Často sa túlam po brehoch vôd, neraz sa práve pri vode stretávam s rybármi. Často spolu hovoríme nie iba o rybách. Poznáte to sami. Také tie klasické témy o prehnitom systéme rybárstva na Slovensku. Prečo ešte stále funguje obmedzená doba lovu? Prečo je ešte stále možné legálne drancovať naše vody? Aká budúcnosť čaká nás, rybárov? Budeme mať o pár rokov vôbec ešte nejaké revíry, alebo ich pohltí privatizácia? Otázok je mnoho a odpovedí rovnako. Kým o týchto témach diskutuje radový rybár s radovým rybárom, témy ostávajú ukryté na brehoch vôd navždy. Iba celkom nedávno som sa pri vode stretol s nie tak celkom radovým rybárom, Ing. arch. Jaroslavom Izákom. Bývalý minister životného prostredia, v súčasnosti poslanec národnej rady slovenskej republiky bol ochotný odpovedať na moje otázky a ja pevne verím, že z jeho odpovedí si každý z vás vezme k srdcu aspoň to najpodstatnejšie...
nezadaný
24.05.2010 (6/2010)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JÚN 2010
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 70
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Rozhovor s Ing. arch. Jaroslavom Izákom
Otázok je mnoho a odpovedí rovnako. Kým o týchto témach diskutuje radový rybár s radovým rybárom, témy ostávajú ukryté na brehoch vôd navždy. Iba celkom nedávno som sa pri vode stretol s nie tak celkom radovým rybárom, Ing. arch. Jaroslavom Izákom. Bývalý minister životného prostredia, v súčasnosti poslanec Národnej rady Slovenskej republiky bol ochotný odpovedať na moje otázky a ja pevne verím, že z jeho odpovedí si každý z vás vezme k srdcu aspoň to najpodstatnejšie...
Začnem tak trochu odľahčene. Vy a rybárstvo. Kedy prišiel prvý kontakt a aký bol váš dôvod stať sa rybárom?
Sú to už naozaj dlhé roky. Rybárstvo ma zaujímalo v podstate odmalička. Ten pravý stimul však nastal, keď som spoznal pár rybárov, pre ktorých rybačka bola v prvom rade o pobyte v prírode. Boli to ľudia, ktorí už dávno dokázali rybe darovať slobodu a ich výlety k vodám boli o niečom inom, ako o plnení chladničiek. Pamätám si prvé kontakty s vodou Nitrianskeho Rudna, pamätám si tiež následnú prácu a pomáhanie pri vybudovaní rybníka pre handlovských rybárov.
Na rozdiel od bežných radových rybárov, pre ktorých jedinou akou takou povinnosťou je zúčastniť sa členskej schôdze, vy sa so SRZ dostávate do kontaktu aj v pracovnom živote.
Určite áno. V rámci mojej práce som niekoľkokrát absolvoval rôzne snemy SRZ, spolu s tajomníkom SRZ Ferdinandom Balážom sme riešili viaceré veci počnúc environmentálnymi akciami na Dunaji až po trebárs problematiku Šíravy a nánosov nebezpečných PCB látok v jej útrobách. Rybárstvo to nie je iba konečný stav, keď vidíme na brehoch vôd rybára s udicou. Rozpitvávať na stránkach časopisu pre športových rybárov rôzne projekty, fondy EU a podobne by bolo pre čitateľa zrejme nudným čítaním. Aby však rybárstvo na Slovensku fungovalo aspoň v takej miere ako funguje, je za tým kopa práce mnohých ľudí.
Pre laika môže takáto odpoveď vyznieť pomerne stroho. Objasníte nám, prosím, systém, na akom funguje presadzovanie zmien na pôde parlamentu?
Iste, často ma zastaví človek a pýta sa ma: „Prečo neurobíte takýto zákon, prečo nezmeníte toto a toto a podobne?“ Parlamentný proces je vec zložitá. Existujú dve roviny ako návrh na zmenu dostať do parlamentu. Buď s návrhom príde samotný poslanec, ktorý však potrebuje na to 15 podpisov ďalších poslancov a následne musí o svojom návrhu presvedčiť v pléne ostatných, alebo príde s návrhom samotné ministerstvo, ktoré predloží vládny návrh. Je jasné, že vládny návrh má v parlamente omnoho vyššiu priechodnosť. Ideálny stav spočíva preto v tom, aby s danými návrhmi zmien prichádzali do parlamentu jednotlivé ministerstvá.
Podľa súčasnej situácie to však vyzerá, že ministerstvá s návrhmi neprichádzajú...
Prichádzajú aj neprichádzajú. Málokto z bežných radových rybárov si uvedomuje jednu zásadnú vec: SRZ ako zastrešujúci orgán rybárov predkladá ministerstvu svoje návrhy, či požiadavky. Tie by mali vychádzať z požiadaviek členov. Každý z rybárov absolvuje členskú schôdzu. Vlaste, ani zďaleka nie každý. A ten, kto už aj absolvuje, bez záujmu o aktuálne dianie odhlasuje to, čo všetci ostatní. A potom šomreme, že sa nič nemení, nič nezmenilo. Ak každému radovému členovi nezačne záležať na smerovaní rybárstva, na dodržiavaní zákonov pri vode, nemôžeme hovoriť o prevratných zmenách. Bežný rybár žije v predstave, že sám nič nemôže. To je aj pravda. Ibaže predstavme si inú situáciu. Na členskú schôdzu príde rybár s určitým návrhom, ostatní ho podporia, a tým pádom už nie je možno zahodiť to niekam do kúta. Zákonite sa to musí posúvať iba vyššie a vyššie. Pokiaľ stimul na zmenu príde z viacerých organizácií, musia sa s ním zaoberať aj najvyššie orgány SRZ, ktoré následne predkladajú žiadosti na zmenu ministerstvu. V blízkej budúcnosti by malo nastať zlúčenie ministerstiev životného prostredia a pôdohospodárstva. Keďže mnoho vecí týkajúcich sa rybárov sa rieši práve v druhom spomenutom rezorte, verím, že týmto krokom dôjde k ďalšiemu zefektívňovaniu riešenia problémov.
