Obrovská ryba je priamo pod člnom. Šírka jej odrazu je takmer jeden meter. Dvíham korýtka s nádajmi, no zdá sa, že objem tejto, vzhľadom na veľkosť sumca, „mikro“ nástrahy, rybu nepresvedčil. Ešte raz dokážem odlepiť obrovskú čiaru odo dna. Moja zostava kopíruje jej pohyb. Ľutujem, že na háčikoch nemám aspoň dvojkilovú rybu. Sumec asi po minúte klesá. Ohromná čiara je preč. Teraz už viem, o čom rozprával Nežat, keď hovoril o sumcoch, ktorých nedokázal aj so sieťou vytiahnuť. Vraciame sa späť na breh. Vidíme, že bez väčších nástrahoviek to tu nemá zmysel. Skúšame feedrovať. Keďže do rána nechytáme žiadnu väčšiu rybu, padá rozhodnutie. Presunieme sa na ďalšie jazero...
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2010
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 72
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Teraz už viem, o čom rozprával Nežat, keď hovoril o sumcoch, ktoré nedokázal aj so sieťou vytiahnuť. Vraciame sa späť na breh. Vidíme, že bez väčších nástrahoviek to tu nemá zmysel. Skúšame feedrovať. Keďže do rána nechytáme žiadnu väčšiu rybu, padá rozhodnutie. Presunieme sa na ďalšie jazero.
Cestou sa zastavujeme u Ersana. Víta nás a usádza vo svojej kancelárii. Ukazuje mi fotku ich úlovku spred dvadsiatich rokov. Pozerám sa na sumca, akého som doteraz nikdy nevidel. Ersan hovorí miery. Dĺžka ryby 4 metre, hmotnosť 250 kg. Konečne držím v rukách dôkaz, že tu obrovské sumce naozaj sú. Ďakujem priateľovi. Dopíjame silný turecký čaj, lúčime sa a odchádzame.
S plným vedrom korýtok
Pred obedom prechádzame hrádzou. Miesto, kde sme chytali pred dvoma rokmi, je obsadené. Tábor rozkladáme v poslednej zátoke. Naľavo od nás už jazero prechádza do ústia rieky. Hlavnou úlohou na tejto vode je nachytať väčšie nástrahové ryby.
Ukladáme tyčovky, miesto prevnaďujeme partiklom a boilies. Po krátkom odpočinku odchádzame vábiť. Členité dno si pamätám už od minula. Pomaly sa dostávame až blízko hrádze. Tu kdesi som ulovil prvého tureckého sumca. Z hĺbky ôsmich metrov sa dvíha malý tieň. Neprejde ani 5 sekúnd a už atakuje moju nástrahu. Po krátkom boji ho zdolávam, odopínam a púšťam späť.
Aj keď Chari tvrdí, že v tomto jazere veľké sumce sú, na sonare sme žiadnu veľkú rybu nevideli. Pri ceste späť počúvame v turečtine komentáre k našej činnosti. Miestni lovci nechápu, prečo pri love búchame po vode. Keď prichádzame k Charimu, dozvedáme sa ich preklad.
Chlapci chytajú kapry a boja sa, že nič nechytia. Na otázku koľko ich doteraz chytili, Chari odpovedá, že ani jedného. Sadáme si k feedrom, no okrem menších červeníc a karasov nič poriadne nechytáme. Odchádzam s Charim na neďaleké jazierko. Podľa Chariho sú v ňom veľké korýtka. Dve hodiny „zberu“ sa vyplatili. Aj keď som celý od blata, mám plné vedro pekných korýtok.
Pitná voda – vzácny artikel
Radíme sa, čo ďalej. Tráviť tu ďalšiu noc nemá zmysel. Chariho ešte napadne jedno jazero, asi 50 km odtiaľ. Vraj sa tam chytili nejaké väčšie sumce. Všetky veci nahádžeme do Chariho dodávky. Vyťahujeme čln z vody a odchádzame.
V meste si dopĺňame zásoby. Tesne pred odbočkou k jazeru zastavujeme nabrať vodu. Tento artikel si v Turecku veľmi vážia. Každý, aj ten najmenší pramienok, je tu zachytený. Okolie je vždycky pekne upravené. Nechýba hrnček zavesený vedľa rúry, aby sa pocestní mohli napiť. Dopĺňame bandasky, sadáme do áut a po 10 minútach odbáčame z hlavnej cesty k jazeru.
Chariho prekvapuje stav priehrady, ani nie za 2 mesiace klesla takmer o 5 metrov. Asi hodinu hľadáme vhodné miesto na spustenie člna. Brehy veľkej zátoky, v ktorej sme rozložili tábor, sú po poklese hladiny mäkké. Trocha sa natrápime, no čln nakoniec do vody dostávame. Do západu slnka ostávajú dve hodiny. Pokúsime sa využiť ich na čo najpodrobnejšie zmapovanie terénu.
