Za posledné roky som sa v zime občas dostal k vode, ale väčšinou to boli len krátke vychádzky od rána do večera, žiadna dlhšia výprava. Vlaňajší november však bol nečakane priaznivý a tak som sa na prelome jedenásteho a dvanásteho mesiaca vydal na týždennú cestu.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: FEBRUÁR 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 18
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 29.07.2020.
Pôvodne to malo byť v Čechách, ale keď som desať dní vopred začal plánovať, mal som obavu, že sa prudko zlomí počasie a bude „po vtákoch“. A tak som radšej zvolil juh Maďarska, kde bol predsa len väčší predpoklad o niečo teplejšieho počasia.
Cieľ cesty
Malo to ešte jeden pomerne zásadný dôvod. A to možnosť vystriedať na onom revíri mojich synov, ktorí tam akurát chytali ryby. Nerád niekoho pri vode striedam, pretože to potom človeka zvádza k tomu, že pri tom nepremýšľa a chytá tak, ako mu poradil jeho predchodca. Na druhej strane, išlo o revír, kde som nikdy nebol a ktorý ma vždy lákal. Preto sa čerstvé informácie od chalanov hodili. Tí tam mali nečakane dosť záberov, avšak väčšinu od neveľkých rýb. O nejaké prišli, väčšinou tak, že pri zdolávaní odrezali šokovku o mušle. A tiež mali hluché obdobia – trebárs aj viac ako 48 hodín bez záberu.
Hľadám parťáka
Pôvodne som mal ísť s kamarátom Karolom, ale ten mal obavu o svoj chrbát v chladnejšom počasí a tak som nakoniec oslovil Tula. Inými slovami, namiesto nášho hlavného českého „miesiča“ išiel hlavný „miesič“ moravský. Ten o chrbát obavu nemal, možno aj preto, že ho poriadne ošetril pri degustácii vo vínnej pivnici deň pred odchodom. Tam sme spolu s kamarátmi ešte raz a naposledy oslávili víťazstvo na jesenných pálavských pretekoch Stairs 2 Hell.
Cez deň naše okolie vyzeralo nádherne, horšie to bolo v noci, keď začali vyliezať veľké potkany.
Sme na mieste
K revíru sme dorazili popoludní pomerne skoro, lenže vzhľadom na ročné obdobie to bolo krátko pred zotmením. Nuž sme čo najrýchlejšie vyhádzali veci z auta a naložili člny, na ktorých sme sa chystali preplaviť na vytypované miesto. Za svetla sa to už nepodarilo, ale hlavné bolo, že ono miesto, kde predtým chytali chalani, zostalo voľné a tak sme nemuseli po revíri blúdiť potme. V rýchlosti sme rozložili bivaky a provizórne uložili veci. Tulo ešte ovplyvnený predchádzajúcou degustáciou rezignoval na vyvezenie prútov. Mne to však nedalo, aby som ich až do rána nechal ležať ladom a tak som ich nabil a vydal sa na vodu hľadať vhodné miesta.
Detektívka v hmle
Bez toho, aby som si to všimol, medzitým sa urobila pomerne hustá hmla. A to taká, že už 100 metrov od brehu som prestával vidieť pobrežné svetlá. Navyše som sa zahľadel do obrazovky sonaru a – zrazu som absolútne nevedel, kde som. Jediné šťastie, že môj sonar má funkciu Auto Chart Live, ktorá vytvára mapu prejdených miest a tiež ukazuje trasu, kadiaľ som sa pritom pohyboval. Vďaka tomu som zistil, že som úplne na opačnej strane, než som chcel pôvodne ísť. Mal som prúty vpravo od Tula, ale teraz som jazdil ostro vľavo. A tak som s pomocou mapy na sonare prešiel do miest, kde bolo moje lovné teritórium. V rýchlosti som vyhľadal vhodné miesto a položil udicu, o chvíľu nato aj druhú.
Na kombináciu boilies Meteora a pop-up Zrejúci banán som chytil všetky svoje veľké ryby.
