Poviedka - Lavička
nezadaný
10.04.2025 (4/2025)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: APRÍL 2025
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 97
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Pri pstruhovom jazere stojí malá chalúpka. Nenápadná, trochu schátraná, ukrytá v riedkom smrekovom lese. Z okna kuchyne je pekný výhľad na priedomie, ktorému dominujú kameňmi obložené ohnisko, jednoduchá lavička z dubového dreva a tri storočné smreky. Lavička má tvar veľkého tlačeného U a umožňuje perfektný kontakt s blčiacim ohníkom všetkým prítomným. Ako sa sem dostala? Ako nič. Lesní robotníci spílili starý buk, z narezaných dosiek a napíleného kmeňa vytvorili tento klenot. Prečo klenot? Lebo lavičky tak môžeme volať. Vždy nám vedia poskytnúť útočisko, prichýlia nás, vypočujú, zbierajú skúsenosti, dokonca nám vedia aj poradiť, pomôcť. Môžete si na ňu položiť fľašku piva, rybársku tašku. Môžete si na ňu ľahnúť, dívať sa do oblohy a ticho snívať. O čomkoľvek. Vôbec jej nevadia tie vaše na pohľad nezmyselné, odvážne a niekedy aj hlúpe sny. Alebo môžete z nej počúvať ručanie jeleňov, kŕmiť líšku z ruky, báť sa okoloidúceho medveďa... Táto vyzerá na prvý pohľad hrubo, neotesane, ale v skutočnosti je veľmi empatická a múdra. Okrem iného poskytuje aj skvelé sedenie s vystretými a tiež pokrčenými kolenami. Môžeš na nej fajčiť fajku s Kamilom, piť borovičku s horcom, rozliať červené víno bez výčitiek. Môžeš na nej objímať dievča posediačky aj po ležiačky, je hladká, široká a vysedená.
Rybárske lavičky patria k najvychytenejším lavičkám. Väčšinou ich obklopuje príroda, voda, ticho. Zároveň aj zvuky lesa, rieky, jazera a hviezdnatá obloha. Túto našu lavičku máme – tí, čo chodíme na rybársku chalúpku – najradšej na svete. Spoznalo sa na nej mnoho ľudí, vznikli nové priateľstvá, ale aj sa vyčistili vzťahy. Môžeme si povedať veci príjemné aj nepríjemné, dozvedieť sa napríklad, na čo treba zajtra chytať ryby. Keď sa pri nej objavia prvé hlávky májoviek, treba zobrať košík a vyraziť na neďalekú lúku, úspech je zaručený. Vytvorila okolo seba zónu blahobytu. Má nás tiež rada. Stačí, keď pred chalúpkou zastane prvé auto a až vzdychá blahom. Vie, čo ju čaká... Pár krásnych nekonečných dní, bujarých nocí, rozhovorov, ktoré nepreruší ani svitanie. Keď utíchne vrava a stíchne les, ona stále neprestáva. Pripomína nám udalosti radostné aj smutné. Vyťahuje zo svojej megapamäte zabudnuté príbehy z týchto hlbokých lesov, ba usadí medzi nás aj kamarátov spoza druhého brehu, ktorí na nej tiež sedávali. V hlavách nám beží film spoločných zážitkov. Smeje sa, keď sa smejeme my, plače, keď sa objavia slzy v našich očiach. Dokonale nás pozná. Dokonca od istého času spolu komunikujeme! Ako to prebieha? Jednoducho. Vycíti, keď niekoho niečo trápi a vtedy zmení zasadací poriadok – usadí k sebe tých správnych ľudí. Počas rozhovoru vyslovíte niečo, čo vás trápi, teší, hocičo. Určite viete, že vyslovené slovo má obrovskú moc, zvlášť na tejto lavičke a v tomto magickom prostredí. Naše priania letia cez Kamilov oblak dobra, šplhajú sa po kmeni storočného smreka k hviezdnatej oblohe, k nekonečnej inteligencii. Tam sa všetko vyrieši. A potom sa riešenia objavujú v našej mysli, vo vzájomnej komunikácii. Alebo sa jednoducho dejú. Za tie roky pozná naše najskrytejšie tajomstvá, malé aj veľké boliestky a ich šťastné konce. Len raz jej to nevyšlo. Pri Mirovi. Pri prvom útoku ťažkej choroby to zvládla na jednotku. Pri ďalších to bolo nad jej aj nad naše sily. Niečo sa vtedy muselo pokaziť. Hádam sa raz dozvieme čo. Zatiaľ o tom mlčí. Ale vždy, keď na nej sedíme, cítime, že Miro je tam medzi nami, že sa usmieva, škrabká za uchom môjho psíka, ktorý sem tiež vždy dobehne z druhej strany. Z tej, o ktorej si myslíme, že je. Vtedy sa nám po chrbtoch rozliezajú tajomné zimomriavky. Sú to síce zimomriavky, ale na počudovanie príjemné.
Potrebujeme sa navzájom. Zmenila nás a mení nás stále. K lepšiemu. Zbavila nás neduhov a závislostí. Ukázala, čo je to priateľstvo a empatia. Veľakrát sem zájdem aj sám, vystriem sa na nej, privriem oči a mlčím. Vtedy sa správa ako nabíjačka batérií. Myseľ sa stíši, dýchanie je pravidelné, tlkot srdca sa upraví a celého ma naplní pocit pokoja a nádeje. Na lepší život. Naučila nás to najdôležitejšie – počúvať priateľov i samých seba a porozumieť tej reči.
Lavičky sú v našom živote nenahraditeľné. Táto naša určite! Skúste si nájsť podobnú alebo počúvajte tú, na ktorej práve sedíte a čakáte na záber. A možno budete počuť aj svoje hlboké vnútro. Skúškou správnosti sú príjemné, rozochvievajúce zimomriavky, rozbiehajúce sa po chrbte. Prajem vám ten zážitok a, samozrejme, aj ten dlho očakávaný záber.
Viliam HUSÁR
PrihlásenieRegistrácia 
