Vlaňajší rok sa pre mňa dlho z rybárskeho hľadiska nevyvíjal dobre. Jednak preto, že bol veľmi úspešný obchodne, takže som bol plne vyťažený vo firme a na ryby sa príliš nedostával.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: APRÍL 2015
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 16
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
A keď už som sa trikrát na kratšiu dobu dostal, tak som neulovil ryby, ktoré by stáli za dlhé komentáre. Väčšina z nich 6 – 10 kg a tie najväčšie mali okolo 12 kg. Až október, keď som sa dvakrát uvoľnil na pár dní k vode, zásadne zmenil moju bilanciu. Z roka „blbec“ sa pre mňa stal rok úplne úžasný. Posúďte sami. Takmer vždy, keď idem chytať, skúšam novinky, ktoré pôjdu do predaja v nasledujúcej sezóne. Aj keď mám už dlho vopred celkom obšírne informácie od svojich spolupracovníkov, ktorí sú pri vode oveľa častejšie ako ja, nie je nad to vyskúšať si to v praxi. Až vtedy, keď si to vlastnoručne ohmatám a ochytám, získavam k tej veci absolútnu dôveru. Rovnaké to bolo aj teraz.
Uprednostnil som Fanaticu a Liverix
Niekedy som rozhodnutý už dlhú dobu vopred, ale tentoraz som s obsadením noviniek na rok 2015 váhal. Mal som totiž v hlave najmenej štyri varianty, ktoré sa javili viac ako nádejne. Bolo mi však jasné, že to musím zredukovať na maximálne dve, aby sme ich dokázali poriadne vyskúšať a detailne doladiť. A tak som nakoniec nechal ešte rok zaspať novú príchuť Spicemana a Gangstra a rozhodol sa uprednostniť Fanaticu a Liverix. Fanatica dostala prednosť preto, že dlho v tom rade nebola žiadna inovácia, navyše sme pre ňu nachystali nový obal. Liverix Kráľovská patentka ma presvedčila najmä kvôli neutíchajúcom dopyte po klasike Kráľovský losos + patentka. Už vlani sme si vyskúšali, že táto príchuť v Liverixu šliape ešte lepšie ako kedysi v menovanej kombinácii, ale jej nasadenie sme pozdržali, aby sme mohli doladiť drobné nuansy, vďaka ktorým by bola naozaj kráľovská. S Fanaticou to bolo oveľa zložitejšie. Mali sme vymyslených niekoľko variantov príchutí, ktoré boli dosť odlišné. Nakoniec sa do finále dostali dve, ktoré mali podobný nádych, ale na každú boli použité iné esencie. A dlho to bol napínavý súboj, ktorá dostane prednosť. Najprv s jednou z nich, označenou ako variant č. 1, neskutočne zachytali naši kamaráti na Orlíku. Potom s ňou Krištof a jeho kamarát uspeli na pieskovni, ďalší chalani na stredne veľkom jazere, takže to vyzeralo jasne.
Žeby strela do čierneho?
Chvíľu nato mi však Dasty s Rafanom hlásili, že variant č. 2 im na Labe prináša väčšie ryby ako jednotka. Tiež Máca ulovil na dvojku parádnu rybu a preferoval tento variant. A aby sa to neplietlo, Hofi s Kosťom zase nachytali väčšie ryby na jednotku. Tak, teraz „babo raď“, hovoril som si. Nakoniec som to vyriešil tak, že som do č. 1, ktorá sa javila ako záberovejšia, pridal trochu silnejšieho EO (esenc. oleja) a mierne stiahol dávkovanie esencií. Cieľom bolo zvýšiť selektívnosť, ale pokiaľ možno zachovať množstvo záberov. Finálna verzia Fanatica Koi sa blížila do finále. Ešte než som ju vyskúšal ja, mal som veľmi pozitívne referencie zo Šíravy a niekoľkých českých vôd. Žeby strela do čierneho? No, uvidíme. Začiatkom októbra som konečne našiel pár dní, aby som ju išiel otestovať. Na skúšanie som si vybral zväzové štrkovisko, kde som chytal už pár dní v lete a po troch dňoch bez záberu sa tu dopracoval na 12 kg kapra. Tentoraz som však zvolil inú časť revíru, ktorý sa mi zdal pre neskorú jeseň vhodnejší. Navyše nerád lovím stále z tých istých miest, človek potom pri tom menej premýšľa a chytá automaticky tam, kde predtým uspel.