To, čo po chvíľke sondovania vidím, ma veľmi teší. Dno je členité, aj tu v zátoke klesá hĺbka až do dvanástich metrov. Nachádzam koryto riečky. Vidím pod vodou zatopené stromy. Smerujeme krížom cez jazero. Objavujem ďalšie koryto a asi tristo metrov od brehu hranu zo 7 na 13 metrov. Na sonare je vidieť húfy bielych rýb. Tesne za hranou vypínam motor. Ľahký vánok nás pomaličky vracia smerom späť. Počasie je ideálne. Začínam vábiť.
Kačka v útrobách ryby
To, čo sa dialo v nasledujúcich hodinách, zažívali asi „prví pionieri“, ktorí prišli s vábničkou na Rio Ebro alebo na Pád. Sumce po prvých úderoch reagujú okamžite. Na obrazovke HDS-ky sledujem osem stúpajúcich siluet. Po pár sekundách má záber Majo. Je taký prudký, že nestihne reagovať a seká do prázdna.
Neprejdú ani dve minúty a asi meter od lode sa otáča odhadom asi 40 kg ťažký sumec. Jeho chvost len o pár centimetrov míňa Chariho chrbát. Spŕška vody nás však zasahuje naplno. Sme celí mokrí. Po chvíľke má záber opäť Majo, no situácia sa zopakuje a zásek ide do prázdna. Rýchlo dopĺňa korýtka a nástrahu spúšťa naspäť do vody.
Niekoľko metrov od nás pristáva na hladinu kačka. Sledujeme ako sa dotýka vody, mierne sa odrazí, urobí akúsi žabku a dosadne. Vtom okamihu vytryskne gejzír . Na hladine sa otáča na zeleno sfarbené mramorové telo. Kačka končí v útrobách ryby. V priamom prenose sledujeme toto úchvatné divadlo. Chari sa usmieva popod fúzy...
Po týchto udalostiach už všetci vieme, že sme tu správne. Znova vábim. Pri piatom údere sa ohýna môj prút. Rybu sekám, čakám, kým Majo zapne kameru a začne natáčať. Pomaly ju priťahujem pod loď. Zrazu sa udica narovnáva, sumec sa z háčikov oslobodil.
Slnko už pomaly zapadá. Ochladilo sa. Vraciame sa do tábora. Mokré kraťasy a tričká meníme za goretexové oblečenie. Dopĺňame zásoby korýtok. Chari dáva do člna chytené žaby.
Ukážkový záber veľkej ryby
O pätnásť minút sme už znova na vode. Pomocou GPS-ka v sonare sa vraciam na miesto, kde sa nám pred hodinou ukázala najväčšia ryba. Korýtka prikrášlené žabou miznú v hĺbke. Vábenie sa môže začať. Vidím, že sumce sa dvíhajú okamžite. Vyberám si najväčší tieň. Nástrahou kopírujem jeho pohyb. Po chvíľke ostáva tieň ryby na obrazovke pod mojou žabou s korýtkami visieť.
Registrujem jemné potrasenie. Čakám, čo sa bude diať ďalej. Špička prúta sa pomaly začína ohýnať smerom ku hladine. Keď pod vodou mizne koncové očko, sekám. Ukážkový záber veľkej ryby som premenil na úspešný zásek. Ryba dokáže prvú minútu ťahať šnúru aj z dotiahnutej brzdy môjho TLD-čka.
Prvé odhady veľkosti sú niekde okolo 70 kg. Až po troch minútach sa nám darí v čistej vode zahliadnuť jeho siluetu. Som prekvapený, sumec je o čosi menší, ako som čakal. Takmer dvojmetrová ryba sa nevzdáva len tak ľahko. Pri prvom potľapnutí po jeho širokej hlave štartuje kolmo ku dnu. Litre vody zavalia Chariho aj Maja.
Ešte dvakrát odíde sumec niekoľko metrov pod loď, no sily mu pomaly ubúdajú. Pri ďalšom pritiahnutí ho chytám za spodnú čeľusť a vťahujem do člna. Je dobojované. Všetci sme unavení. Dnešný deň sme toho prežili naozaj dosť.
Ideálne prostredie pre sumce
Vraciame sa späť. Ylmaz nás už čaká s prestretým stolom. Aj on sa teší z nášho úlovku. Po neskorej večeri rozkladáme ležadlá a zaspávame. Ráno nás zobúdza príjemné slnko. Chari nás opúšťa, odchádza za svojimi pracovnými povinnosťami.
Blízko prútov nachádzam zdochnutú korytnačku. Pod pancierom sa hemžia pekné tučné kostňáky. Vytriasam ich do odrezanej fľaše. Po chvíľke feedrovania máme chytených niekoľko červeníc a karasov. Sadáme do člna a odchádzame na vodu. Teraz si môžem obzrieť jazero za denného svetla. Zdá sa, že je takmer 5 km dlhé a v najširšom mieste asi 1 km široké. Pár malých prítokov vytvára zátoky, v ktorých vidím nad vodu trčať stromy.
Keď sa blížime k polovici, zbadám, že jeho hornú tretinu tvorí zatopený les. Je nám jasné, že sme našli ideálne prostredie pre život sumcov. Počas dvoch hodín vábenia chytáme tri sumce. Najmenší má takmer 20 kg. Pred obedom osádzam pomocou sonaru šesť trhacích bójí. Prúty rozmiestňujem okolo koryta do hĺbok od 5 do 12 metrov.
