalšie dni rieka Tjulán padla o ďalších 50 cm a všetko bolo zase inak. Už sa dalo chytať aj na prúdnych úsekoch, kde predtým rieka nymfy doslova zmietla a neskutočnou rýchlosťou prehnala popred vás, bez šance zaujať rybu. Aj tie sa určite ukrývali pre nás nedostupných miestach, uprostred rieky za mohutnými balvanmi a v hlbokých ryhách na dne rieky. Celá výprava sa rozptýlila po dĺžke povoleného úseku rieky s cieľom nájsť ten najúspešnejší spôsob lovu. V podstate sa darilo každému, fungoval klasický Francúz, na farbe nymfičiek veľmi nezáležalo, skôr rozhodovala veľkosť tungstenových hlavičiek, lebo aj napriek poklesu hladiny bol prúd ešte dosť silný. Asi najúspešnejší bol Ivan, ktorý sa usadil na dlhej, trochu členitej pláni. Po pás zabrodený v studenej vode školil na sucho lipne so svietiacou modrou chrbtovou plutvou. A na čo chytal? Úspech mu priniesla malá čierna muška, asi najmenšia z celej jeho škatuľky. Keďže v ten deň jednoznačne vyhrala, večer kraľovala aj v muškárskom zveráčiku, každý ju chcel mať. Na prvú päťdesiatku sme však museli počkať do ďalšieho dňa.
Mali sme šťastie
Ráno kameň - ukazovateľ naznačoval pokles vody o ďalších 20 cm a to už začínalo byť veľmi zaujímavé. Rieka sa dala zreteľne čítať. Už to nebude len o predpokladoch a tušeniach či tu ryby sú alebo nie. Dnes už pôjdeme na istotu. Veru sme aj išli. Počet ulovených rýb stúpol o 100 %. Každý z nás mal už svoj obľúbený úsek, kde dal prechod svojej fantázii pri výbere mušiek a spôsobu lovu. Peter sa postavil do svojej obľúbenej malej hlbočiny, ktorú si vytypoval už minulý rok a ťahal odtiaľ rybu za rybou. Ani teraz ho nesklamala. Desať lipňov, najväčší 49,5 cm, by uspokojilo každého. Miro pri dvadsiatke už nepočítal, no a Ivan už testoval zelenú mušku, pretože malé čierne sadze mu ryby už zlikvidovali. No najviac to v teň deň vyšlo Emilovi. Nádherná 51-ka sa dala oklamať na čiernu nymfičku so striebornou hlavičkou a tmavofialovým golierikom. K úspešnému lovu určite prispela skutočnosť, že sa na rieke nedalo dlhšie chytať, ryby boli pokojné a voda klesala rýchlejšie ako stihli doraziť ďalšie výpravy. Mali sme jednoducho šťastie. Večer v saune sme sa všetci zhodli, že je čas udrieť na Vindenlaven, klenot medzi pstruhovými riekami, kde vždy môžete chytiť desaťkilového pstruha, ale aj 60 cm lipňa. A že sa tento rok už také ryby chytili, potvrdzovala aj kniha úlovkov v miestnom rybárskom centre. Ak sa tam niekedy dostanete, mal by to byť váš prvý literárny zážitok. Hlavne treba sledovať názvy lovných úsekov a čas ulovenia. Veľkosť rýb je takmer vždy kapitálna. Potom je to už jednoduché. Tak teda zajtra...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
