V minulej časti som začal svoj príbeh o tom, ako sa mi podarilo úspešne začať testovanie nových guľôčok z mojej dielne, aké pekné ryby som s ich pomocou nachytal. V druhej časti sa pozrieme na to, ako to pokračovalo.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: MÁJ 2015
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 28
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Aj keď som kapra zdolával ešte relatívne za svetla, kým som ho priviezol, zvážil a došlo na fotenie, bola už plnohodnotná tma. To sa nedá nič robiť. Aj keď je to výnimočný úlovok, rozhodne nemienim čakať, až sa rozvidnie. Pomáhame si dvoma bočnými svetlami, ale keďže obaja máme nové foťáky (svoj pôvodný som prenechal synom, aby som oň neustále nemusel bojovať), ktoré sme si ešte nestihli poriadne vyskúšať, nie sú fotky také, ako by si táto krásna ryba zaslúžila. Stále je to však prijateľnejšie, ako mať rybu niekoľko hodín v saku. Aspoň ma to donúti zdokonaľovať sa vo fotení po tme. A keď nie, moja chyba.
Krásny záver večera
Púšťame kapra, vyťahujeme prúty, sadáme si na kresielka, dávame si panáka slivovice a nejaké to pivo. Je o čom sa rozprávať. Jednak sme spolu s Karolom dlho neboli na rybách, navyše, ten úlovok nás oboch úplne dostal. Doteraz som veľké ryby chytal prevažne na Slovensku. České zväzovky mi síce priniesli množstvá rýb do 20 kg, ale že v tomto momente prekonám túto hranicu takmer o dve kilá, ma ani vo sne nenapadlo.
Posielam domov a kamarátom SMS‑ky. Všetci odpisujú, len od rodiny neprichádza nič. Chlapci sú asi unavení po hádzanárskom zápase, tak to chápem, ale rovnako mi to vŕta hlavou. Asi za hodinu je to jasné. Čosi za nami zašramotí a zrazu sa z tmy vynorí manželka, obaja chlapci a Krištofova priateľka. Chceli ma prekvapiť, preto sa neozývali. Aj keď som unavený, nemôžem neprijať a spolu s nimi neotvoriť Tullamorku. Krásny záver večera, s úžasným pocitom a v okruhu najbližších.
Ráno tú whisky, slivovicu a pivo trochu cítim, ale oproti Karolovi, ktorý vylieza skoro až na poludnie, som celkom v pohode. Predsa len mám v tomto väčší tréning ako on. V každom prípade, je tu posledný deň mojej výpravy. Ešte kým sa dá Karel dokopy, chytám 10 kg a okolo obeda 14 kg šupíka. Ten je taký bojovný, až mám chvíľu pocit, že je ešte väčší ako tá včerajšia ryba. Zdanie však klame. Po tomto úlovku už mám len snahu pomôcť Karolovi, aby si tú výpravu tiež užil. Prenechávam mu svoje miesto aj najúspešnejší prút. Napriek tomu nie je Karolovi súdené chytiť niečo väčšie, hoci pri vode zostáva až do večera.
Večer už nechytám…
Už pred odchodom viem, že by som sa na túto vodu rád ešte tento rok pozrel. Tých zážitkov je jednoducho toľko, že ma to sem ťahá čím ďalej viac. A tak zhruba o štrnásť dní opäť rozbaľujem veci na tom istom revíri, dokonca na tom istom mieste. Nechcem však chytať stereotypne, a tak nechávam len jedno z úspešných miest, pre druhý prút hľadám inú pozíciu. Keďže prichádzam až po tme, nie je to také jednoduché, ale s pomocou sonaru a GPS označujem nové miesto 115 m od brehu. Tak ako naposledy, večer už nechytám, namiesto toho pripravujem veci na ráno. Pre vzdialenejší prút to znamená vymeniť cievku s 0,30 mm vlascom za 0,25 mm. Chvíľu zvažujem aj použitie helikoptéry, ale nakoniec zostávam pri bočnej montáži a 113 g olove.
Ráno o šiestej letia moje udice smerom k bójkam. Sadám na kresielko, a len čo sa rozvidnie, pozorujem vodu. Ryby sa opäť ukazujú v mojom dosahu, hoci to nie je také divadlo, ako pri minulej výprave. Napriek tomu pár väčších rýb vidím vyhupnúť sa nad hladinu, čo ma neskutočne nabíja. Často som totiž najviac nachytal tam, kde sa ryby predtým ukazovali. Trebárs nie hneď, ale až v priebehu niekoľkých dní, týždňov alebo dokonca mesiacov. Preto, sotva vidím veľké ryby vyskakovať alebo sa otáčať na hladine, som v tranze a myslím len na to, ako ich uloviť.
