Miloš sedí pri stole a raňajkuje zarosené pivo. Ibrahim vstal od kormidla a hovorí pamätné slová: „Zatlieskajte svojmu kamošovi, lebo iba ozajstný profesionál má odvahu skočiť do vĺn oceána a natáčať zdolávanie plachetníka pod vodou.“ Nútene tlieskame. Plachý Milošov pohľad zastal na Ibrahimovi, nemo hovoriac: „Však si to mal pod kontrolou!?“ Kapitán doriekol myšlienku: „Viete, šanca, že sa nič nestane, bola päťdesiat na päťdesiat?“ Na palubu dopadli dve kvapky, jedna z Heinekena, druhá z Milošovho čela...
nezadaný
21.01.2010 (2/2010)
0
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2010
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 26
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Večer pristávame pri jednom z deväťsto obývaných ostrovov Maledív, aby sme doplnili zásoby vody. Tento ostrov nepatrí medzi tie, ktoré nájdete na gýčových fotografiách známych cestoviek. Je to malý ostrovček obývaný iba miestnymi obyvateľmi. Kapitán nás poprosil, aby sme šetrili vodou, lebo i na ostrove je jej nedostatok a mohol by vzniknúť problém, že ak ju budeme potrebovať o pár dní, tak ju jednoducho nedostaneme...
Ako brzdové lanko na bicykli...
Zasnene pozerám, ako miestni chlapci nosia vodu na palubu, balansujúc po úzkej doske, ktorá spája loď s pevninou a rozhliadam sa po prístave. Kotví tu zo dvadsať miestnych lodí a môjmu oku rybára neunikne chlap, ktorý vyťahuje z člna veľkú rybu. „Chalani, tamten chlap ťahá na breh už tretiu veľkú rybu.“
Prepletáme sa medzi našimi nosičmi vody, nespúšťajúc ryby z dohľadu. Pretlačíme sa cez dav dedinčanov, ktorí sa zhromaždili na hrádzi a zostávame stáť pred tromi obrovskými plachetníkmi. Sú presne také, ako tie, ktoré sme sa snažili chytiť počas celého dňa. Dávame sa do reči s nemeckým rybárom. Je to chudý, opálený štyridsiatnik, ktorého úsmev a šťastný výraz tváre nám prezrádza, že i on je hrdý na svoj úlovok.
V rýchlosti nám vysvetľuje, že do tejto oblasti chodí na ryby už jedenásť rokov a dnes je tu ôsmy deň. Prvýkrát za tie roky sa mu podarilo za jeden deň uloviť tri plachetníky. Ukázal nám nástrahu, gumenú chobotnicu, ktorá bola zavesená na oceľovom nadväzci. Ten bol taký hrubý, ako brzdové lanko na dcérinom horskom bicykli.
Ku skupinke sa pripája aj náš kapitán Ibrahim. Vidiac naše rozrušenie nad cudzím úlovkom, začne nás upokojovať. „Pokoj, boys, večer idem do dediny a prinesiem také nástrahy, na ktoré určite chytíte plachetníka.“ Plne mu dôverujeme.
Chemlonové vlákna
Večerné čakanie si krátime nočným lovom priamo z lode a spomedzi spleti lán kotviacich lodí postupne vyťahujeme morskú ihlicu a za ňou sépiu, ktorá pri zdolávaní vypustila atramentový oblak farbiva tak predpisovo, ako v dokumentárnom filme. Nad ránom sme sa zhŕkli okolo prinesených nástrah. Určite stoja za opis.
Predstavte si karnevalový príčesok červeno-modrej farby z chemlonu. Presne takto to čudo vyzerá. Tridsaťcentimetrové chemlonové vlákna priviazané na olovenú hlavičku bez háčika. Ibrahim krúti ukazovákom medzi pradenami nástrahy a predvádza ako sa plachetník zamotá svojim špicatým nosom do nástrahy. „Ježišmária“- hovorí Martin. „To je dobrá haluz!“
Ďalší typ nástrahy je evidentne z dielne maldivského kutila. Po domácky vyrobená tahitská sukienka z lyka. Chvalabohu, pod sukničkou visel háčik na prichytenie filety z ryby. Pokiaľ nám Ibrahim ukazoval ako správne napichnúť a drôtom zaistiť kus čerstvej filety, tak za tú dobu už stihol Martin na chemlonový príčesok uviazať háčik. Neprešlo mu to. „No“- hovorí Ibrahim a odrezáva háčik z nástrahy.
