Naposledy sme boli na Morave. Nuž som si povedal, že do Prahy už nie je ďaleko a vyspovedal som rybárku, ktorá tvrdí, že sa narodila
s muškárkou v ruke. A naozaj, muškárka ju do dnešného dňa sprevádza po jej potulkách svetom.
info
Kategória: Iné
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2019
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 34
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 27.10.2019.
Volám sa Katka Švagrová, pracujem ako profesionálna muškárska sprievodkyňa na Islande a vo voľnom čase cestujem s muškárskym prútom po celom svete. Za posledné štyri roky sa mi podarilo navštíviť mnoho svetových destinácií, akými sú napríklad Bolívia, Guatemala, Nový Zéland, Austrália, Belize, Argentína a mnoho ďalších. Reprezentujem firmy: Patagonia, Hardy, Costa, RIO Products, Fulling Mill.
Ako si sa dostala k rybačke?
Hovorí sa, že som sa s prútom v ruke už narodila. Rybárčenie a predovšetkým muškárenie má v našej rodine dlhoročnú tradíciu. Už môj pradedo bol rybár, môj starký muškárom, rovnako tak môj otec, ktorý ma k rybačke priviedol, dokázal vo mne prebudiť vášeň k rybám a k prírode… Vášeň na celý život! Som mu za to nesmierne vďačná, pretože hlavne vďaka tomu sa teraz môžem rybačke venovať naplno.
Zlaté dorado
z Bolívijskej džungle.
Prečo ťa rybačka tak uchvátila a pohltila? Čo ťa na nej tak fascinuje a čo pre teba znamená?
Vyjadrila by som to stručne „životná láska“. Muškárenie je pre mňa všetkým – prácou, záľubou i životným štýlom. Keby som tvrdila, že to nie je o chytaní rýb, tak by som klamala. Baví ma ten adrenalín, úsilie, ktoré musíte vynaložiť, aby ste rybu presvedčili; ale dôležitou súčasťou je, samozrejme, aj spojenie s prírodou, ktoré pozná asi každý z nás!
Sprievodcovanie na Islande, môj dlhoročný sen.
Pamätáš si ešte, na ktorom revíri si začínala a akú rybu si chytila?
Začínala som na mojej milovanej rieke Malši, ktorá mi tečie takpovediac za barákom. Každý kameň, každá tôňa sú tu spojené s nejakým zážitkom z môjho detstva. Pamätám si aj ako som chytila svojho prvého pstruha na mušku. Neviem síce, či si to pamätám tak živo ja, alebo je to skreslené rozprávaním môjho otca, pre ktorého to bol tiež určite silný zážitok. Mohla som mať asi 3 roky, keď mi otec odrezal lieskový prút s kusom silonu a nechal ma vybrať mušku z jeho krabičky – zeleného lúčneho koníka. Za pár minút som pod brehom „vyšmudlala“ svojho prvého potočáka, ktorého som chytila bez akejkoľvek pomoci. Doteraz mám onoho lúčneho koníka v krabičke a vozím ho všade po svete so sebou pre šťastie. Určite nikdy nezabudnem na ten pocit a smršť adrenalínu, keď som chytila svoju prvú veľkú šťuku, to som mala 8 rokov a šťuka 84 cm.
Island nie je len krajina atlantických lososov, ale aj trofejných morských pstruhov.
Máš nejaký obľúbený revír, ak áno, prečo?
Aj keď trávim veľa času na zahraničných vodách, rieka Malše, Vltava alebo jazero Květoňov sú pre mňa stále srdcovka. Rovnako tak aj rieka Laxa I Kjos na Islande, ktorú si trúfnem nazývať svojím druhým domovom.
Aký je tvoj najväčší zážitok od vody, prípadne úlovok?
Zážitkov je veľa a ťažko všetky popísať… Určite k tým najsilnejším patria: môj prvý pstruh, najväčší pstruh a najväčšia šťuka v detstve, alebo keď sme s otcom chytali zlaté úhory a naozaj tiahli! Alebo trebárs tiež plachetník širokoplutvý, ktorý bol mojím celoživotným snom, alebo trofejné zlaté dorádo (kujaba brazílska) z bolívijskej džungle. Výprava do Bolívie bola pre mňa celkovo nezabudnuteľná a trúfam si ju označiť za výpravu životnú. Ryby sme lovili v krištáľovo čistých riekach amazonského pralesa (na bolívijskej strane). Miestni Indiáni nám odovzdávali svoje skúsenosti, prevážali nás na ručne vydlabávaných drevených kanoe. Asi nikde na svete som sa necítila viacej spätá s prírodou. Kempovali sme na brehu rieky, opekali pirane na ohni a ako prílohu sme jedli ovocie, ktoré nám domorodci nanosili z džungle. Najväčšou rybou výpravy pre mňa bolo dorádo, ktoré malo niečo okolo 15 kg a najzaujímavejšie na tom bolo, že mi dalo tri šance. Až na tretíkrát sa mi podarilo rybu vytiahnuť. Prvýkrát sme ju so sprievodcom vyplašili, skôr než sme sa dokázali priblížiť takzvane na dohod. Druhé ráno som sa hneď po raňajkách vrátila na rovnaké miesto, ryba stála v prúde úplne na rovnakom mieste. Pri prvom nahodení agresívne zaútočila na strímer, ale žiaľ, zhruba po 5 minútach boja sa vyhákla. Po týždni, keď sme sa po prúde vracali z najvzdialenejšieho kempu, zastavili sme opäť na rovnakom mieste. Nikto neveril, že by ryba mohla byť stále na rovnakom mieste… Ale bola, čakala na mňa v úplne rovnakom prúde. Tretíkrát už sa mi konečne podarilo rybu zdolať, rýchlo zdokumentovať a vrátiť prírode!