Normálne chytám bez bójok
K vode som prišiel ešte za svetla, ale bolo mi jasné, že do tmy toho už veľa nestihnem. Rýchlo som nafúkol čln a vyrazil mapovať dno. Najprv som objavil oblasť plnú menších pahorkov, cca 100 m od brehu. Pretože dno tu bolo veľmi členité, rozhodol som sa umiestniť tyčovku na vrchole najvyššieho kopčeka. Normálne chytám bez bójok, iba si zmeriam vzdialenosť, tú si zafixujem na cievke, z brehu si zapamätám smer a potom dám bójku preč. Lenže tu to bolo členité tak, že vychýlenie dva metre doľava alebo doprava už znamenalo úplne inú situáciu. A aj keď približne viete, ktorým smerom hádzať, a máte zafixovanú vzdialenosť, tých pár metrov vľavo, vpravo bez bójky neodhadnete. Preto som tam bójku nechal. Druhé miesto, ktoré som objavil, bolo na prvý pohľad jednoduchšie. Vo vzdialenosti 85 m od brehu sa tiahla cca 5-7 m široká lavica. Lenže zaujímavé to bolo aj kúsok za ňou, a tak aj v tomto prípade som na pravej strane vrcholku nechal tyčovku, aby som mohol skúšať rôzne varianty a dokázal presne nahodiť. Pri tejto bójke som sa rozhodol kŕmiť Kráľovskou patentkou, zatiaľ čo pri tej prvej objavenej Fanaticou Koi. Postavil som ich tak proti sebe do duelu. Bójky boli od seba vzdialené približne 40 m, čo síce bolo na môj vkus dosť málo, ale zase to dávalo dobré predpoklady pre objektívne porovnanie.
Štyri pivá - celkom účinný prášok na spanie
Keď som došiel ku brehu, bola už tma. Mohol som to ešte na hodinu a pol nahodiť, ale povedal som si, že sa nebudem stresovať, v pokoji všetko pripravím a nahodím až ráno o šiestej. Previazal som uzly na spojenie šokovky a kmeňového vlasca, skontroloval nástavce z Core Zero, urobil si nové nadväzce a skrátka pripravil všetko, aby som ráno len schmatol prút a nahadzoval. Bol som dosť unavený a chcel som sa dobre vyspať. Tak som do seba „nalúskal“ štyri pivá, čo je pre mňa celkom účinný prášok na spanie. Väčšinou len ľahnem, zapnem spacák a počas pikosekundy spím ako nemluvňa. Ráno som vstal po piatej a nakŕmil k obom bójkám a do ich okolia. Prúty boli pripravené, takže o šiestej oba leteli na vytypované loviská. Keďže bola ešte tma, bolo mi jasné, že absolútne presné to nebude. „Na prvé dve hoďky to stačí“, hovoril som si a išiel sa ešte trocha natiahnuť. Len čo sa rozvidnilo, urobil som si kávu, sadol si na sedačku k vode a pozoroval hladinu. V priebehu chvíle sa strhol neuveriteľný koncert, ktorý trval takmer osem hodín. Nie, nemal som zábery každú chvíľku, ako asi čakáte. Len som v úžase sledoval, ako ryby vyskakujú, vyhupujú sa či otáčajú na hladine. Nikdy v živote som takto dlho nepozoroval vodu, ale toto bolo čosi, čo zalievalo moje rybárske srdce blahom. Už v tejto chvíli som vedel, že aj keby som na tejto výprave nechytil ani rybku, pôjdem domov nadšený. Bolo to, ako keby som sedel sám v hľadisku a moji obľúbení U2 hrali niekoľko hodín všetky hity len pre mňa.
Tak to je úvod z ríše snov!
