Druhov rýb, ktoré sa honosia menom „dorado“, je na našej planéte hneď niekoľko. Všetky boli pomenované podľa zlatej (španielsky dorado) farby tela. Asi najzlatšie zo všetkých z nich sú juhoamerické dorada rodu Salminus, ktoré obývajú horské aj nížinné rieky Bolívie, Uruguaja, Paraguaja, Brazílie, a predovšetkým Argentíny.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2015
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 74
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 31.12.2015.
Ich extrémne silné telo a akoby zlatým pancierom osadená masívna hlava dravca pripomínajú prehistorického pstruha. Dorado, alebo ak chcete slovensky „kujaba“, to je energia a sila v nádhernom prírodnom balení.
Dorado – zlatý „losos“
Keď som prvýkrát uvidel fotografie dorada z argentínskych riek, myslel som si, že ide o lososovitú rybu. Lenže s lososmi a našimi pstruhmi má juhoamerické dorado len málo spoločného – snáď len tvar tela s tukovou plutvičkou, záľubu v prúdoch a dravosť. Fakt, že dorada – kujaby nie sú blízkymi príbuznými pstruhov ani lososov nikomu z našej osemčlennej výpravy nevadil a zabalili sme si podobné vybavenie, ako keby sa naša výprava mala zaoberať lovom veľkých pstruhov alebo tajmenov. Snáď len s tým rozdielom, že sme pribalili aj nutnú zásobu kvalitných laniek, pretože čeľuste dorada sú vyzbrojené nekompromisne ostrými zubami a namiesto brodiacich nohavíc sme sa vybavili zásobou tričiek a krátkych nohavíc – napriek faktu, že sa výprava odohrávala v januári, čakalo nás subtropické podnebie severnej Argentíny a teda teploty okolo 20-30 °C.
Toto je už naozaj pekný kúsok a na prúte potrápi aj skúseného lovca. Dorado bojuje až do konca!
Rieka Paraná
Keď sme prvýkrát uvideli rieku Paraná, vyzerala ešte väčšia ako na fotografiách. Na pláži vedľa vilky nášho hostiteľa sa kúpali deti (bol január a v Argentíne teda logicky letné prázdniny) a kdesi na druhej strane rieky pri brehoch Paraguaja plávala veľká nákladná loď naložená brazílskym obilím. „Hmmm, tak na takomto veľtoku vláčiť a muškáriť, to nebude ľahké“, napadlo ma a asi aj väčšinu mojich priateľov. Náš hostiteľ – rybársky sprievodca Vittorio asi čítal naše myšlienky a s úsmevom nás upokojil: „Nebojte, máme naozaj rýchle lode a za pár minút sme v riečnych ramenách, pri ostrovoch a skalnatých plytčinách, kde vám vôbec nebude pripadať, že ste na veľkej rieke.“
Úspechy sme mali najmä v kanáloch rieky.
Prvé ráno
Kto by čakal, že obyvatelia subtropickej časti Argentíny budú ku všetkému pristupovať s nadhľadom a laxnosťou južných národov, možno by sa čudoval. Slovo „maňana“ (zajtra, neskôr) sme počas nášho pobytu nepočuli snáď ani raz a hneď prvý deň bol budíček už po piatej ráno. Vonku bola ešte tma, v dedine kotkodákali kohúty, v stromoch na záhrade „čvirikali“ papagáje a kdesi zakričala opica. Pre nás bolo dôležité, že z jedálne voňala káva a štrngali taniere. Na terase príjemných 20 °C, väčšina výpravy už raňajkovala, keď som sa vyhrabal z postele a starostlivo sa natrel krémom proti slniečku. V polovici januára nie sú zvyčajne naše európske telá zvyknuté na slnko a ja som sa nechcel hneď prvý deň spáliť. Ešte pred východom slnka opúšťame náš útulný penzión a ideme na kotvisko lodí, kde už čakajú naši štyria sprievodcovia a štyri rýchle a dobre vybavené motorové lode. Okrem silného motora s výkonom 50-100 HP je na každej lodi aj elektromotor, ktorý oceníme predovšetkým počas driftovania okolo brehov. Predok a zadok všetkých plavidiel tvorí plošina, z ktorej môže pohodlne rybárčiť stojaci rybár – muškár alebo prívlačiar. Sprievodcovia usrkávajú horúce maté, motory sú zahriate a rybári už nedočkaví. Vyrážame. Lode letia po pokojnej hladine rieky, ako keď strelia. Každá sa rúti na iné loviská. Z dohľadu miznú vilky aj budovy haciend a keď po pol hodine náš sprievodca Vincente vypína motor, sme v bočnom ramene, ktorého brehy sú husto zarastené pralesom. Ten breh patrí k susednému štátu – Paraguaju, ale riečna hranica je tu voľne priepustná. Prúd sa prediera naplavenými kmeňmi, vetvami a podomletými stromami, miestami lemuje hlinitý breh porast tŕstia. Loď driftuje asi 20 metrov od brehu a sprievodca ju riadi a zároveň pribrzďuje elektromotorom.