Noční spoločníci
Do rána sa nič zásadné nestalo. Azda až na aktivitu potkanov, z ktorých tie najväčšie boli vo veľkosti mačky. Vyzeralo, že sú naštvané, že sa pohybujeme na ich území. Nehrýzli síce do ničoho, ale prebehovali meter okolo nás a hrnuli nám zozadu hlinu na bivaky. Našťastie som bol taký unavený, že som skoro zaspal. U Tula to bolo opačne. Celú noc ho desili potkany, ktoré sa pohybovali v tesnej blízkosti jeho brolíčka. A tak po noci, keď zrejme videl biele myšky, mal ďalšiu nepokojnú noc, ktorej dominovali veľké šedivé potkany. Z toho by človek zošedivel!
Idem na to systematicky
Nasledujúce ráno sme začali dôsledne prehľadávať dno pred nami. Ja som objavil niekoľko zaujímavých miest, ktoré som si označil bójkami. Nakoniec ich bolo päť, z toho jedno bolo také, na ktorom predo mnou úspešne chytal Míša. Mal na ňom vraj skoro každý deň jeden záber, väčšinou od lepších rýb okolo 15 kg. Jeden prút som teda dal tam, nakŕmil okolo hrsťou boilies a trochou tigrích orechov. Ďalšie štyri vytypované miesta som sa rozhodol postupne prestriedať a pokúsiť sa nájsť nejaké, odkiaľ budú chodiť zábery. To sa Míšovi predo mnou nepodarilo, všetky zábery robil len z tej jednej bójky.
Priemerná hĺbka vo vode bola okolo deväť metrov, sem‑tam nejaké výstupky na 7 metrov, najväčšie hĺbky potom niečo málo cez 11 metrov. Teplota vody na toto ročné obdobie nečakane priaznivá, zhruba okolo 12 stupňov. Ryby by sa teda ešte mali kŕmiť. Preto, aj keď sme dostali varovanie, že to tu nefunguje, skúsili sme jedno miesto silnejšie vnadiť. Verili sme, že by to po niekoľkých dňoch, keď na ňom necháme ryby nerušene sa kŕmiť, mohlo priniesť úspech. Inak sme prúty vyvážali s minimom kŕmenia, ako nám odporučili chalani aj miestni znalci.
Šupináč sa vracia do svojho domova.
Trojdňový pôst
Prvé dva dni to však neprinieslo vôbec nič. Ani píp, a to ani z Míšovho čarovného miesta. Preto som ho prestal chytať a sústredil som sa na dôsledné prechytanie mnou objavených miest. Tula štvali miestni rybári chytajúci z protiľahlých chát, ktorí zavážali udice až do polovice šírky vody. Preto musel chytať výrazne bližšie, než by si predstavoval. Vozili to de facto aj predo mňa, ale pretože som mal väčšinu miest natočených ostro doprava, tak mi to zas tak nevadilo. Už mi nevadili ani potkany, postupne som si na ne zvykol. Ale oboch nás začínalo zožierať, že sme už tretí deň bez záberu. Až štvrtý deň ráno môj hlásič krátko pípol. Pozrel som sa na bobin, ktorý pod prútom zvláštne poskakoval hore a dole. Dlho som nerozmýšľal a zasekol. Niečo na prúte bolo, ale bolo to veľmi divné, strašne to cukalo, ľahší ťah striedalo úplné uvoľnenie. Čoskoro bolo jasné prečo. Neveľký kapor, ktorý nejakému miestnemu rybárovi odtrhol montáž, sa zamotal do môjho vlasca. Tak to mi ešte chýbalo.
