Ak raz niekto prepadne vášni rybolovu, skutočne tomu často dokáže podriadiť celý svoj nasledujúci život. Poväčšine túto záľubu mnohí zdedia po rodičoch, keď s nimi od malička trávia čas na brehu. Ale sú aj výnimky, keď sa túžba stať rybárom zrodí v človeku, ktorý nevyrastá v rodine rybára a takto sa začal písať aj môj doterajší príbeh.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: MAREC 2011
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 74
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Ak raz niekto prepadne vášni rybolovu, skutočne tomu často dokáže podriadiť celý svoj nasledujúci život. Poväčšine túto záľubu mnohí zdedia po rodičoch, keď s nimi od malička trávia čas na brehu. Ale sú aj výnimky, keď sa túžba stať rybárom zrodí v človeku, ktorý nevyrastá v rodine rybára a takto sa začal písať aj môj doterajší príbeh.
Prvopočiatky nádejného muškára
Útle chlapča vyrastajúce pod Tatrami. Odmalička milujúce lesy, zver, ale hlavne vodu a ryby. Večne zahĺbené do knižiek s tematikou jeho srdiečku najmilšou. Pri ich čítaní sa v predstavách zavše ocitlo na brehu niektorého z čarokrásnych potôčikov. Ani jeden z jeho výletov s rodičmi, či strýkom sa nezaobišiel bez toho, aby mu vo vrecku chýbal nožík a kotúčik silónu s háčikom. Čo ak by natrafili na nejakú bystrinku?
Čas plynul a chlapčisko malo zrazu na ramenách vyrytý prvý neviditeľný krížik, a tak vo veku desiatich rokov začalo navštevovať potoky už s prvou povolenkou a pravým rybárskym prútom. Niekedy sa mu podvedome začervenali líčka pri spomienkach, ako ešte pred nedávnom muselo striehnuť na záber s obavami, či ho niekto neprichytí...
Presne takto si ja spomínam na svoje prvotné skúsenosti s rybami. Zháňal a čítal som všetky možné, a hlavne dostupné publikácie o rybách. Nebolo ich vtedy u nás veľa, ale s nostalgiou stále spomínam, ako som hltal riadky knižiek Zdeňka Šimeka, alebo na tú dobu u nás jedinú komplexnú literatúru týkajúcu sa muškárenia a to Encyklopédiu od pána Milana Kurnocika, pretože pri spoznávaní spôsobov a tajov rybolovu mi muškárenie učarovalo najviac.
Tí, ktorí si pamätajú časy spred viac ako dvadsiatich rokov, vedia, aké ťažké však vtedy bolo zaopatriť sa potrebným vybavením na tento spôsob lovu. Veď si stačí spomenúť len na fakt, aký problém bolo zohnať čo i len muškársky háčik. O zvyšnom výstroji ani nehovoriac a to sa týkalo aj pomôcok a zveráčikov na viazanie mušiek.
Zveráčik z kružidla
Veľmi som vtedy túžil uloviť nejakého pstrúžika, či lipňa na vlastnoručne uviazanú mušku, ale spočiatku som si musel vystačiť s tými, ktoré sa sporadicky objavili na pulte športových potrieb. S nesmiernym obdivom som hľadel na Pavla Gavuru, ktorého som občas stretol na rybách. Jeho mušky mi vtedy pripadali, ako nedosiahnuteľný sen.
Neustále hútajúc, ako sa dopracovať k vlastným muškám, som nakoniec dospel k provizórnemu riešeniu. Pilníkom som upravil zahrotenie čeľustí strojníckeho kružidla, aby som namiesto ihly mohol do nich upevniť háčik. Kĺby na ramenách kružidla som zafixoval izolačnou páskou, aby sa mi pri práci nepovoľovali a neohýbali. Zostávalo len vyriešiť, ako tento provizórny zverák upevniť na stôl.
Môj detský úsudok šiel, samozrejme, cestou najrýchlejšieho riešenia, a tak sa na doske stola v detskej izbe objavila diera s priemerom 8 mm. Do nej som zasunul jedno z ramien kružidla a jeho pozíciu som zafixoval dvomi klinmi, ktoré som si na to pripravil z gúm v mojom peračníku. Ako náramne som sa vtedy vytešoval z tohto môjho zveráčika pripomínajúceho malú šibenicu. Je pravdou, že rodičia, keď to zistili, nezdieľali pri pohľade na dieru v stole moje nadšenie so mnou.