Taktika rýchlych a presných hodov
Vincente nám vysvetľuje, že veľké dorada stoja takmer výhradne v blízkosti prekážok, ktoré im poskytujú úkryt, z ktorého útočia na svoju korisť – drobné rybky, myši a žaby. Nahadzujeme teda do blízkosti naplavených vetiev, k potopeným kmeňom a podomletým brehom. Keď môj strímer dopadol asi dva metre od vetvy trčiacej z vody, vyslúžil som si od sprievodcu pochvalu: „Pekne. Až nahodíš nabudúce, tak ešte bližšie k tej prekážke, a hlavne proti prúdu – nad ňou. Nikdy nie pod ňou, dorado stojí v úkryte s hlavou proti prúdu a sleduje, čo sa deje nad ním…“ Skúšam teda nahodiť bližšie, ale… „Sakra, visím v tých pokašľaných vetvách,“ lamentujem a snažím sa vyslobodiť uviaznutú nástrahu. „No, ja už visím tiež,“ priznáva Jirka, ktorému sa podarilo zaseknúť strímer do vetvy ukrytej pod hladinou. Pomocou elektromotora sa pekne v tichosti preplietame medzi napoly potopenými stromami a mne sa po chvíľke darí získať nástrahu späť. Jirka je na tom horšie – tá jeho je zaseknutá príliš hlboko, a tak dnes prvýkrát trháme. Keď sme podobným spôsobom prišli o piatu mušku, poznamenáva Vincente, že: „Väčšine rybárov deň alebo dva trvá, než sa dostanú do formy a začnú nahadzovať presne. Nič si z toho nerobte, mušiek máme na základni dosť a ak chcete, je tam aj viazací kútik s kompletným materiálom, a tak si môžete doviazať, čo vás napadne. Najväčšie ryby stávajú na takýchto miestach, ale pre dnešok bolo trhania dosť, a tak vyrazíme na menšie dorada ku skalám a ostrovom.“
Pri love dorada treba byť vždy v strehu.
Skaly
Len sme sa stačili posadiť, loď sa dostala do sklzu a ja si uvedomujem, že nie je vôbec žiadne horúco. Tá chvíľka hádzania stačila, aby som sa trochu zapotil a na rýchlo idúcej lodi je celkom „frišno“. Po desiatich minútach vyrážame z bludiska riečnych ramien na niekoľko kilometrov široký hlavný tok. Sprievodca ukazuje kamsi k obzoru, kde rozoznávame našich priateľov prívlačiarov. Rovnako ako my sa rútia proti prúdu. Zastavujú pri skupinke ostrovov a skalnatých plytčín. Že sa uprostred obrovskej rieky zrazu objaví plytčina a kamene, to by som nečakal – nabehnúť loďou v tejto rýchlosti na niektorý z kameňov, tak je plavidlo napoly, napadá ma, ale je vidieť, že náš sprievodca pozná rieku ako svoje topánky a veselo si kľučkuje medzi skalami a plytčinami. O pár minút opäť strácame našich priateľov z dohľadu a frčíme okolo brehu, ktorý tu mení charakter. Namiesto pralesa sa objavujú pastviny, tu a tam vedú k vode vydupané chodníky či skôr diaľnice od dobytka, ktorý sa z pampy občas príde k rieke napiť. Vo vysokej tráve sa popásajú stádočká hovädzieho dobytka, ktorý sa časom zmení v argentínsku sviečkovú, roštenku… Čakal som, že argentínske kravy budú vyzerať ako mäsové plemená, tak trochu viac „stejkovo“, napríklad ako angus alebo charolais. Lenže ony to sú, aspoň na pohľad, úplne normálne „stračeny“. Z môjho poľnohospodársko‑kulinárskeho uvažovania ma preberá zníženie otáčok. Charakter brehu sa opäť zmenil a pred nami sa tiahne niekoľko kilometrov dlhý úsek plný skál a kamenistých výbežkov. Pomaly vchádzame ku brehu, hluk päťdesiatky strieda tiché bzučanie elektromotora a Jirka už nahadzuje ku skalke, za ktorou sa robia vracáky. Len čo začal sťahovať nahodený strímer, zalesklo sa pod hladinou čosi zlaté a než stačil zaseknúť, už mu to trhá šnúru z ruky. Potom to trochu pleskne, ako pretrhnutý vlasec vystrelí k našej lodi a naše prvé osobné stretnutie s doradom je na konci. „No, videl si to? To bola kobyla! Muy grande!