Hádam sa to rozbehne
Našťastie pomerne skoro prišiel skutočný záber. Podľa prvého ťahu kapor vyzeral slušne, ale keď som nad neho došiel s člnom, bolo mi jasné, že to obor nebude. Isteže, zhruba 10 kg nie je úplný drobec, niekde inde by som zaňho bol rád, ale tu sme prišli s očakávaním oveľa väčších rýb. Aj taká sa čoskoro ozvala. Z miesta, ktoré som doteraz ako jediné nechytal. Zdolávanie dávalo tušiť väčšiu rybu. Nakoniec sa z toho vykľul krásny 19,5 kg lysec. Hneď sa nám zdvihla nálada. Konečne ryba, kvôli ktorej sme prišli. Dážď zrejme vyvolal väčšiu aktivitu, ktorá mi priniesla dva zábery. Hádam sa čoskoro podarí rozhýbať aj Tulove udice.
Zavčas rána sa dočkal aj on, ale kapor mal len okolo desať kilogramov. Popoludní sa potom konečne rozbehol prút z Míšovho úspešného miesta, kam som to opäť skúsil položiť. Ryba bola presne taká, aké ťahal Míša. To znamená mierne nad 14 kilogramov. Opäť lysec, opäť krásny. Veril som, že sa nám to konečne rozbehlo a že ďalšie zábery budú nasledovať. Ale chyba lávky: od tohto kapra sme boli bez záberu takmer ďalších 48 hodín. A to aj napriek tomu, že sme začali chytať na mieste už niekoľko dní silne kŕmenom, ktoré sme doteraz nechali na pokoji. Ale nič ani tam, ani inde.
Člny sme mali stále pripravené na okamžitú akciu.
Tak predsa!
Napokon sa opäť ozvala moja úspešná bójka, kde som chytil toho 19,5 kg kapra. Podobný záber, podobný ťah a – veľmi podobná ryba. Ale pripadala mi o niečo väčšia. Preto som si bol skoro istý, že mám 20+. Váha však bola proti mne. Možno by stačilo, keby táto ryba zhltla predtým ešte pár guľôčok boilies. Takto mala pár desiatok gramov pod 20 kg. Vôbec mi to však neprekážalo. Nie som z tých, ktorý počíta svoje úlovky cez určitú hranicu, pre ktorého je 20 kg ryba cennejšia než 18 kg. Som rád za každú väčšiu rybu, ktorá je pekná a ťažko vybojovaná. A táto bola presne taká!
Blížil sa záver našej výpravy. Tulo chytil ďalšieho kapra, ale opäť nebol taký veľký, ako by si predstavoval. Ja som bol oveľa spokojnejší. Ale ešte jedno tajné želanie som mal.
Rybárska rozprávka
Bolo 1. decembra a ja som túžil po decembrovom kaprovi. Všetko už sme mali zbalené a chystali sa nakladať člny na odchod, zostávalo posledných pár minút. Neverím veľmi na rozprávky, ale mne sa v ten deň prihodila. Krátko pred vytiahnutím sa rozbehla jedna z mojich udíc – tá, čo mi vydala obe tie veľké ryby. Krásne zdolávanie prinieslo krásneho kapra, navyše šupináča, lebo doteraz sme chytali iba lysce. Mal 17 kg a urobil mi ešte väčšiu radosť, než oba takmer dvadsaťkilové kapry. Takisto bol chytený na Fanaticu Meteora s plavačkou Zrejúci banán, na háčik Garda ULTRA SHARP č. 6 a nadväzec Revolt 30 lb rovnakej značky.
Decembrový šupináč tesne pred odchodom mi urobil veľkú radosť.
Teším sa na repete
Zbalili sme a vydali sa späť do vlasti. Rád by som sa sem určite vrátil. Rád by som ešte viac pochopil správanie tunajších kaprov, čo sa mi podarilo len čiastočne. Mám rád ťažké revíry a výzvy, ktoré prinášajú. Navyše sa tu dalo chytať ešte na konci roka, čo sa u nás stáva málokedy. Či sa sem vráti Tulo, to neviem. V jeho spomienkach zostalo viac potkanov ako kaprov. Možno sem nabudúce nepôjde rovno zo sklípka. Alebo, čo nie je zlý nápad, časť sklípka povezie so sebou. V tom prípade by som sa k nemu rád pripojil.
Prajem vám veľa úspechov!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
