Tých „pstruhových zahájení“ som zažil naozaj veľa. V hlavnej úlohe pstruh, kopec rybárov a prebúdzajúca sa príroda. No tento rok ma zastihol v akejsi agónii… Myseľ bola stále niekde inde a aj keď som sa dostal na ryby, celé to bolo zlé. Ale o tom popíšem na konci tohto článku. Poďme chytať!
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JÚN 2022
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 82
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 27.11.2022.
Pstružie Eldorádo?
Pár dní pred zahajovacím dňom mám všetko zbalené a vyčkávam na predpoveď počasia, no tá neveští nič dobré. Má liať ako z krhly a k tomu potrebujem prispôsobiť aj svoj výstroj. Volím prívlač, jeden navijak so štvorkilovou šnúrkou a fluorocarbonovým nadväzcom a druhý s vlascom. Ako nástrahu vyskúšam postupne plandavku, rotačku alebo gumenú nástrahu na jigovom háčiku. Nadväzcový materiál, obratlíky – veľa toho netreba. K tomu nepremokavé oblečenie. Uvidíme, čo bude pstruhy zaujímať viac. Čo sa týka revíru, rozhodujem sa medzi viacerými, no nakoniec víťazí pstruhový úsek Hornádu mimo Košíc hlavne z toho dôvodu, že sa tu okrem nasadzovaných „dúhakov“ môžem stretnúť aj so pstruhom potočným. Neustále ma fascinuje a ťahá k rieke aj po toľkých rokoch. Ja sa tomu nebránim a rád odhaľujem jeho tajné zákutia. V daždi, páľave aj silnom vetre.
Zo spánku ma prebúdza bubnovanie dažďových kvapiek na okennej parapete ešte skôr ako môj „úhlavný nepriateľ“. Aspoň raz víťazím nad drzým budíkom, no dnes sa nejde do práce, ale za novými zážitkami so pstruhmi. Je sobota, šestnásteho apríla, prvý deň novej pstruhovej sezóny. Aký bude ten dnešný a ako dopadne celá sezóna? Dve otázky, na ktoré zatiaľ odpovede nepoznám.
Územie bodiek.
Pri rieke sú už hlúčiky rybárov hneď na prvom známom mieste, tiahlejšej jame, kde sa snaží ukryť vždy húfik čerstvo nasadených pstruhov dúhových. Rybári to vedia, a tak v družnom rozhovore vyčkávajú šiestu hodinu. Miznem od davu a vyberám si miesto, o ktorom naopak ja viem svoje. Tu už je možné stretnutie s potočným „bodkáčom“, na ktorého som sa dnes zameral. Volím nástrahu, ktorá by až tak nezaujímala „dúhaka“ (no aká nástraha to je, keď chudák útočí na všetko, čo sa mihne na okolí?). Prvé hody a dúhak nikde – popritom jedným okom pozorujem loviacu skupinku rybárov na jame obďaleč. Sú neúspešní. Čudné, na prvý deň a prvé minúty lovu. Na mojom mieste sa ani po dvadsiatich hodoch nedeje nič.
Salamandra ako indikátor čistoty.
Odchádzam z miesta a pešky sa po kilometri vnáram do naozajstnej divočiny, kde sa v letnom období predieram meter po metri. Do rieky popadané stromy, vývraty, vracáky s ideálnou hĺbkou – top miesta na ulovenie trofejného pstruha. Predieram sa aj teraz. Nové pasce na pád, miest na lov nie je veľa a o to dôkladnejšie ich prechytávam. Nič sa nedeje, potočné pstruhy moje nástrahy negujú a „dúhakov“ nikde, iba Hornád sa ticho valí dolinou. Je mrzko, po daždi a pofukuje slabší vetrík. Počasie je na lov výborné, no tápam. Naozaj už neviem, čo by mohlo pstruha zaujať. Stav rieky je nad normálom, treba ťažšiu nástrahu, aby prepadávala rýchlejšie ku dnu. Nič. Pochodujem ďalej, teším sa z prvých jarných kvetov i z pohľadu na salamandru, ktorá sa zrejme vybrala nájsť si nejaký vhodný nový úkryt.
Poniklec slovenský.
Prichádzam na moje obľúbené miesto, volím, ani neviem prečo, väčšiu striebornú zvukovú rotačku s červeným telíčkom veľkosti dva. Na druhý hod prichádza zo stredu rieky v tiahlom prúde prudký záber. Ryba neskáče, drží sa v hĺbke. Hovorím si v duchu: „Dúhak, čo iné, pri dnešnom trápení?!“ Na veľké prekvapenie zdolávam krásneho pstruha potočného. Automaticky, bez vzrušenia z boja a zdolávania ho oslobodzujem z háčika. Čo horšie, nemám z úlovku radosť ako inokedy. Balím a odchádzam na vlak. Po ceste na jednom mieste som svedkom splašeného pobehovania rybárov okolo rieky (nič neulovili na „tutovom“ mieste, kde boli vysadené pstruhy), následného naskakovania do áut v úmysle rýchlo nájsť miesto – to bájne pstružie Eldorádo. Je to smutný pohľad na človeka a jeho chamtivosť.
