Celé svoje detstvo som chcel byť profesijne rybárom, a to som si nakoniec splnil absolvovaním rybárskej školy v Třeboni. Po celých piatich rokoch na rybárskej škole som chcel ísť ďalej a zložil prijímacie skúšky na Juhočeskej univerzite, odbor Rybárstvo.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: APRÍL 2017
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 28
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 25.09.2017.
V tom čase som sa už naplno venoval vývoju a výrobe návnad. Bolo čím ďalej horšie skĺbiť dve veci. Po pol roku štúdií na univerzite prišlo jedno z najťažších rozhodnutí v mojom živote. Pokračovať ďalších päť rokov v štúdiách, alebo naplno podnikať vo vývoji návnad a nástrah? Skĺbiť oboje nebolo možné. Celú dobu som si prial pracovať napríklad ako vedúci rybej liahne alebo byť členom výskumného ústavu. Ale na druhej strane sa mi začínali ozývať zahraničné firmy, ktoré mi zase otvárali dvierka v mojej druhej záľube a to vývoju krmív.
To sa jednoducho neodmieta
Keď prišla ponuka dlhoročnej spolupráce od novozélandskej a zvučnej belgickej firmy, ktorá sa týkala vývoja ich návnad, bolo rozhodnuté. To sa jednoducho neodmieta. Postupom času som založil svoju vlastnú výrobu v Českej republike, ktorá teraz udáva smer v oblasti návnad a nástrah pre športový rybolov. Vďaka prosperujúcej firme som sa po rokoch mohol pomaly vracať ku svojej ďalšej záľube a to chovu rýb. Pravdupovediac, utekal som za kamarátom Martinom Hájkom, ktorý vlastní rybiu liaheň pre akváriové rybičky, aby som u neho načerpal energiu. Len tak som sa prechádzal liahňami a sledoval novo vznikajúce životy. Martin mi jedného dňa do nevyužitého akvária vypustil kapry, pretože vedel, že kapor je moja ryba. Ako šiel čas, akváriá s kaprou populáciou pribúdali a nakoniec to skončilo tak, že sme spoločne zháňali plôdik zaujímavých foriem kaprov z celého sveta, takže sme tým obsadili veľkú časť liahne. Na jar sme pokusne vytreli generačné kapry, ktoré sme rôzne šľachtili. Vznikali tak rôzne hybridy. Napríklad kapry so zaujímavým ošupením, sfarbením ale aj ryby, ktoré v kombinácii s naším špeciálnym krmivom dosahovali dvakrát väčšie prírastky. Postupom času kapacita akvárií a bazénov prestala stačiť a my sme museli zohnať rybníčky nielen pre generačnú ryby, ale aj pre plôdik.
Našou prioritou bolo nič neunáhliť
Naša domáca farmička rástla a naša práca, ktorá v počiatku mala len dôvod hobby, zábavy a oddychu, začínala naberať prirodzene iný smer. Tak ako rástli ryby, potrebovali sme viac a viac vodnej plochy, preto sme začali hľadať rybníky alebo pieskovne. Jednu takú mladú pieskovňu neďaleko nášho bydliska sme objavili. Jej vek bol okolo pätnásť rokov a jej zarybnenosť bola závislá len od toho, čo do pieskovne priniesli vtáky alebo zamestnanci ťažby. To bolo pre nás ideálne, aby sme mohli založiť populáciu rýb podľa našich predstáv. Stretávali sme sa počas voľného času pri vode, aby sme pieskovni dali život. Navozili sme desiatky áut pálky, lekna, vodných tráv aj stromčekov, pretože to tam vyzeralo ako na Sahare. Odtiaľ vlastne vznikol názov revíru, ktorý pieskovni už zostal. Našim hlavným cieľom bolo vytvoriť klubovú vodu, kde bude pestrá obsádka rýb a rôzne formy kaprov. Do Sahary sme prevažne vysádzali dvoj až trojročné ryby, ktoré pochádzali z našej produkcie alebo boli vybrané v tuzemskom či zahraničnom chove rýb. Našou prioritou bolo nič neunáhliť. Dobré veci potrebujú čas a my sme vedeli, že kvalitný revír s vynikajúcou rybou násadou sa musí rodiť postupne a čo najprirodzenejšie. Väčšina súkromných revírov vzniká „zo dňa na deň“, rýchlym nasadením rýb rôzneho pôvodu, kvality a veku. Tu poväčšine platí pravidlo, že čím viac – tým lepšie, čím väčšie – tým lepšie. Takto sa rodí veľká väčšina súkromných lokalít po celom svete, kde je pôvod obsádky zväčša zo štátnych revírov s vidinou okamžitého zisku. Málokto si uvedomuje, že väčšina takýchto prevezených rýb zvyčajne stagnuje v raste a sú tiež veľkým rizikom vzniku chorôb. Málokto sa tiež pozastavuje nad množstvom obsádky a hospodári štýlom, čím viac hláv, tým viac záberov a spokojných rybárov. To je cesta, ktorá nám je proti srsti ako po stránke odbornej, tak ľudskej.
