K najťažším disciplínam kapráriny patrí lov vo vodách plných prekážok. K úspechu totiž potrebujete nielen teoretické vedomosti, ale predovšetkým praktickú skúsenosť, mnohokrát špeciálne vybavenie a často aj dobrú fyzičku. Ak chodíte k vode kvôli pohode, pokoju a sudu piva, tak toto nie je pre vás...
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2019
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 44
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 26.04.2020.
Moje prvé školenie v tomto ohľade sa odohrávalo na rieke Jizere. Dovtedy som lovil len na čistých vodách bez prekážok. Zrazu som sa ocitol v podmienkach, kde popadané stromy boli na každých dvadsiatich metroch, k tomu naplavené prekážky, ktoré tu zostali po povodniach. Ďalej previsnuté konáre stromov, kríky zasahujúce až do vody, neprístupné brehy a ďalšie sťažené podmienky. Lenže zároveň mi bolo jasné, že takéto miesta priťahujú ryby. A tak som sa s tým musel nejako popasovať.
Základné pravidlá
Najprv bolo treba prísť na to, ako sa ryby v týchto miestach správajú po zaseknutí. A čoskoro som zistil, že prevažná väčšina rýb po záseku mieri po prúde dolu. Preto som začal chytať tesne pred prekážkami alebo kúsok po prúde za nimi. Ryba mi potom málokedy vošla priamo do kríka alebo stromu. Väčšinou si to namierila po prúde dolu, kde už ale neboli žiadne prekážky a tak ju nebolo potrebné otáčať silou. Stalo sa mi len výnimočne, že by vbehla priamo do prekážky. V tom prípade som o ňu väčšinou prišiel, ale občas sa mi ju podarilo po nejakom čase vyslobodiť aj odtiaľ.
Druhá vec, ktorú som pochopil bola, že v týchto miestach potrebujem úplne iné vybavenie, než som bol zvyknutý z čistých vôd. Bolo nutné zvoliť kmeňový vlasec najmenej 0,35 mm, a to aj v prípade, že išlo „len“ o 50 – 65 cm kapry. K tomu silný, ale zároveň veľmi ohybný prút, ktorý je schopný zachytiť výpady kapra a prípadne sa do neho aj oprieť, ak si to zamieri niekde, kam ho nechcete pustiť. Trojmetrové, plne parabolické prúty sa v tomto prípade ukázali ako dobrá voľba. Boli skvelé aj na presné nahadzovanie, lebo som často musel nahadzovať s polmetrovou presnosťou k protiľahlému brehu. Navyše som mal navijaky s bojovou brzdou, aké sa používajú pri prívlači. Pred záberom som ju mal vľavo, aby mi ryba nestiahla prút do vody, po záseku som ju dal na stred, a v ťažkých situáciách, kedy som potreboval rybu zastaviť, rýchlo doprava. V tej polohe bojová brzda prakticky neprekĺzava, takže prút sa ohýbal ako luk a vlasec vyludzoval tóny ako meluzína.
Krásny kapor odpláva do svojej domoviny.
Vlasec alebo šnúra?