Našťastie si asi tiež uvedomili, že pokrok a vývoj ich adolescentného syna si vyžadujú aj určité dane. Mamke som vykonal inventúru v bavlnkách a vlnách, ktoré používala pri vyšívaní a štrikovaní, čím som získal niekoľko pre mňa vzácnych materiálov na telíčka a zadočky mušiek. Ako dar z nebies mi vtedy pripadla situácia, keď sa mamka jedného dňa vrátila z nákupov a z tašky vytiahla predmet, ktorý u mňa vyvolal vlnu neskutočných emócií. Bola to prachovka.
Vyššie ciele
Tento predmet, asi 60 cm dlhý, ma doslova priviedol k mdlobám. A dôvod? Na drevenej rukoväti bol pripevnený veľmi esteticky zhotovený mohutný trs slúžiaci na ometanie prachu. Tento trs bol však zhotovený z veľkého množstva nádherných kohútích kosierikov v rôznych prírodných farbách. A to pre mňa znamenalo len jedno: zdroj materiálu na mušky.
A tak naša nová prachovka postupne prichádzala o hustotu peria, čím sa zároveň stávala menej efektívnou pri plnení svojho poslania. Mamka si občas zafrflala, že kúpila nepodarok, lebo z neho neustále vypadáva perie, ale aj toto som ja považoval za ďalšiu z daní v záujme vyššieho cieľa. Dnes sa už s podobnými prachovkami asi nestretneme, nakoľko sa vyrábajú plastové so syntetickými štetinami namiesto peria a určite nezačnú tak skoro strácať na účinnosti.
Takto vyzbrojený prvým „zverákom“ a materiálmi som začal tráviť množstvo času pokusmi vytvoriť svoje vlastné mušky. Ako úplne prvú mušku som si zhotovil ortodoxnú klasiku červenorítku. Keďže som nemal perie z páva, tak jej telíčko som naviazal z čiernej vlny. Nebol to výstavný exemplár, ale dokonca som na ňu po čase chytil aj rybu, tak asi nebola najhoršia.
Ďalšími a jedinými mojimi pomôckami pri viazaní boli vtedy ešte nožničky z manikúry, ihla a peán. Na zalakovanie hlavičiek som vtedy používal mamin bezfarebný lak na nechty a bol som skutočne vo vytržení, že som sa za približne týždeň dopracoval k desiatim vlastným muškám. Háčiky som mal z kúpených mušiek, ktoré sa po chvíli rozpadli, tak som ich orezal žiletkou a háčik znovu upotrebil.
Prvý potočák mi vyrazil dych...
Všetky tieto moje počiny tak znamenali len jediné: ochorel som diagnózou zvanou chronické muškárenie a viazanie. Začal sa môj neustály zhon za perím, srsťou a podobne. Návštevy u starých rodičov sa niesli v duchu obrovského stresu pre všetku hydinu na dvore. Odchytával som jednu sliepku po druhej, samozrejme, aj ich fešák – kohút neunikol mojej pozornosti, ozbíjal som ich zakaždým o nejaké to perie z krku, či sedla.
Pierka som si triedil do priehľadných vrecúšok podľa farieb a veľkostí. Myslím, že práve moja pozornosť venovaná týmto operencom mala často za následok krátkodobý výpadok v znáške vajec, lebo chúďatá sliepky sa najprv museli vyrovnať s prívalom stresu, ktorý som u nich vyvolal. Postupne som sa dopracoval aj k páviemu periu, zlatým a strieborným nitiam, čo opäť znamenalo pokrok v rozšírení spektra mnou viazaných mušiek.
V škole som často myslel len na jediné: kedy už budem doma a zasadnem za môj primitívny zveráčik a zase pridám do škatuľky nejaký ten výtvor. Víkendy a prázdniny zase znamenali čas, keď ich budem môcť použiť. Dodnes si pamätám, ako som ulovil svojho prvého pstruha na vlastnú mušku. Bolo to na Velickom potoku a bodkovaný krásavec sa vtedy ulakomil na vojačika. V mojom urputnom zápale lovu sa mi podarilo mušku nahodiť tesne ku brehu pod konáre statnej vŕby. Krátko po dopade mušky sa v tých miestach sčerila hladina a ja som podvedome prisekol. Šnúrou šklblo a oproti mne sa z vody vymrštil potočák v krásnom výskoku. Asi som vtedy prestal aj dýchať.
