Labe bolo zhruba pred desiatimi, dvanástimi rokmi mojou najobľúbenejšie vodou. Potom, čo som sa naň presunul z oveľa menšej Jizery a spoznával jeho krásu, som tu zažil veľa krásnych chvíľ. Síce už to neboli tie žatvy, ako na legendárnych kazetách Milana Zelenku, stále však to bolo Labe málo objavené, málo navštevované, miestami až panenské.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2013
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 26
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Postupne som však z toho začal triezvieť. Nie že by som začal menej piť, úprimne, pil som a pijem stále dosť :-), ale vyprchávalo zo mňa to prvotné nadšenie. Mnohé panenské miesta sa totiž zmenili v hojne navštevované, mnohé nechytané ryby naraz boli viackrát popichané či dokonca poškodené od neopatrného zaobchádzania rybárov, nemálo krásnych kaprov zmizlo, či už do udiarní, alebo do súkromných revírov. A tak som jednoducho zrazu povedal dosť a začal sa venovať iným vodám.
Opäť na mieste činu
Ešte som potom na Labe párkrát zavítal, napríklad keď sme tu v roku 2006 točili DVD „Po stopách veľkých kaprov“. To však bola len krátka epizóda a bol skoro zázrak, že sme vtedy počas jediného natáčacieho dňa dokázali chytiť niekoľko veľkých rýb. Ďalších niekoľko rokov som na Labe ani raz nenahodil. Až predvlani, počas neskorej jesene a znovu tento rok v rovnakom čase vo mne dozrela túžba vrátiť sa na miesto činu. Hlavným hnacím motorom pre mňa bol môj najlepší kamarát Karel. Najprv pred dvoma rokmi na zdanlivo ničotnom úseku Labe, kde som si myslel, že nie je ryba cez 17 kg, chytil takmer 22 kg kapra. A potom v ďalších úsekoch celkom pravidelne chytal ryby 15 – 19 kg. Zdravé, nepoškodené, málo chytané. To bola výzva! A tak som sa konečne odhodlal a vyrazil na Labe, do úseku, ktorý som kedysi poznal zo všetkých najlepšie, ale kde už som takmer desať rokov nelovil.
Mám problém...
Nemal som veľké očakávania, proste som len chcel skúsiť, či tu ešte pár veľkých kaprov zostalo, a či sa mi nejaké z nich podarí prekabátiť. Ako to už pri mojich výpravách v poslednom čase býva, hneď v úvode nastali problémy so zháňaním vecí. Odvtedy, ako začali častejšie „kapráriť“ aj moji synovia, sa mi totiž celkom pravidelne stáva, že na ryby dorazím tu bez hlásičov (ako na preteky na Vltave), tu bez baterky k sonaru, bez variča, tentoraz to bolo bez spacáka. Aby som bol úprimný, toto nemôžem zviesť na nich, to bola čisto moja nedôslednosť a náhlenie pri balení. Avšak, pumpičku k lodi krátko predtým požičanú mali. Do tej doby fungovala, ale teraz, keď som sa ju chystal použiť a nafúknuť loď, aby som sa mohol preplaviť na vytypované miesto, mala vytrhnutý tlakový ventil, čo nebolo možné pri balení zistiť. Myslel som, že ma trafí šľak, že budem musieť ísť späť domov. Ale nakoniec som spolu s kolegom, ktorý ma na miesto viezol autom, našiel čiastočné riešenie. Chýbajúci ventil sme nahradili dlaňou. Nebolo to však zas také jednoduché. Kolega, ktorý suploval ventil, musel pri mojom šliapnutí na nafukovaciu žabu upchať dlaňou otvor, ale potom ho zas okamžite uvoľniť, aby sa naplnila vzduchom. Museli sme to dokonale skoordinovať, čo nebolo vôbec jednoduché. Poviem vám rovno, šlo to pekne blbo, nie, šlo to úplne na ... no určite viete ako. A tak sme loď, ktorá by normálne bola za desať minút v pohode a dotvrda nafúknutá, po viac ako hodine nafúkli do ¾. Bola síce dosť mäkká, ale vyzeralo to, že sa s ňou bude dať plávať.
Bez spacáku v novembri?