Neskôr som rovnaké školenia dostával na oveľa väčších revíroch, ako sú moravská Pálava, slovenská Kráľová, rumunská Raduta alebo maďarské jazero Pölöskei. A to už nešlo o menšie kapríky, ale o ryby nad 15 kg, niekedy dokonca aj viac ako 20 kg. Tu už nestačilo sadnúť si šikovne tak, aby kapry vyrazili s prúdom preč od prekážky. Na týchto vodách som často chytal priamo v prekážkach, prípadne sa tam ryby skôr, než som sa k nim priblížil s člnom, samy dostali. Vyžadovalo to iný prístup a iné vybavenie. Predovšetkým silný šokový vlasec s priemerom najmenej 0,60 mm. Prečo taký silný a prečo vlasec, a nie šnúru, ktorá má vyššiu nosnosť? Začnem tým druhým. Pletené šnúry majú oveľa väčšiu tendenciu sa zarezávať do prekážok, ako sú pne, stromy atď. Naproti tomu vlasce po nich lepšie kĺžu a ľahšie sa z nich vyslobodia. A to predimenzovanie je z toho dôvodu, aby som sa vždy dostal až na koniec montáže, aj keby ryba zašla do tých najhustejších prekážok. Ide o bezpečnosť rýb: keď sa dostanem až k nadväzcovému obratlíku, alebo dokonca až na nadväzec, mám istotu, že ryba nevisí niekde na prekážke. Keby mi však šokový vlasec či šnúra praskli niekde vyššie a zostalo by niekoľko metrov aj s háčikmi, je tu určité riziko, že tam ryba zostane visieť. Nie veľké, väčšinou sa ryba dokáže pri ukotvení na krátko háčika zbaviť, ale môže sa to stať. So silnou šokovkou sa v 99 % dostanem až na koniec. Riziko je tak úplne minimálne.
Silné a odolné nadväzcové materiály, šokovky a háčiky patria pri love v prekážkach k nevyhnutnej výbave.
Na malú záťaž zabudnite
Veľmi podstatná je odpadávajúca záťaž. Optimálne veľký kameň na gumičke, z ktorej po zábere spadne. Pretože, len čo by ryba cítila odpor záťaže a mala okolo seba prekážky, buďte si istí, že do nich vojde s plnou parádou. Pokiaľ ale nič necíti, nič jej neposkakuje v blízkosti papule, väčšinou sa nesnaží hneď zavŕtať v prekážkach. Nezabudnite tiež na pevný odolný nadväzec (Quicksilver, Magma a pod.) a silné háčiky. Zabudnite na malé alebo jemné. Heavy č. 2 alebo č. 4 sú jasná voľba.
Na každú vodu iná technika
Veľmi dôležité je vypilovať aj techniku zdolávania. Neexistuje jeden všeobecný návod, každá voda je iná. Napríklad na Pálave sa mi často osvedčilo nechať rybu v pokoji. Vôbec nezasekávať, po zábere odklopiť navijak, zľahka domotávať vlasec a prísť až na miesto. A začať zdolávať až vtedy, keď zostávajú posledné 3 až 4 m šokového vlasca. Kapry na tomto revíri, ak necítia odpor, nikam neutekajú, nevyhľadávajú prekážky, v pokoji plávajú pod hladinou. Netvrdím, že vždy, ale pomerne často. Veľakrát sú také prekvapené, že ich podoberiem na prvýkrát, bez toho, aby stihli niekam vyraziť.
Druhým variantom zdolávania v pálavských prekážkach je zdolávanie z brehu. Vybehnúť hore na hrádzu a rybu nekompromisne ťahať k sebe. Keby som nevidel, že to naozaj funguje, neveril by som, že je možné pretiahnuť 15 alebo 20 kg ťažkú rybu cez zatopené vinice alebo oblasť plnú stromov. Opäť tu zrejme funguje moment prekvapenia. Nesmiete ale zaváhať, stále navíjať, aby ryba nemala čas zorientovať sa.
Jeden z mojich obľúbených variantov nastraženia.
„Poučné stromy“ na maďarskej vode
Podobným spôsobom som zdolával na maďarskom Pölöskei. Na jednom mieste som chytal v blízkosti veľkého radu stromov, ale pred nimi a doprava bola voľná voda. Po zábere bolo nutné s totálne dotiahnutou brzdou rybu držať a nepovoliť jej vojsť do prekážok. Často som už cítil, ako šokovka derie o prvý kmeň, ale keď som nepovolil, ryba po chvíli vyšla na voľnú vodu, kde už nebol problém zdolať ju. Keď som na toto miesto pustil kamaráta, mal obavu, že mu praskne prút, ľahko povolil, a tým, samozrejme, o rybu prišiel. Na inom mieste som zase kapry 12 až 15 kg zdolával priamo nad korunami stromov. Zdalo sa neuveriteľné, že sa do nich nedostanú. Ale keď som im nedal ani meter, strácali orientáciu a do žiadnej prekážky sa mi nezamotali. Hoci to zdanlivo nebol problém, keď som na tomto revíri začínal, mal som skóre jedna zdolaná ryba z desiatich záberov. Pri posledných výpravách už bolo skóre takmer obrátené, t. j. z desiatich záberov som strácal jednu až dve ryby.