Sahara si rýchlo získala klientelu
Saharu sme tvorili prvýkrát v liahni, potom odchovávali menšiu rybu v rybníkoch a neskôr, ako šiel čas, vysádzali kapry do Sahary. Nebudem skrývať skutočnosť, že to chcelo poriadnu dávku usilovnosti, trpezlivosti, ale aj finančných prostriedkov. Hlavnej obsádke trvalo tri roky, kým sa dostala do pieskovne Sahara a ďalších šesť rokov, než ju navštívili športoví rybári. Takže po deviatich rokoch sa kruh uzavrel a my sme Saharu otvorili konečne pre verejnosť. Revír sme prezentovali ako lokalitu, ktorá nemôže spočiatku oslňovať rekordnými rybami, ale na druhej strane je všetko vyvážené nádhernou rybou. Čuduj sa svete, je tu dosť rybárov, ktorí sa nenaháňajú za rekordmi, a tak si Sahara rýchlo získala klientelu. Pre nás ako hospodárov bolo veľmi ťažké pustiť na revír verejnosť. Jednak sme sa báli, že nám ryby niekto odcudzí, ale aj pokazí. Niektoré ryby boli vyberané a selektované z niekoľkých tisíc kusov rybičiek a predstava, že im niekto neopatrným zaobchádzaním napríklad poláme plutvy, bola desivá. Ale pravdu povediac, Sahara nutne potrebovala príjem, aby si aspoň zarobila na špeciálne krmivo, ktoré rybám miešame v našej výrobni. Ide o špeciálne krmivo, ktoré upravujeme zložením podľa ročného obdobia. Naša stratégia v kŕmení zabezpečila u niektorých rýb až dvojnásobný prírastok, zlepšila trávenie a obranyschopnosť proti chorobám.
Ryby začínali taktizovať
Z našich malých rybičiek sa stali dospelé jedince s neskutočnou bojovnosťou a výbornými predpokladmi. Bolo krásne sledovať ryby s hmotnosťou okolo 10 - 15 kg, ktoré sme vyberali ako malé rybičky. Tiež bolo zaujímavé, ako sa miestna populácia rýb začala rýchlo učiť a vyrovnávať s rybárskym tlakom. Aj keď na Sahare je málo miest, aby rybári mali pre seba minimálne 1,5-2 ha vodnej plochy, ulovenie rýb bolo časom zložitejšie a zložitejšie. Ryby začínali taktizovať. Zlučovali sa a okamžite vyhodnocovali, ktoré z miest je prázdne a na to sa dokázali počas chvíle koncentrovať. Koľkokrát sa stalo, že rybár balil po dňoch bez záberu rybársku výbavu, a ešte než odišiel, mu na jeho kŕmne miesto nabehli kapry, ktoré hlasným skákaním akoby sa lúčili. Ryby sa naučili presne poznať zvuky a zvyklosti rybárov, ktorí prichádzajú, a ktorí odchádzajú. Tiež presne vedeli, kedy sa začína víkend. Piatkom ryby prestali byť aktívne a niekedy to vyzeralo, akoby bola Sahara bez života. Rybári v piatok večer nabehli na víkendové chytanie a v nedeľu okolo obeda odchádzali. Práve v nedeľu navečer to bol doslova koncert, keď ryby zbierali kŕmne miesta a skákali nad hladinu. Preto tí, ktorí prichádzali v pondelok a chytali na Sahare cez týždeň, boli o poznanie oveľa úspešnejší. Tým nehovorím, že sa nedalo nachytať cez víkend, ale bolo to o dosť zložitejšie a taktika musela byť modernejšia.
Za päť dní 46 kaprov
Čo urobí väčšina rybárov, keď príde na Saharu? Objedná si kukuricu, ktorá je zadarmo dodaná na miesto a vyrazí na vodu. Usadí tyčovku, väčšinou podľa echolotu. Takže keď prichádzam k Sahare v piatok, s istotou a so zaviazanými očami vám poviem, kde sú označené kŕmne miesta. Na tie v piatok večer napadá niekoľko metrákov kukurice, niekoľko desiatok kilogramov boilies a peliet. To isté polovica rybárov urobí v sobotu ráno a niekto aj v sobotu večer. Podaktorí z tých, čo sú bez záberu, vyrazia v sobotu večer na vodu, založia nový kŕmny flek a znova nasypú. Takže všeobecne sa rybár chová stále rovnako a pre „múdrejšie“ ryby nie je problém prečítať celú situáciu. Pamätám si však aj na rybárov, ktorí o Sahare premýšľali oveľa viac, a tiež sa im podľa toho viedlo. Či už to bolo nepoužitie tyčových bójok, nepoužívanie člna alebo chytanie kúsok od brehu, všetko viedlo k nádherným úlovkom. Pamätám si aj na dvojicu rybárov, ktorí kŕmili len boilies a to presne po hodine a to aj v noci. Za päť dní nachytali 46 kaprov, z toho niekoľko cez dvadsať kilogramov. Ich odmenou boli aj ryby, ktoré sa chytili vôbec prvýkrát a tiež skvosty v podobe riadkových kaprov.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