Šprintéri na štarte
Vyplávali sme na svitaní. S veľkou nedôverou púšťame nástrahy do vody a v duchu závidíme germánskemu rybárovi jeho originálnu továrenskú výzbroj a sprievodcov. Brázdime pokojné more popri atole a za loďou poskakujú naše nástrahy.
„Sailfish, sailfish“ – kričí náš kučeravý kuchár a ukazuje prstom do diaľky. Skutočne, asi päťsto metrov pred nami vyskakujú nad vodou obrovské ryby. Sú to plachetníky. Skáčeme na rovné nohy a staviame sa pred udice. Vyzeráme ako šprintéri na štarte. Telo prikrčené a napnuté ruky pripravené vyraziť po prúte.
Prešli tri minúty. Napätie povoľuje ako pri pokazenom štarte. Vtom sa roztáča Milošov multiplikátor. Ten bleskovo schmatol udicu a zasekáva. Prút sa ohýba a z cievky miznú prvé metre šnúry. V tom momente je záber aj na Martinovej udici. S ťažkosťami vyberá udicu z držiaka a tiež necháva voľný priebeh úniku plachetníka.
Nevydržal som a beriem do rúk prút i ja. Čakám na záber. Pocítil som prudké trhnutie. Prisekávam a nič. Jade, náš plavčík, mi ukazuje, aby som rýchle navíjal. Točím kľučkou ako blázon a cítim ďalšiu ranu do udice. Je to prudký ťah a náhle uvoľnenie. Od vzrušenia sa až zajakávam: „Vy...vy...vypol sa!“
Ryba na karnevalovej parochni
Opäť rýchlo navíjam, ale záber sa už neopakuje. Zhlboka dýcham a trasúcimi rukami beriem do rúk kameru. Musím sa venovať úspešnejším rybárom. Miloš aj Martin zapretí o zábradlie zvierajú udice a poučení včerajšími neúspechmi, kedy sme stratili všetkých deväť plachetníkov, nechávajú ryby unikať v prvotnom prudkom výpade bez pribrzďovania. So strachom sledujú rýchlo ubúdajúce metre šnúry z navijakov.
Medzičasom vyťahujeme zostávajúce nástrahy, aby sa neplietli do cesty pri zdolávaní. Loď postupne spomaľuje. Milošova ryba znenazdajky zdvojnásobuje rýchlosť úniku. Podľa počítadla už odvinula stopäťdesiat metrov. Nasleduje séria výskokov. Krása. Martin už začína postupne navíjať.
Po desiatich minútach boja na palube nastupuje konečne uvoľnenie napätia. Niet sa kam ponáhľať a začíname popri potľapkávaní po pleciach našich bojovníkov aj uvažovať. Je to neuveriteľné, ale Martin skutočne zdoláva rybu na nástrahu bez háčika. On má rybu na tej karnevalovej parochni. Podľa uhla šnúry zarezávajúcej sa pod hladinu je jasné, že Martinova ryba je už celkom blízko. Miloš pasie toho svojho plachetníka ešte v druhom chotári.
Utiekol!
Netrpezlivo čakáme, kedy po prvýkrát zbadáme telo ryby medzi vlnami. Minúty ubiehajú a napätie udice a rybárov rezonuje vzduchom. „Bože, to je hovädo!“- vyhŕkol Rišo, ktorý nahnutý cez zábradlie prvý vidí vzopätú rybu plávajúcu tesne pod hladinou. Telo ryby sa kladie na vodu a vzápätí sa vymršťuje do výšky. Špic nosa plachetníka zasvišťal pred našimi očami.
Ryba po dopade ostáva nepohnute ležať na boku s vejárovito roztiahnutou chrbtovou plutvou. Jasne vidím omotaný chemlonový príčesok na konci jej špicatého meča. Dvaja členovia posádky si kľakli do medzery v zábradlí na okraji paluby. Snažia sa šnúrou pritiahnuť unaveného plachetníka k sebe, aby ho mohli chytiť za jeho nos. Všetci sa natlačia za chrbty našich pomocníkov a ja vidím v hľadáčiku kamery iba mätež tiel.
Vtom zaznie prudké špľachnutie. Priatelia sa rozleteli ako pri preťahovaní lana a ja netuším, čo sa deje, no v povetrí čpie vôňa sklamania. „Utiekol“- preglgol Martin. „Akože utiekol?!“- hovorím nahnevane, ako keby som tomu mohol zabrániť. „Jednoducho utiekol, vymotal sa a utiekol“- opakuje. Do tváre nám fúka teplý vánok.