Nasadám do člna a vyrážam do tmy
Prvý záber prichádza na poludnie. Ryba má len okolo 5 kíl. Rýchlo prehadzujem a okolo pol štvrtej mám silný záber, ktorý, žiaľ, čoskoro končí. Najprv som sa nazdával, že sa mi kapor vyhákol, ale po pritiahnutí montáže vidím, že môj fluorokarbónový 0,38 mm nadväzec je odrezaný v 2/3 dĺžky. Vyrábam si teda silnejší z 0,40 mm odolného vlasca a prút nahadzujem späť. Snáď ma nezačne sprevádzať prekliatie z letných pretekov na Vltave, kde som podobne odrezal najmenej štyri až päť rýb.
Na večer prichádza Karel. Opäť má deň a pol meškanie, ale ak ste čítali predchádzajúcu časť tohto príbehu, viete, že vlastne prišiel oveľa skôr, než by sa dalo čakať. Samozrejme, som mu volal, že keď už ide o deň neskôr, aby to stihol za svetla, ale Karel je jednoducho Karel. Zase musel dorobiť nejaké guľôčky, aby boli dokonalé, než aby to nechal bez dozoru. Čo keby jeho pomocníci urobili nejakú o trošku hranatejšiu? A tak to radšej urobil sám a prišiel neskôr. Prial by som akémukoľvek výrobcovi boilies takéhoto zapáleného človeka, mám však obavu, že on je len jeden.
Oba moje zábery prišli na pravý prút na Fanaticu Koi, zatiaľ čo ľavý, kde na novom mieste kŕmim a chytám s LiveriX Kráľovskou patentkou, zatiaľ mlčí. Prvýkrát sa ozýva okolo pol deviatej večer, keď je už tma. Môj retiazkový indikátor najprv jemne prepadá, než sa však stihnem zohnúť k prútu, ide hore a cievka sa začne pretáčať. Rybu sa mi nedarí otočiť, preto nasadám do člna a vyrážam do tmy. Kapor je podľa môjho odhadu necelých päťdesiat metrov za miestom, kde som mal nahodené. Snažím sa k nemu bez napnutia vlasca domotať čo najbližšie, aby nezaregistroval odpor a nesnažil sa vyhľadávať prekážky. Konečne sa dostávam na šokovku.
Ryba otáča loď a ohýba prút do oblúka
Následné zdolávanie najprv pripomína uviaznutie. Sprvu si nie som istý, či tam kapor ešte je, alebo mi to niekam zavesil na vetvu. Čoskoro sa však „vázka“ pohýna a zdolávanie už má štandardný priebeh. Ryba podo mnou niekoľkokrát otáča loď a ohýba prút do oblúka. To u väčších rýb, niekedy dokonca aj stredne veľkých, nie je nič neobvyklé. Tentoraz to však nie je nijako extra silné ani divoké a ani dlhé. Celkom skoro rybu odliepam od dna a dvíham vyššie. V tej chvíli mám pocit, ako by do vlasca vošiel elektrický prúd. Začína sa divne šklbať sem tam. „Toto sa zle skončí“, hovorím si v duchu. Našťastie sa nič nestalo, kapor vychádza ku hladine a takmer na prvýkrát je v podberáku. Vyzerá to, že sa mi po nedávnom obrom úlovku na Koi podarilo pokrstiť aj patentky.
Je mi jasné, že ide o väčšiu rybu, ale ako veľkú ju chápem až vtedy, keď ju dvíham do lode. „Ty vole, táto je snáď… nie, to nie je možné… ale áno, ona je určite ťažšia ako tá minule“, hovorím si pre seba. Ak mám problém odhadnúť, či má kapor 3 alebo 6 kg, tak u veľkých rýb mávam prekvapivo presný odhad. Zvlášť keď ich vidím zblízka alebo si ich poťažkám. Z hľadiska rozumu sa mi to však nechce príliš veriť. Predsa nie je možné, aby som počas dvoch relatívne krátkych výprav ulovil ryby, po ktorých tu mnohí márne pasú roky a trávia tu kopu dní.
Len čo sa blížim ku brehu, volám na Karla, aby pripravil fotenie.