Veľké a tvrdé nástrahy sú skvelé najmä vtedy, ak máte viac záberov od menších rýb.
Ryby na Kráľovej ťahajú po prúde
Na slovenskej Kráľovej je to úplne iný príbeh. Zrejme je to dané tým, že veľa tunajších rýb trávi časť roka v ťažnej rieke Váh, ktorá do priehrady priteká. Dokonca ešte v prvej tretine priehrady býva prúd silný, akoby ste boli priamo na rieke. Zaseknutá ryba tu veľmi často uteká smerom dolu po prúde. Veľa rýb som zdolal aj 500 metrov od miesta, kde som mal položenú montáž. Medzitým som musel udicu vykotvičkovať z niekoľkých prekážok. Na žiadnej sa ryba nezastavila, proste išla ďalej a ďalej. A tak som na každom strome musel vytiahnuť kotvičku, vyslobodiť vlasec, prípadne ho prerezať a znovu spojiť, keď to nešlo z vetiev oslobodiť. Veľakrát som ho mal po takej výprave ako zbierku uzlov, skoro každých desať metrov nejaký. Ale absolútnu väčšinu rýb som dostal. V poslednom období som tu začal používať namiesto kmeňových vlascov splietané šnúry, ktoré sa predsa len držia vyššie nad dnom, pri uvoľnení stúpajú smerom k hladine. Preto sa zachytia do oveľa menej prekážok ako vlasce. Na konci ale mám, tak ako vždy na tomto type vôd, silný šokový vlasec.
Pekný nočný úlovok.
Kapry, zaľúbené do mojej bójky
Ešte jednu zaujímavú príhodu mám z tejto vody. Chytal som zhruba 600 metrov od brehu, na zadnej strane koryta, ktoré bolo plné zatopených stromov. Zhruba 150 metrov pred tým bola vyvýšenina široká asi 10 metrov, bez prekážok, rovná ako cesta. Sprvu som chytal aj na nej, ale chodili mi odtiaľ len malé ryby. Nechal som si tam bójku pre prípad, že by sa niečo zmenilo a chcel by som sa tam vrátiť. Prvý kapor, ktorý mi z miesta v koryte zabral, uháňal po záseku smerom späť. Než som k nemu došiel, bol na tej vyvýšenine – omotaný do mojej bójky. „Čo je to za magora?“ hovorím si pre seba. Na jednej strane má koryto so stromami, na druhej strane tiež a on si zíde 150 m do miest, kde je len moja tyčovka. Tú niekoľkokrát obtočil a čakal na mieste. O to viac som bol v šoku, keď mi to urobil aj druhý a tretí. Začal som im hovoriť „Bojkofilovia“. Na jednej strane bolo nepochopiteľné, že ignorujú husté prekážky a jazdia na takú diaľku omotať sa o jednu „vetvičku“, z ktorej som ich ľahko dostal. Na druhej strane bolo fascinujúce, ako mali v hlave zafixovanú túto nepatrnú prekážku, ktorá tam nebola dlhšie ako dva dni. Napriek tomu sa k nej neomylne okamžite dostali. Aj kvôli takýmto príbehom je rybačka krásna. Neprestáva fascinovať a prináša prekvapenia a zážitky, na ktoré spomínate celý život. Prajem vám veľa úspechov!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