“, hlási prekvapený Jirka mne i Vincentovi. „No grande, normal pekeňo, možno 40, maximálne 45 cm“, smeje sa Vittorio a dodáva: „Ja som vám hovoril, že dvadsať päťka nadväzec je málo. Lanká máte dobré, sú na 30 kíl, ale ten vlasec musíte dať hrubší.“ „Slušné, fakt dobré. Ak toto malo 40-45 cm, ako budú bojovať tie polmetrové a väčšie ryby?“, uvažuje Jirka nahlas, skladá sedmičku prút, vyberá deviatku a na plávajúcu šnúru naväzuje vlasec s priemerom 0,35 mm so slovami: „Na silnejší prút som nechytal ani lososy a tajmeny, tak snáď to bude stačiť.“ Stačilo, teda väčšinou to stačilo.
Prvé „zlatíčka“
„Vyberte prosím z môjho batohu foťák a urob mi pár obrázkov“, chrlím zo seba, zatiaľ čo sa snažím ponoriť špičku prehnutého prúta do vody, aby som skákajúcemu doradu trochu sťažil jeho gymnastické predstavenie. Ani neviem, odkiaľ tá ryba vyrazila. Len som došponoval nahodenú šnúru, zrazu sa strímer vzniesol z vody k oblohe a v tlame ho držalo žiariace dorado. „Prosím ťa, čo chceš fotiť“, brble Jirka, keď beriem dorado do ruky. A má vlastne pravdu. Skoro sa mi nechce veriť, že tá ryba má s biedou len 35 cm. „No, trhala sa ako minimálne polmetrový pstruh, nečakal som, že to bude takýto drobec“, pritakávam trochu sklamane. „Doracito“ (zlatíčko), smeje sa Vincente a dodáva, že nejako sa začať musí. Čoskoro prichádza aj Jirkova chvíľa a skóre sa ešte pred obedom vyšplhá na 3:5 a medzi drobnými zlatíčkami si na konto pripisujeme aj dve dorada dlhé 48 cm. Žiadny obry, ale ako povedal Vincente: „Nejako sa začať musí“.
Šťastný lovec po úmornom súboji s doradom na muškárku.
Vybavenie
Vôňu jahňacieho cítime už z lode a na terase, kde je servírované predjedlo, už nás čakajú naši kolegovia. „Tak sa chváľ“, usmieva sa potmehúdsky Pavol s oroseným pohárom bieleho v ruke. „No keď sa takto škeríš, tak to ťa asi netromfneme“, vytušil Jirka. A netromfli. Väčšina posádok síce veľké ryby len videla alebo odtrhla, ale Pavel bodoval doradom dĺžky 73 cm. „A na sedmičku muškárku“, dodáva významne: „Nebola to žiadna sranda, museli sme s loďou obísť pár potopených vetiev, kadiaľ mi tá potvora prekľučkovala, než som ju trochu unavil. Chce to skôr osmičku alebo deviatku prút“, dopĺňa. Prívlačiari mali síce viac záberov, ale väčšina rýb im spadla. „Je to tak jedna zdolaná ryba na päť alebo sedem zaseknutých“, povzdychol si Libor: „Väčšina to vyklepe pri tom ich šialenom skákaní a pár som ich aj odtrhol. Popoludní si vezmem mäkší prút, tak okolo 30 g, neviem, či nevymeníte šnúru za vlasec. Ako tá šnúra nepruží, tak to väčšina rýb hneď po záseku vyklepe“. Na tému „vlasec alebo šnúra“ debatujeme ešte nad jahňacím a neskôr pri červenom preberáme úspešné strímre a voblery. Ale to už sa nám po obede krížia oči – teraz je čas na siestu a o štvrtej vyrážame na večerné chytanie.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