„Máš niečo väčšie“? - pýta sa Karel bezstarostne. Pozriem sa na neho skoro previnilým výrazom a hovorím:
„Kájo, mám ešte väčšiu ako naposledy.“
„To si robíš žarty“, znie logická odpoveď. Ale keď vidí rybu, chápe, že to myslím vážne.
Kapor - 25,10 kg. Šok!
Obaja nevieme čo povedať, ale nie je čas na seba pozerať. Rýchlo rybu prekladáme do plávajúceho vážiaceho saku a púšťame do vody, aby sa zotavila, kým pripravíme fotenie. Keďže začína silno pršať, musíme vysťahovať jeden bivak a použiť ho ako dáždnik, pod ktorým bude Karel fotiť. Počas dvoch‑troch minút máme všetko prichystané a ide sa najprv vážiť a merať. Meter ukazuje 96 cm a váha na odpočítanom saku 25,10 kg. Šok! Lepšie sa to nedá opísať. Aj keď to nebol môj cieľ, vedel som, že na tejto vode sa dá dostať cez 20 kg, keď sem budete dlhodobo jazdiť a mať šťastie. Ale 25+, navyše za takú krátku dobu? Nevypil som toho veľa? Nemám halucinácie? Nie som sfetovaný z tých gulí, čo robíme?
Keď som chytil 2 roky po sebe Krásku z Kráľovej, bolo to veľmi bizarné. Na 1 000 ha jazere a desiatkach km rieky uloviť rovnakú rybu bolo veľmi málo pravdepodobné. Ale tú vodu som poznal a neskutočne sa mi tam darilo. Tu som si však pripadal ako cudzinec. Minulý rok v lete som tu bol prvýkrát. Tri dni som bol bez záberu a nakoniec som sa horko ťažko dostal na 12 kg. Aj preto som si myslel, že onen 21,8 kg kapor z minulej výpravy je na dlho moja tunajšia maturita a nedostihnuteľný vrchol na tejto vode. Avšak hmotnosť ryby, ktorú sa zdráham znova opakovať, mi rozmetala všetky racionálne úvahy.
Rafan to dlho nemohol prehryznúť
Ak po tom predchádzajúcom úlovku sme s Kájom diskutovali niekoľko hodín a išli spať až po polnoci, tentoraz nás víno a sila zážitku udržalo hore najmenej do tretej. Spomínali sme na naše spoločné lovy a na Karlove 20-tky z českých zväzoviek. Neviem, či ich má niekto v SR viac ako on, ale aj keby, bez všetkej pochybnosti nikto nie v pomere na počet hodín strávených pri vode. Aj Rafan to dlho nemohol prehryznúť. „Ja som tam týždeň, chytám z lode na najlepšom mieste, dostanem sa ťažko na 15 kg a potom príde Karel, deň alebo dva nechytá, potom to nahodí a o chvíľu má dvacku. To nie je možné, mať také šťastie.“ Keď mu to však Karel predviedol po niekoľkýkrát, aj Rafan pochopil, že to len šťastím nebude. Aj on uznal, že Karel má nejaký výnimočný dar a štýl priťahujúci úlovky obrích rýb.
Lenže teraz sme v opačnej situácii. Karel tu sedí ako elév a obdivuje moje ryby, ktoré som tu chytil. Možno ma nakazil, pretože som k tomu tiež potreboval minimum dní. Možno som od neho nevedomky opozeral aj ten pokoj a žiaden zhon. V oboch prípadoch som prvý deň nechytal, aj keď som bol pri vode niekoľko hodín pred koncom povolenej doby lovu. Karel je týmto povestný. A akoby to chcel potvrdiť, miesto v pondelok dopoludnia sem prišiel v utorok večer a nahadzuje a tipnite si… jasné, v stredu okolo tretej popoludní!
Ďalšie kapitálne úlovky sa už nekonajú
Prvý deň lovu je teda famózny, ďalšie dva dni už sú oveľa biednejšie. Určite v tom má prsty aj silné ochladenie, ktoré prináša ľadový severný vietor. Síce nemrzne a voda je ešte celkom teplá, ale ochladenie o cca desať stupňov nie je to, čo by kaprom vyhovovalo. Žiadne ďalšie kapitálne úlovky sa nekonajú. Druhý deň chytám len jedného menšieho kapra okolo 8 kg, ďalší deň ešte menšieho a večer prekvapivo amura cez 10 kg. To už je ryba, ktorá by pristala na fotke, ale keďže viem, aké sú amury chúlostivé a aké sú s nimi problémy pri fotení, odopnem ho rovno v podberáku a okamžite púšťam. O desiatej sťahujem udice a idem načerpať sily na posledný deň. Ak si niekto myslí, že v tomto ohľade blafujem, škaredo sa mýli. Naopak, lov od 6. do 22. hodiny mi prirástol k srdcu zo všetkých najviac. Večer o desiatej to vytiahnem, zbalím veci, dám si nejaké pivko a najdlhšie do hodiny spím, vďaka čomu som okolo piatej ráno vyspatý a oddýchnutý. Tú hodinu využijem na kŕmenie alebo prípravu udíc a od šiestej som v plnej sile pripravený na lov.