O deviatej som prehodil prúty, tentoraz už presne tam, kam som chcel. Jeden som stihol prehodiť ešte raz krátko pred poludním, na druhý prišiel záber. Kapor odhadom sedem kíl ma potešil. Reakcia rýb bola oveľa rýchlejšia, ako som čakal. Ešte väčšiu radosť mi urobila ďalší ryba, ktorá mala 12 kg a prišla necelú hodinu potom. Obe boli z ľavej bójky na Kráľovskú patentku. Pár rýchlych fotiek zo statívu a ide sa ďalej. Pravý prút s Koiom sa ozval až o tretej, ale stálo to za to. Čoskoro som pochopil, že na túto rybu z brehu nestačím, a tak mi nezostávalo, než ísť na loď. Ryba sa dlho držala pri dne, vypúšťala veľké bubliny a ja som sa modlil, nech to dobre dopadne. Špička prúta často mizla pod hladinou, uzol medzi šokovkou a kmeňovým vlascom bol chvíľu na navijaku a chvíľu pred prútom. Aj keď som sa do ryby opieral plnou silou, boj trval najmenej dvadsať minút. Potom sa na hladinu vyvalil veľký šupináč a cez pár ďalších prudkých výpadov sa mi ho podarilo naviesť do podberáka. Tak to je úvod z ríše snov! Odviezol som kapra na breh a hľadal, či je v okolí niekto, kto by ma odfotil. Našťastie išiel práve jeden známy okolo, takže sa to rýchlo vyriešilo. Pár fotiek, meranie a váženie, ktoré ukázalo 18 kg. Ešte väčšiu radosť som mal zo stavu a kondície kapra. Bol vysoký, silný, možno ešte nie úplne nakŕmený, ale hlavne mu nechýbala ani šupina. Ako keby roky nebol na háčiku, alebo dokonca vôbec nikdy.
Koncert na hladine sa už nekonal
Nahodil som prút, sadol si k vode a pokračoval v pozorovaní vody. A ako by si k večeru U2 pripravili tie najväčšie pecky. Najprv sa urobili bubliny 30 m od brehu a vyšiel tu na hladinu veľký lysec, odhadom 16+. Bol som ako obarený. Snažil som si to miesto zapamätať. O niečo neskôr sa iný lysec, možno ešte o niečo väčší, vyhupol tak tri metre od mojej pravej bójky. Bože! Vyzeralo to, ako by ma všetky ryby revíru prišli pozdraviť. Zo svojej pozície som videl veľkú časť vody a viac než ¾ rýb sa ukazovali priamo predo mnou. Pravda, veľa z nich o kúsok ďalej, než som chytal, ale 20 až 80 m nie je toľko, aby sa nemohli dostať k mojim udiciam. Do konca dňa, respektíve do desiatej, už záber neprišiel. Vytiahol som prúty, dal si svoje štyri a išiel spať. Bol to úžasný deň, na ktorý budem dlho spomínať. Ráno už som sa pred piatou nemohol dočkať, až nakŕmim a nahodím. A zábery na seba nenechali dlho čakať. So svitaním som mal krátko po sebe na oba prúty. Neboli to však veľké ryby, obe v rozmedzí 6 až 8 kg. Okolo poludnia jednu o pár kíl väčšiu. Koncert na hladine už sa však nekonal. Ryba sa síce sem tam ukázala, avšak proti včerajšku to bol slabý odvar. Ľavý prút s patentkou stále prinášal viac záberov, preto som ten pravý, kde bol Koi, skúsil hodiť inak, na inú stranu kopca. Po niekoľkých hodinách, krátko pred stmievaním, to prinieslo úspech.
Nie som debil?