Naložil som ju vecami, rozlúčil som sa s kolegom a vyrazil. Plávať síce išlo, ale ako bola loď nedofúknutá, a tým de facto aj preťažená, plával som jednak veľmi pomaly, navyše s vedomím, že ak v tej chvíli okolo pôjde čln a urobí vlnu, tak pôjdem aj s kompletnou výbavou ku dnu. Našťastie namiesto člna išiel okolo Krakonoš. Nebojte, neblúznim, nie som potomok Trautenberga a nie je to ani tým tretím pivom, ktoré som pred chvíľou dopil. On naozaj na lodi s benzínovým motorom prišiel rybár, ktorému nikto nepovie inak ako Krakonoš. Mal som to šťastie, že práve prechádzal na iné miesto. A keďže sa z videnia trochu poznáme, zastavil a ponúkol mi, že ma dopraví, kam budem potrebovať. Keďže som chcel putovať takmer kilometer proti prúdu, takže som so svojou napoly nafúknutú loďou išiel rýchlosťou približne tri metre za hodinu, bola to viac než vítaná pomoc. Na mieste sme boli „coby dup“. Medzitým sme trochu pokecali o rybách, rozlúčili sa a popriali si úspešný lov. Potom už bolo všetko na mne. Začal som v oblasti niekoľkých stoviek metrov vyberať miesto, kam sa usadiť. Po dlhom zvažovaní som si vybral, vylodil sa, postavil brolíčko a začal chytať. Nerozhodil ma ani krátky dážď. Horšie to bolo v noci. Predsa len, už bol takmer november, čo nie je optimálny čas na prespávanie v prírode bez spacáku. Navyše, ako naschvál okolo žiadna dobrovoľníčka, čo by ma zahriala :-). Vyriešil som to jednoducho - pretiahol som cez seba gumenú podlahu od prístrešku. Nebola to však veľká výhra. Keďže podlaha nedýcha, všetko teplo a pot, ktoré vyprodukujete, sa zrazí na vnútornej stene a späť steká na vás. Na výučbu o kolobehu vody celkom slušný materiál, ale v reále žiadna hitparáda.
Keď to nejde po dobrom
Noc som nakoniec prežil, nič som nechytil, navyše som si pri pozorovaní rieky uvedomil, že nesedím až tak dobre, ako som si spočiatku myslel. A tak som sa presunul o 300 m vyššie proti prúdu. Hneď som cítil väčšiu šancu. Ku všetkému za chvíľu dorazil parťák Kája, takže bolo razom veselšie. A pre mňa obzvlášť, pretože mi priviezol spacák. K úlovku to však opäť neviedlo. To ma prinútilo prestať pracovať (vzal som si so sebou k vode návrhy zmlúv, ktorými som sa od rána do večera zaoberal) a začať chytať, keď už to s tými rybami nejde po dobrom. Znovu som preskúmal celú oblasť pred sebou a prišiel na to, že hoci sonar neukazuje žiadne odlišnosti, je dno na najbližších 60 m pre kapra málo zaujímavé, kým v rozmedzí 80 až 100 m je to iná káva. Jednoducho som pochopil, že keby som bol kapor, jazdím vždy len tadiaľ, aj keby mi bližšie od brehu podstrojovali, ako chceli A tak som počas chvíle prekopal celú stratégiu - miesto, montáž, spôsob kŕmenia a ďalšie zdanlivé maličkosti. Výsledok? Po dvoch dňoch bez pípov mi iba za 45 minút po tejto zmene navijak kvičal ako prasa tri sekundy pred zabitím.
Kapra som zastavil až asi po 80 metroch. Hneď potom sme s Kájom nasadli do člna a išli ho zdolať. Než sme k nemu došli, bol ďalších 150 m po prúde. Tu už som mu však nedal veľkú šancu a v priebehu pár sekúnd bol krásny, viac ako 12 kg šupík v podberáku. Pár fotiek a kapor si to mašíroval späť do rieky. Hneď som si uvedomil, aké je často dôležité pri vode premýšľať a nedržať sa stereotypu. Keby som ďalej čumel do papierov a chytal kdesi pred sebou, zrejme by som mal na konte stále nulu. Takto nám to nalialo čerstvú krv do žíl, samozrejme, spolu s trochou nemetanolovej moravskej slivovice (na rozbor som ju síce nedával, ale keďže píšem tento článok živý a chvíľami aj vidím na monitor, predpokladám, že bola v pohode).
Labe ma prijalo späť
Ďalší kapor prišiel s ranným svitaním. A bola to úžasná jazda! Ak som tú prvú rybu zdolával nejakých 200 m pod miestom nahodenia, tu som po dobrzdení a doplávaní na lodi bol minimálne o 300 m nižšie. Karel reptal, že so mnou potom nebude jazdiť takú diaľku a že už pasiem (nami používaný termín pre jemné zdolávanie) ako on, lenže keď sa vám väčšia ryba oprie do silného prúdu a rozbehne, nie je šanca ju zastaviť ani párom volov. Čo ma šokovalo, bol spôsob boja tejto ryby v poslednej fáze zdolávania. Niečo také som videl len u niektorých morských rýb. Kapor si totiž po pritiahnutí ku hladine ľahol na bok, zapraskal silným chvostom do vody a vplával do hĺbky ako Nautilus. A znova, znova a ešte raz, napriek tomu, že som sa mu snažil nedať ani meter. Prekvapilo ma to o to viac, lebo sme si s Karlom mysleli, že ryba je plus mínus rovnako veľká ako predchádzajúca. Pri dvíhaní podberáka z vody som však pochopil, že to bude oveľa viac. Koľko? Hovoril som si, že určite cez pätnásť, čomu Karel nechcel veriť, bližšie som si to netrúfal tipnúť. A váha, ktorá ukázala 16,2 kg, čoskoro potvrdila môj odhad. Navyše, úžasne vysoká a silná ryba, jednoducho zabudnutý alebo znovuzrodený labský poklad. Mal som obrovskú radosť, pretože bolo zrejmé, že môj návrat na Labe neskončí neúspechom. Nie, že by som bol sklamaný, keby som nič väčšieho nechytil, ale vždy vás poteší, keď chytíte nádhernú rybu, v akú ste v tú chvíľu snáď ani nedúfali. Aj keď som v posledných rokoch na rôznych revíroch chytil veľa veľkých a nádherných rýb, táto ryba z Labe pre mňa mala akési čaro navyše, nazval by som to návratom strateného syna. Labe ma proste opäť prijalo za svojho.