Na prahu neba
Je však pravdou, že mnoho vychádzok som vtedy absolvoval bez úlovku. Začiatky sú veru ťažké a navyše som bol úplný samouk. Na revíry v Poprade a blízkom okolí som sa často vyberal úplne sám. Domov som sa neraz vracal až za tmy. Mokrý, zablatený som si mnohokrát musel vypočuť rodičov, že sa o mňa strachovali, kde som tak dlho a či sa mi niečo nestalo.
Vo chvíli, keď mi mamka ohrievala už studenú večeru, moje telo precitlo a zistilo, že je už aj poriadne vyhladované. Na hlad, smäd či chlad sa však moja myseľ pri vode nedokázala ani v najmenšom sústrediť. A čas vtedy utekal strašne rýchlo. No aj napriek tomu som pred zaspávaním nemyslel na nič iné, len ako byť znova pri vode.
Moja vtedajšia domovská organizácia Poprad obhospodarovala aj vzdialenejšie revíry a tie som, prirodzene, tiež chcel aspoň z času na čas navštíviť. Tieto vychádzky však museli byť vždy naplánované, keď mohol ísť aj aspoň jeden z rodičov. Tak sme si vďaka mojej záľube robievali výlety aj k rieke Hornád a jej prítokom.
Pri takejto jednej mojej rybačke sme na Hornáde stretli pána, ktorý tiež muškáril, ale na rozdiel odo mňa on chytal jednu rybu za druhou. Chvíľu som ho len sledoval, on zase sledoval mňa, až mi to nedalo a prihovoril som sa mu, či by mi neprezradil na akú mušku chytá. Na moje prekvapenie tento milý chlapík bez problémov ukázal, čo má na konci nadväzca a vrcholom bolo, keď zrazu vytiahol svoju muškovnicu, vybral z nej dve mušky a podával mi ich, aby som vyskúšal. Až sa mi kolená podlomili.
S roztrasenými rukami som vymenil svoje mušky na udici za jeho. Podišiel ku mne a začal ma smerovať, kde mám nahodiť a čo mám robiť. Zrazu: bác! Záber! Krásny lipeň bojoval, kým som ho nepodobral. O chvíľku ďalší! V tej chvíli som sa ocitol na prahu neba.
Žiak šikovného muškára
Pod jeho taktovkou sa mi podarilo chytiť ešte niekoľko rýb a bolo vidieť, že aj on mal úprimnú radosť z môjho detského rybárskeho šťastia. Potom pozrel na hodinky a oznámil mi, že on už musí bežať na autobus. To však už boli pri nás aj moji rodičia, ktorí sa mu ešte raz aj za mňa poďakovali, že bol taký veľkorysý a venoval čas, a dokonca aj mušky cudziemu chlapčisku pri vode. Len sa pousmial, že to urobil rád.
Po krátkom rozhovore vysvitlo, že tento ústretový človek býva na tom istom sídlisku a dokonca aj ulici, ako my. S potešením prijal ponuku, že nemusí ísť na autobus, lebo v aute máme ešte voľné miesto. Tak som mal možnosť ešte chvíľu byť žiakom šikovného muškára.
Od vody som vtedy odchádzal plný nezabudnuteľných dojmov a túžob po nových zážitkoch v spoločnosti nového známeho, lebo počas cesty do Popradu sa ponúkol, že s ním môžem chodievať na ryby, ak s tým moji rodičia súhlasia. Imro Valenčák, alebo ujo Imro, ako som ho potom volal, sa tak stal mojím prvým učiteľom v muškárení. Až do môjho nástupu na strednú školu som nepremrhal ani jedinú možnosť zájsť si s ním k vode. Aj po toľkých rokoch si živo vybavujem chvíle, ako som pod jeho taktovkou získaval cenné skúsenosti. Mnohé jeho rady a názory mám na pamäti dodnes.
Pokračovanie na budúce.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