Záber bol pomerne nevýrazný, rovnako tak aj celá fáza zdolávania. Tipoval som to na ďalšieho kapra z kategórie do ôsmich kíl. Žiadne výpady, žiadny tupý ťah, a tak som ani neuvažoval o lodi a zdolával z brehu. Čoskoro som naviedol do podberáka krásneho lysčeka. Menšie ryby som neťahal na podložku a vyháčkoval ich priamo v podberáku. Bol tu pomerne vysoký breh, a tak som si musel kľaknúť, ľavou rukou chytiť kapra za papuľu a pravou mu vypáčiť háčik. Potom stačilo otočiť sieťku a ryba bola voľná. Rovnako som sa to chystal urobiť aj s touto rybou. Lenže, Heavy carp č. 6 sedel tak dokonale, že to rukami vybrať nešlo, nech som sa snažil akokoľvek. „Nedá sa nič robiť, musím ťa vziať na breh“, hovoril som kaprovi a zdvihol ho v sieťke do výšky. Ale čo to?! Je to ťažké, ako keby v podberáku okrem kapra bolo aj niekoľko pív. „Ty vole, to nie je malá ryba a ty si ju chcel rovno pustiť?“ Udivene sa pýtam sám seba. Preložil som kapra do vážiaceho saku, zobral váhu a nechápal, čo sa deje. Len pevne sediaci háčik zabránil tomu, aby som bez mihnutia oka pustil 16,4 kg kapra. Nie som debil? Spravodlivosti sa však dostalo zadosťučinenia. Keďže nebol nikto v okolí, fotil som s pomocou statívu. No, s pomocou, skôr som bol zrelý do pomocnej. Kapor mi kĺzal z rúk, ako som ho stále polieval, tak som vytvoril kaluž, v ktorej som sa šmýkal aj ja. Nemal som so sebou diaľkovú spúšť, takže som mokrou rukou siahal na foťák, navyše, ako som sa k nemu predkláňal, tak prístroj ostril inak, než som potreboval. Nebudem to ďalej viac rozvádzať, pretože by som sa akurát rozčúlil sám nad sebou. Po úpornej drine som urobil niekoľko fotiek, z ktorých niektoré boli biedne a niektoré strašné. V tú chvíľu som to, samozrejme, ešte nevedel, pretože na displeji to vždy vyzerá lepšie, než keď to potom doma dáte na veľký formát.
On je také naše šťastíčko
Trochu som v duchu nadával aj kamarátovi Karolovi, ktorý tu už mal dávno byť. Pôvodne mal ísť v pondelok popoludní so mnou, ale dorazil až v stredu večer, niekoľko hodín po tomto úlovku. Pritom ešte v stredu napoludnie volal, že už je na ceste. U neho to však nie je nič neobvyklé, dva dni sem, dva dni tam. My, čo ho poznáme, vieme, že slová „už idem“ znamenajú najskôr zajtra. A keď povie: „O chvíľu som tam“, tak sa dá odhadovať, že by to mohlo do troch dní klapnúť. Kto ho nepozná, ten z neho chytá amok. Napríklad náš dealer Mirek čakal na nejaký druh boilies, ktoré mal Karol čerstvo vyrobené a viezol ho do firmy. Mirek už bol netrpezlivý, a tak mu znova volal, že sa ponáhľa. V tú chvíľu zaznela pamätná Karlova veta: „Už som kúsok od vás, stojím na závorách“. Netuším, či na železnici vtedy mali výluku, ale každopádne Mirek odišiel päť hodín po tom - a to bez guľôčok. Kapra mi teda Karol nevyfotil, ale aj tak som bol rád, že prišiel. On je také naše šťastíčko, taká dobrá duša, aké sa dnes snáď už nerodia. Človek sa na neho pozrie a hneď mu je na svete lepšie. A to aj vtedy, keď je na neho niekto nahnevaný, tak jeden pohľad na jeho úsmev stačí na to, že okamžite zabudnete, čím vás rozčúlil a naladíte sa na jeho vlnu. Takže namiesto aby som vynadal ja jemu, že prišiel neskoro, vynadal on mne, prečo som kapra nedal na tie tri hodinky do saku. Asi zabudol, že ja kapry nesakujem, to by muselo práve liať, lietať blesky alebo mať Zeman „Hovory z Lán“, aby som si rozšíril slovník o správny názov ženských pohlavných orgánov.