Spomenuli ste dodržiavanie zákonov. Aký je váš názor na profesionalizovanie rybárskej stráže?
Pytliactvo je trestný čin a ja s týmto absolútne súhlasím. Stotožňujem sa tiež s profesionalizovaním rybárskej stráže. Uvedomujem si, že RS ako taká určite urobila aj v tomto smere kus práce, avšak dostať RS na úroveň trebárs obecnej polície, je podľa mňa potrebné a nevyhnutné. Myslím si, že takúto funkciu by mal vykonávať profesionalizovaný človek. Ak z ministerskej pôdy vzíde takýto vládny návrh, danú úpravu zákona určite podporím.
A čo tak pred niekoľkými rokmi diskutovaný zákon o akvakultúre? Hrozí našim rybárom rozpredávanie vôd?
Voda je obrovským bohatstvom štátu rovnako ako nerastné suroviny, lesy, pôda a podobne. Pokiaľ ide o toky, veľké vodné nádrže a podobne, som absolútne proti tomu, aby sa mohli stať majetkom súkromných osôb. Na druhej strane, máme tu množstvo malinkých vodných plôch, ktoré sú často v havarijných stavoch a pri týchto súhlasím s ich odpredajom a následným efektívnejším ekonomickým využívaním. V mnohom záleží priamo na rybároch, či sa o svoje revíry budú starať, alebo ich budú zanedbávať. Čo ma však mrzí, medzi rybármi mi chýba najmä akási súdržnosť.
Ako to myslíte s tou súdržnosťou?
Veľmi jednoducho. Stačí sa pozrieť na rôzne ochranárske spolky, ktoré ani z veľkej diaľky nedosahujú taký masívny počet členov ako združuje SRZ. Tí svojou prácou dokážu presadzovať svoje návrhy často aj na úkor rybárov. Rybársky cech akoby zabudol byť pyšný na svoju históriu. Myslím, že v mnohom táto situácia pramení aj z faktu, že medzi radovými členmi existuje „x“ ľudí bez srdca a bez lásky k prírode. Že tu existuje množstvo členov, ktorým daný stav vyhovuje, ktorí rybárske doklady potrebujú iba na naplnenie mraziacich boxov. A na strane druhej je tu veľká skupina radových rybárov, ktorí tie čierne ovce osobne poznajú, možno na ne nadávajú, ale to je tak všetko. Aby rybári dokázali presadiť svoje záujmy, na to potrebujú byť hlavne súdržní a nesmú byť ľahostajní voči práci v jednotlivých organizáciách. Ak nepríde stimul na zmenu zdola, zmena sa tak ľahko neudeje. A je prinajmenšom zvláštne, že cech, združujúci viac ako stotisíc ľudí, si zmenu vydupať akoby nechce. Ono totiž jedna vec je o problémoch a zmenách diskutovať pri vode a druhá urobiť niečo pre ich vznik.
Aký je váš názor na moderné spôsoby lovu rýb a s nimi spojené vyznávanie myšlienky „chyť a pusť“?
Absolútne kladný. Iste, k rybačke patrí, aby si slušný rybár aj prisvojil úlovok a spestril si s ním svoju kuchyňu, avšak v úplne odlišnej miere ako sa to deje dnes. Roky, keď na pultoch obchodov nebolo dostať rybie lahôdky, sú dávno preč, a tak sa nik nemôže na nič vyhovárať. Nie je predsa možné, aby si niekto kúpil povolenie na lov za „x“ eur a privlastnil si ryby za „y“ eur. Nie som za zdražovanie cien povolení na lov. Ak ich cena ostane rovnaká, potom je podľa môjho názoru potrebné pristúpiť k obmedzeniu počtu rýb, ktoré si rybár na jedno povolenie smie privlastniť. Ono je to vlastne taký paradox. Spomínal som už totiž čierne ovce. Slušný človek milujúci prírodu si aj bez obmedzení nezoberie z vody abnormálne množstvá rýb. Vezmú si ich iba tí, ktorí by medzi rybármi nemali čo hľadať. Rovnaký názor zdieľam aj pri problematike obmedzenej doby lovu. Nevidím logiku v tom, aby rybár musel o polnoci sťahovať prúty, aby ich o štvrtej hodine ráno mohol zas legálne nahodiť. Ak nebude pri vode rybár, priestor dostáva pytliak. Myslím si, že do rybárskej praxe musí nastúpiť moderný trend. Pozor však na zneužívanie takejto úpravy stanov! Ono to vlastne súvisí jedno s druhým. Mám za to, že napríklad profesionalizovanie rybárskej stráže dokáže podstatne lepšie eliminovať porušovanie zákona na brehoch vôd.
Čo by ste teda na záver odkázali čitateľom?
Rád by som pozdravil všetkých rybárov, ktorí rybačku cítia srdcom a nie je im ľahostajný ani osud prírody. Pretože príroda je naše bohatstvo, ktorého hodnotu mnohí nedokážu stále doceniť. Pevne verím, že ak sa každý z vás vo svojej organizácii poobzerá a urobí čosi preto, aby sa udiali zmeny, o ktoré nám ide, že sa aj udejú. Na to ale potrebujeme byť opäť hrdí, že sme rybári, na to potrebujeme držať spolu a ťahať za jeden povraz...
Za rozhovor poďakoval Peter Košičár
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