Roosterfish – kohútovec alias pankáč Pacifiku
z Mexickej výpravy 2018.
Aký je tvoj najväčších rybársky sen?
Pred niekoľkými rokmi, myslím piatimi, som mala rozhovor v jednom rybárskom časopise a vymenovávala som druhy rýb, ktoré by som chcela uloviť, miesta po celom svete, ktoré by som chcela navštíviť, a veľmi som si priala, aby sa rybačka stala mojou prácou a životnou cestou. Všetko, čo som si kedy priala sa mi vyplnilo a ja môžem povedať, že žijem svoj sen. Samozrejme, existuje ešte niekoľko destinácií, kam by som sa rada pozrela ako napríklad India, Tanzánia alebo Filipíny. Avšak mojím najväčším rybárskym snom je, aby všetko fungovalo ako doteraz, aby ma netrápili zdravotné problémy a mohla som svoj sen žiť stále naplno.
Púšťanie ryby späť
do vody je jeden
z najkrajších momentov.
Prečo si sa rozhodla pre muškárenie?
Nie nadarmo sa hovorí muškáreniu „kráľovná rybolovných techník“. Už ako dieťa som mala najbližšie k muškáreniu, ale prešla som si všetkými štýlmi a musím povedať, že každý má niečo do seba. Rada si sem‑tam zavláčim alebo len tak sadnem na kapry a užívam si ticho a prírodu. Ale keby som si mala vybrať jeden jediný štýl, bude to muškárenie. Páči sa mi, že je to veľmi aktívny spôsob rybolovu a tiež – naviazať si vlastnú mušku, na ktorú následne ulovíte rybu – to je pre mňa tá pravá rybárska alchýmia.
Máš nejakú obľúbenú nástrahu, ak áno, prečo?
Najradšej chytám na mušky na hladine. Či už ide o suché mušky alebo napríklad poppery. Nie je nad to, keď môžete vidieť, ako ryba na mušku zaútočí – to je ten pravý adrenalín.
Mahi mahi
z chorvátskych pláží, obľúbená špecialitka.
Sprevádza ťa na rybačkách tvoj priateľ, alebo chodíš radšej sama?
Priateľ síce nie je rybár, ale z času na čas ma sprevádza, baví ho príroda a fotenie, takže to môžeme dosť dobre skĺbiť. Na výpravy po svete ale jazdím vždy sama.
Riešiš nejako aj svoj zovňajšok a outfit, keď ideš na ryby?
Samozrejme. Nejako príliš sa síce nelíčim, a to ani v bežnom živote, takže na ryby mi to príde naozaj zbytočné, ale outfit riešim vcelku dosť. Nosím a reprezentujem oblečenie značky Patagonia a riešim predovšetkým to, či oblečenie, ktoré nosím, naozaj plní svoju funkciu: oblečenie, ktoré ma zahreje za polárnym kruhom, ale aj oblečenie, ktoré ochráni moju kožu v rovníkových vodách. A pretože som ženská, nebudem klamať – občas kladiem dôraz aj na to, či jednotlivé kúsky ladia navzájom farebne.
Radosť veliká a moja prvá veľká šťuka.
Chodíš na ryby aj v zlom počasí, keď aj väčšina mužov sedí radšej v teple pri pivku?
Najradšej chodím, keď je „škaredé počasie“! Najradšej mám ten pocit, keď sa prebudím skoro ráno a počujem, ako dážď bubnuje do odkvapov, čo pre mňa znamená jediné – rýchlo vyskočiť z postele, šťuky budú pri chuti. Navyše ako sprievodca na Islande, kde je počasie veľmi premenlivé, musím byť vonku každý deň viac ako 12 hodín bez ohľadu na počasie, takže to pre mňa nie je žiadnou prekážkou.
Myslíš si, že medzi ženami panuje predsudok, že rybačka je výhradne pre mužov?
Nemyslím si to, naopak som sa stretla s tým, že medzi mužmi panuje predsudok, že žena má byť pri sporáku a nie s prútom pri vode. Tak či tak, stále viac sa stretávam s tým, že ženy začínajú prepadať takému nádhernému športu, akým je rybárčenie, a to tak u nás, ako aj vo svete. Dokonca v USA je ženské muškárenie najrýchlejšie rozrastajúcim sa športom. Otázkou však zostáva, do akej miery je to čistá vášeň pre šport a prírodu a do akej miery je to len kalkulácia, pretože ženský rybársky šport sa stáva viac a viac populárnym.
Rio Iriogyen, slnečné popoludnie v Argentíne pri love morských pstruhov.
Ako na teba ako na rybárku reagujú muži?
Vcelku pozitívne. Musím spomenúť, že ako sprievodkyňa som mala dosť ťažké začiatky, než som si získala dôveru. Predsa len niektorí muži mali problém s tým, že ženská by im mala pomôcť uloviť rybu a nedajbože ich učiť niečo nové. Ale nakoniec sa mi vždy podarilo získať ich dôveru.
Čo by si na záver odkázala našim čitateľom a hlavne čitateľkám?
Ako povedal Jan Werich: Rybári sú stále mladí! Čas strávený na rybách sa do života nepočíta! Takže prajem vám všetkým – najviac strávených chvíľ pri vode.
Ďakujeme za rozhovor, Katka. Želáme ti, aby si mohla aj naďalej žiť svoj sen naplno. A nech ťa tvoja životná láska „muškárenie“ nikdy neopustí!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