Kája mi hlásil, že stále nič
Pomohol som Kájovi s vecami, zapichal mu vidličky a vypratal mu ľavú bójku, pretože sme tu vo dvojici mali celkom úzky manévrovací priestor. Pravý prút som nechal tam, kde bol, ľavý som hodil 30 m od kraja, tam, kde som deň predtým videl vynoriť sa toho veľkého lysca. Pre jeho druhý prút sme zase našli pozíciu 50 m vpravo od mojej bójky. Ja som tak po tejto rošáde chytal na dva prostredné a Karel na dva krajné prúty. Počet záberov ďalšie dva dni neklesal, ale veľkosť rýb bola preč. Ja som sa nedostal cez desať kíl, Karel mal dokonca problém vôbec urobiť nejaký záber - a to aj z mojej ľavej bójky, kde mi to na patentky tak jazdilo. Nastala sobota, teda deň, keď som pôvodne chcel ísť domov. Nakoniec som však prekopal plány a odchod posunul na nedeľu. V sobotu popoludní som vytiahol prúty a na viac ako dve hodiny odišiel na zápas podlazeckých hádzanárov, ktorí hrali neďaleko. Rovnako to od rána takmer nič nerobilo, tak ma to zas tak nemrzelo. Keďže zápasy desne prežívam, bola to pre mňa zmena o 180 stupňov. Z pokoja pri rybách naraz nervy z výkonu a výsledku, lebo chalani vlastnými chybami stratili vyhraté stretnutie. Ešte že idem späť na ryby, inak by som musel tých pív vypiť aspoň desať, aby som sa upokojil. Kája mi hlásil, že stále nič. Vzal som prvý prút do ruky, nahodil a než som uchopil druhý, tak jazda! Žeby mojej bójke prospelo, keď bola dve hodinky bez vlascov? Kapor bol veľmi bojovný, dokonca ma donútil vliezť do lode a dlho budil dojem veľkej ryby. Nakoniec však skončil v podberáku kaprík len niečo málo cez desať kíl. Pustil som ho rovno na vode. Prišiel som späť, nahodil ľavý do rovnakého miesta a pravý tam, kde som chytil toho 16,4 kg lysca. Na oba putovali Fanatica Koi.
Bingo, rekord prekonaný!
O necelú hodinu prichádza na ľavý prút pomalý záber. Ryba ide do pomalého, ale silného ťahu. Preto idem opäť radšej na loď, aj keby to zase mala byť desiatka. Tentoraz je zdolávanie kratšie. Ryba si len dvakrát vezme cez brzdu, inak nič neobvyklé. Snáď len také ťukance v koncovej fáze zdolávania. Na hladinu vyjde veľký lysec. Snažím sa ho podobrať na prvú dobrú, čo sa darí. „Pekný“, hovorím si. Pripadá mi plus mínus veľký ako ten šupík, teda niečo okolo 18 kg. Keď však zdvihnem podberák cez okraj lode do pripravenej podložky, začína mi dochádzať, čo sa stalo. Nech zožeriem koryto, ak to nie je cez dvadsať! Karel na brehu má na to iný názor. „Šestnásť až osemnásť“, šacuje môj úlovok. „To sa chlapče mýliš“, tak mu vravím. „Ja si dokonca myslím, že to bude môj osobák. Ja som tú rybu dvíhal, ty ju vidíš len z boku.“ No nič, najlepšie je presvedčiť sa, kto bude mať pravdu. Najprv vyťahujeme meter, ktorý ukazuje „iba“ 89 cm, ale hmotnoť 21,8 kg!!! Bingo, 21,4 kg zo slovenskej Kráľovej prekonaných českou zväzovkou! Super, super, super. Trepeme sa po chrbte ako malí chlapci. Ručička síce chvíľami vystreľuje cez 22 kg, ale ustaľuje sa najčastejšie na tých 21,8 kg. Bolo by pekné mať rybu cez dvadsaťdva, ale hmotnosť pre mňa až toľko neznamená, tak prečo by som pridával dve deka, navyše, aspoň mám motiváciu tú hranicu pokoriť nabudúce. No a o tom si povieme práve v budúcom čísle.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