Oproti chytajúcich rybárov zaujala moja činnosť. Ako veľmi, sa dozvedám už pri vyvážaní poslednej ryby. Za horizontom sa objavuje blikajúce policajné auto. Vyskočili z neho dvaja vojaci so samopalmi a jeden policajt. Prichádzam na breh. Policajt sa pýta, čo tu robíme. Vysvetľujeme mu, že chytáme sumce. Nedokáže pochopiť, načo je nám na vode šesť nafúknutých lôpt. Myslí si, že sme tam dali sieť.
Pravý turecký sumec
Beriem jedného z vojakov do člna. Ukazujem mu jednu po druhej všetky nastražené ryby. Vojak súhlasne pokýva hlavou a ukazuje mi, že sa mám vrátiť. Vystupujeme z člna, vojak vysvetľuje policajtovi, čo videl. Situácia sa uvoľňuje, napätie upadá. Ukazujeme im fotky, vysvetľujeme, že už tretí rok cestujeme po Turecku a lovíme sumce.
Chlapi si s nami podávajú ruky. Na požiadanie nemajú problém urobiť spoločnú fotku. Večer odchádzame na chvíľu vábiť. Chari ešte stále neprišiel. Keďže nechceme nechať Ylmaza samého pri vytiahnutých prútoch, vábime len v našej zátoke. Odmenou sú nám dva niečo cez meter a pol dlhé sumce. Potešilo ma však, že som na sonare zbadal aj tieň veľkej ryby.
Ráno sa zobúdzame skoro. Máme pred sebou posledný deň lovu. Už o piatej sme na vode. Chari sa zastrája, že dnes chytí sumca aj on. Doteraz sme mali zábery len ja a Majo. Počas troch hodín vábenia rátame sedem záberov. Chytáme tri sumce od dvadsať do tridsať kíl. Pri návrate nám Ylmaz hovorí, že jeden z vyvezených prútov zvonil. Idem to skontrolovať. Háčiky sú prázdne. Sťahujeme všetky prúty. Veci už pomaly ukladáme do auta. Posledný večer chceme stráviť na vode čím viac času.
Ďalší deň ráno už odchádzame domov. Lovíme takmer do polnoci. Chytáme opäť tri sumce. Niečo pred jedenástou zaberá najväčšia ryba. Má okolo tridsať kíl. Zvláštnosťou je jej ľavý fúz. Po jednej tretine je rozdelený na polovicu. Vo vode má tvar polmesiaca. Pravý turecký sumec. Na zvyšky korýtok vyťahujeme už na svahu hrádze poslednú rybu. Môžeme povedať, že sme bojovali do „posledného náboja“. O tom, že „boj“ bol úspešný, svedčí fakt, že sme na tomto jazere chytili za 48 hodín lovu 10 sumcov. Najmenší z nich mal takmer 20 kg.
Posledná prekážka na ceste domov
Poslednýkrát vyťahujeme z vody čln, ukladáme veci a vyrážame. Ylmaz nám ponúka, že môžeme ísť k nemu. Zbavujeme sa tureckého piesku a do rána si aspoň chvíľu pospíme. Uznávame, že je to rozumný nápad. Pospať si pár hodín pred cestou nám určite pomôže. Ráno čerství a oddýchnutí sadáme do auta. Ylmaz nás vyprevádza von z mesta. Na odpočívadle sa s týmto sympaťákom naposledy lúčime. Ďakujeme mu za všetko a sľubujeme, že sa o rok uvidíme zasa.
Menšie problémy sú znova na hraniciach. Odchádzame do budovy polície. Tu už „dusia“ skupinu Macedóncov, ktorí si predĺžili pobyt bez platného víza. Dávajú im na výber. Buď 3 000 € pokuty a 5 rokov zákaz vstupu do Turecka, alebo cesta späť do Istanbulu k zamestnávateľovi.
Kým sa radia, čo majú robiť, policajti sa nás pýtajú ako sme sa sem dostali. V úžase im vysvetľujem, že predsa cez tento prechod. Vraj nemáme v pase vstupné policajné pečiatky. Pýtam sa, či je to naša vina. Uznávajú, že nie. Musíme sa však dostať na druhú stranu hraníc, kde nám na vstupe tieto pečiatky do pasu musia dať. Po hodine čakania zdolávame aj túto poslednú prekážku a odchádzame domov.
Tento „turecký trip“ ukázal, že nás v krajine polmesiaca čaká ešte veľa prekvapení. Nájsť panenskú vodu plnú sumcov sa v Európe už takmer nedá. Fotka Ersanovho úlovku dokazuje, že v miestnych vodách plávajú ozajstné giganty. Viem, že preskúmať túto krajinu mi zaberie ešte veľa času. Príjemná klíma a ľudia ako Chari, Ersan a Ylmaz sú ďalšie dôvody, prečo sa sem budem vždy rád vracať.
A čo sme zažili na ďalšej balkánskej výprave, sa dozviete nabudúce.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