Mám to oveľa radšej ako lov od 4. do 24. h, keď na spánok sú len tri hodiny a človek je potom cez deň rozbitý, nevyspatý a nemyslí mu to. Netvrdím, že občas nechytám a nikdy nebudem chytať non stop. Sú revíry a obdobie, keď je to jediná šanca, ako niečo slušné chytiť. Ale vtedy, keď sa dá niečo chytiť aj cez deň, mi to od šiestej do desiatej úplne vyhovuje.
Nerád by som sa mýlil, ale myslím, že snáď až na jednu výnimku som v minulom roku cez povolenú dobu nechytal. Proste som veril, že som schopný nachytať aj cez deň.
Na pocity nie je čas
Do posledného dňa sa budím s vedomím, že aj keby mi to ani nepíplo, bude to jedna z mojich najlepších výprav v živote. Počasie sa však začína zlepšovať. Severný vietor už prestal, ľahko sa otepľuje, vychádza slniečko a ryby sa opäť sem‑tam ukazujú. Tiež netrvá zasa tak dlho a na prúte mám kapra. Nie je síce nijako veľký, ale poteší. Niekedy po obede, keď už čiastočne balím, mám na Koi ďalší záber. Váham, či ísť na loď, ale nakoniec sa rozhodujem rybu zdolávať z brehu. Dlho sa to zdá ako bezproblémový variant. Ryba síce nejde úplne ľahko, ale nekladie taký veľký odpor, aby ma to donútilo nasadnúť do člna.
Čoskoro už ju mám na dohľad. Začínam chápať, že nie je úplne malá, ale jej veľkosť zatiaľ netuším. Keď už ju dostávam zhruba päť metrov pred seba, nastáva ono mykanie, ako pri tej veľkej rybe. Ako by do vlasca vošiel prúd. A už aj vidím, ako to vzniká. Veľká ryba leží na boku a bez prudkých výpadov celého tela len šklbe hlavou hore dole sem tam, čím vznikajú tie vibrácie na vlasci.
Raz na Labe som zažil niečo podobné pri 16 kg pupkáčovi, ale to nebolo také markantné ako teraz. Mám opäť ten zlý pocit, že sa to zle skončí. Na pocity však nie je čas. Rybu priťahujem až takmer ku hladine. Už ju vidím, je meter od podberáka, ale v tú chvíľu ryba znovu šklbne hlavou a… háčik zľahka letí smerom ku mne. Fuck!
Lysec mal najmenej 15 – 16 kg
Dosť ma to mrzí, pretože ryba, respektíve pupkatý zlatý až medený lysec, mal najmenej 15 – 16 kg. A možno oveľa viac. Keď si spomeniem, ako som pri podoberaní odhadoval tie dve obrie ryby, nemôžem sa zbaviť dojmu, že aj táto ryba mohla mať okolo 20 kg. Pri krátkych bachratých rybách to naozaj spoznáte až potom, keď ich zdvihnete v sieťke podberáka, čo sa mi v tomto prípade nepodarilo. Takže sa upokojujem tým, že som prišiel o šestnástku.
Po rybách, ktoré som tu počas týchto tri a pol dňa a pri predchádzajúcej výprave ulovil, ani nemôžem byť naštvaný alebo sklamaný. Aj keď som teraz prišiel o veľkú rybu, neberiem to ako stratu, ale prirodzenú daň rovnováhy, keď vám pani šťastena niečo dá a niečo si zase vezme. Dá sa povedať, že je to podobný vzťah ako s manželkou či priateľkou. Tam tiež len nedostávate, ale občas musíte niečo obetovať. A čo si budeme hovoriť, ku mne obe, teda manželka aj šťastena, boli vlani celkom vľúdne. Dúfam, že to dievčatám ešte nejakú dobuvydrží.
Používam iba kvalitnú bižutériu od firmy Taska.
Skvelé chytacie boilies - Kráľovská patentka a Koi v solenej verzii.
Vnadím Kráľovskou patentkou z radu Liverix.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