Karel ma opäť neprekvapil
Karel dlho nemohol nič chytiť. Možno to sčasti bolo aj tým, že vždy, keď nabehli nenásytné jalce, vytiahol udice z vody, že počká, kým prejdú. Lenže občas potom zabudol, že vôbec nemá nahodené, takže niektoré dni mal prúty vo vode zhruba len dve až tri hodiny. Zvyšok dňa nechytal. Kto však pozná Karla, vie, že jemu stačí aj takto málo, aby všetkých tromfol. Napríklad na jar na jedny dvojdňové preteky, ktoré sa začínali v piatok, dorazil až v sobotu pred obedom. A večer zas odišiel, že ho bolí chrbát, zatiaľ čo ostatní chytali do nedeľného popoludnia. Niektorí sa pri vyhlasovaní dosť divili, ale mňa to, že za tú malú chvíľku stihol preteky s prehľadom vyhrať, nijako neprekvapilo. No a rovnaké to bolo aj teraz. Len čo Karel po poldennom čakaní kým prejdú jalce, nahodil, rozbehol sa jeho pravý prút. A už vôbec ma neprekvapila jeho obligátna veta: „Ten si berie, ideme na loď.“ No, ešte že som bol hneď pri ňom a nemusel som odísť z práce, ako naposledy Rafan, ktorému Kája do telefónu oznámil, že zasekol rybu, ktorá si berie, a že ju nemôže zastaviť, aby prišiel s loďou. Rafan bol len 30 km neďaleko, takže prerušil prácu, naložil loď a vyrazil pomôcť kamarátovi. Nebudem to naťahovať. Karel po celý čas bravúrne udržal kapra na prúte a keď Rafan dorazil, počas dvadsiatich minút kapra zdolali. Keď mu potom navážili cca 11 kg, predniesol Karel sucho: „Som si myslel, že je o trochu väčšia.“ Tentoraz však ryba naozaj väčšia bola. A čo viac, Karel ju ani príliš nepásol, takže počas chvíľky sme ju mali v podberáku. Aj keď nebola taká vysoká ako moja, bolo jasné, že to nemôže skončiť inak, ako prekonaním môjho úlovku. Jasné, 16,8 kg! Už sa mi to stalo toľkokrát, že by som sa vôbec nečudoval, keby som vytiahol najväčšiu rybu vody a Karel o päť minút potom vytiahol tú istú, ktorá však po ceste vzala mušľu pricucnutú na dvojkilovom kameni. Avšak, rovnako ako praje on ryby mne, prajem ich aj ja jemu, takže som bol z jeho úlovku šťastný, možno oveľa šťastnejší, ako keby som tú rybu chytil ja.
Labská legenda
Aj ďalší deň bol úspešný, tentoraz už len pre mňa. Jedenásťkilový, zvláštny a veľmi bojovný šupík a štrnásťkilový večerný lysec zavŕšili našu spoločnú výpravu a môj comeback na Labe. Bolo to päť krásnych dní, ktoré do mňa opäť vliali vieru, že táto rieka ešte nie je úplne stratená. Naopak, že sa tu kaprom opäť začína dariť. To sa potvrdilo už o týždeň, keď som sa znovu vydal na Labe, momentálne so svojím synom a na iný úsek. V priebehu pár dní sa mi podarilo chytiť niekoľko veľkých kaprov a prekonať 16 kg hranicu. A Kája? Správne tušíte, že ma opäť tromfol. Vrátil sa na miesto, kde sme chytali, a spolu s kolegom Borkom tu tesne pred prvým prílevom snehu zdolali 23,6 kg kapra, najväčšiu rybu tohto úseku. Ak ma táto rieka opäť privítala s otvorenou náručou, Karel sa snáď musel v Labe narodiť. To je skrátka celý on, Labská legenda.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