Iba sa ho dotknúť...
„Ešte že ma tu máte“- prehovoril Miloš, na ktorého sme už úplne zabudli. Bol to taký pocit, ako keď posledné číslo v športke nevytiahnu vaše, ale vy si spomeniete, že ešte máte dodatkové. V sekunde Martin stráca primát a hrdinom sa stáva Miloš. Už nás tak nešokuje tmavé telo ryby a jej bláznivé výskoky. Našim snom je dotknúť sa plachetníka. Pred chvíľou sme boli k tomu už tak veľmi blízko...
Uvedomujú si to aj naši sprievodcovia. Premiestňujú sa na opačnú stranu paluby a v pokľaku sa im lesknú chrbty od potu. Miloš cúva a s námahou približuje unavenú rybu na dosah. Jade schmatol vyčnievajúci nos z vody a celou silou ťahá plachetníka na palubu. Ten sa mece a plieska chvostom o vodu a o loď. To už ťahá za nos aj druhý černoch a je v nich cítiť zverská sila. Zúbkovaný nos ryby neodolal a zlomil sa pri koreni. Ťažké telo dopadá na palubu a my zdvíhame ruky v radostnom ošiali.
Je dobojované! Zaznie hlasitý jasot ako po vlastnom góle Poliakov, ktorí nás postrčili na majstrovstvá sveta vo futbale. Sme víťazi. Náš smútok nad zlomeným nosom zaháňa kapitán vysvetlením, že ulovenú rybu budú brať na jedenie pre dedinčanov, kde sme brali vodu, a tak miznú i posledné zvyšky stresu.
Fotíme a meriame všetko. Dĺžka ryby je impozantných dvestoosemdesiatdva centimetrov. Rozpätie chvostovej plutvy osemdesiatosem centimetrov. Hmotnosť odhadujeme na sedemdesiat kilogramov.
Rybačka vo veľkom štýle
Dohasínajúci zážitok mi uvoľnil jeden mozgový závit na praktické myslenie. „Hej, Miloš, a nechcel si ty natáčať a fotiť zdolávanie pod vodou?“ – podpichujem. „Jasnačka, však nato som si kúpil ten podvodný foťák“ – presvedčivo odpovedá. Na splnenie slov nemusel dlho čakať.
Ďalšie zábery prišli asi o hodinu. To už mal nachystané plutvy, šnorchel i foťák. Skočil do vody a najskôr z obďaleč a potom úplne z blízka dokumentuje boj s plachetníkom. Vo chvíľach plných adrenalínu a opojného šťastia si vôbec neuvedomujeme riziko a nebezpečenstvo jeho počínania. Vznikajú zábery, ktorých cenu si uvedomíme až doma.
Pri treťom, alebo štvrtom plachetníkovi, ktorého filmoval, sme zlomili v poradí piatu udicu. Samozrejmosť, s akou sme ryby vyťahovali a následne púšťali späť do vody, nás tak opantala, že sme na Miloša vo vode celkom zabudli. Kapitánovi sme prikázali pokračovať v plavbe. Mali ste počuť ten zúfalý krik. Miloš sa chytil ťahaného motorového člna a zúfalo kýval o pomoc, alebo nám mával na rozlúčku? Keď sme ho vytiahli celého zmoreného z vody, nešetrne povedal, že nás môže všetkých...
Bol to rybársky výnimočný deň. Päť spokojných rybárov, päť ulovených plachetníkov, a to všetko v priebehu piatich hodín. Rišo, si toho svojho šiesteho chytil už na ďalší deň. Rybačka vo veľkom štýle pokračovala až do konca safari.
Tropické slnko z nás bolo cítiť i po pristátí lietadla vo Viedni. Pocit - tam sa musím vrátiť, sme mali vypálený hlboko v našich rybárskych dušiach.
Epilóg
Tri hodiny pred odletom na slovenskú hrudu som chalanom navrhol nákupnú prehliadku hlavného mesta Male. Na tmavej nočnej ulici som nešťastne uskočil pred cyklistom a roztrhol si achilovku. Neverte mi, keď vás budem presviedčať, že tridsať stehov na nohe je pamiatka na útok žraloka...
Foto: Miloš Lužák
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