„Zahajujem“ ďalej – po krátkej vychádzke v prvý deň skúšam loviť v nasledujúci deň na inom revíri. Podobný obraz sa mi naskytne aj tu, ale čo som čakal…? Rybári na trojnožkách, loviaci v sede sbirolinom, sú medzi nimi úspešní aj tí menej. Skúšam pár hodov, no ryby sú po prvom dni ošiaľu stiahnuté ďalej od brehu, kde sa ja s ľahkou prívlačovou nástrahou nedostanem. Po hodine končím – opäť zlý pocit zo všetkého. Zo samotnej vody, ktorá ničím nepripomína vodu pstruhovú, aj z rybára, ktorý je spokojný so svojím výkonom a veselo zahadzuje črevá zo pstruhov (samozrejme, dúhových) do vody. Žiaľ, rybárska etika mu nič nehovorí.
Vo štvrtok mám v pláne dvojdňovú návštevu Dediniek a Palcmanskej Maše, hádam vymetiem myseľ od zlých myšlienok. V Slovenskom raji každoročne zahajujem sezónu bodiek, no v tomto roku pre Veľkonočné sviatky prichádzam sem s týždňovým oneskorením. Krásna nefalšovaná príroda, ticho a pohoda. Nahadzujem ťažšiu plandavku s jedoháčikom bez protihrotu. Darí sa mi ju nahadzovať do miest, kde sa pstruhy zdržiavajú, no problém je v tom, že pstruhy ju neatakujú. Začína mi to pripomínať lov hlavátky, keď sa človek často môže uhádzať a k záberu sa „nedokope“. Prvé kolo trvalo bez záberu asi tri hodiny. Rybári na lodičkách sem‑tam niečo ulovia, tak si hovorím, že hádam sa to po dobrom obede pohne. Popoludní prelovujem stovkami hodov vhodné miesta, no nič sa nedeje. Sklamaný z rybačky balím a odchádzam na vlak ubytovať sa do Stratenej, kde v podvečer plánujem preloviť aj spodnú časť nádrže. Smola! V penzióne tma a ticho. Volám majiteľovi, no on sa vyhovára. Úder pod pás, no zmobilizujem posledné sily a darí sa mi zohnať nocľah tam, odkiaľ som prišiel – na Dedinkách. Ubytovateľ naopak veľmi ústretový, vyzdvihol si ma dokonca zo Stratenej a doviezol autom späť. Večer padám po stovkách hodov a bez úspechu do postele a vážne uvažujem o tejto vode. Ďalší deň s podobným scenárom – stovky hodov bez úspechu. Popoludní konečne po dvoch dňoch zdolávam krásneho dúhového bodkáča. Dovidenia, Maša…!
Bodky, ktoré mám radšej.
Opäť na Hornáde
Ako vrah sa vraciam na miesto činu k rieke Hornád, kde som zahajoval sezónu s malým úspechom, ale myseľ je stále niekde inde a nič mi nevychádza tak, ako má. Úseky sú už dávno odrybnené od násad, v rieke postávajú volavky a po „rybároch“ zostala iba zaschnutá krv na kameňoch, svedčiaca o tom, že tu zaplakali novovysadení „bodkáči“. V zimnom období kormorány dokonali dielo skazy a po starších pstruhoch nieto ani stopy. Túlam sa bez nálady s prútom v ruke… Na viacerých rybačkách občas ulovím pstruha, no som svedkom iba jedného – rieky, ktorá prišla o značnú populáciu svojich podnájomníkov.
Je to iné ako po minulé roky a je to, žiaľ, oveľa horšie. Rieka Hornád aj v meste chradne. Som toho svedkom hlavne pri love prívlačou alebo plávanou. Toľko odpadu na dne rieky nikdy nebývalo, výpusty kanalizácií z mestských častí ožili a pomaly a isto sa z tejto rieky vytráca pstruh potočný! Za ostatné roky je jeho úlovok už vzácnosťou, čo predtým nebývalo a lovil som ich stovky za rok. Dnes už nie – iba odpad, ktorý zachytí prívlačový háčik na dne. Vráti sa to ešte niekedy do normálu? Pochybujem! Moja smutná myseľ je úplne niekde inde. Vnútorné otázky „prečo?!“ nemajú konca.
Divočina pri Hornáde.
Sny o pstruhoch sa postupne vytrácajú
Začalo to tým nešťastným Covidom a pokračuje vojnou na Ukrajine. Myšlienky a sny na krásne a svalnaté pstruhy, ktoré môžem uloviť na skrytých miestach pstruhového aj kaprového Hornádu, sa postupne vytrácajú a zamieňajú ich zlé správy od známych a príbuzných. Rybačka sa dostala v mojom hodnotovom rebríčku na nižší stupienok a postupne stráca na význame pri pomyslení na ľudí, ktorí v nemocniciach bojujú o život, či na ľudí, ktorí trpia a umierajú vo vojne iba kúsok za našou hranicou. Mám vôbec právo vziať si rybársky prút do rúk a ísť na ryby? To ma brzdí a ubíja, nemám dobrý pocit z rybačky ani z našich niektorých „rybárov“. Radšej utekám do miest, kde nevidím rybára tak, ako toho na loďke na Palcmanskej Maši, ktorému sa krútila hlava neustále dookola (samozrejme, že nelovil legálne, tak ako káže zákon, no vedomý si toho, že ho nikto neskontroluje, „užíval“ si rybačku), či iného, ktorý hádzal črevá do vody. Alebo skupinku rybárov, ktorú som spomínal, splašene pobehujúcu na zahájení v prvý deň novej sezóny po brehu bez úlovku, vyrážajúc na iné miesto, isté bájne pstružie Eldorádo, kde budú konečne úspešní a naplnia si tašky. Celé zlé…
Aj pri sledovaní rybárskej relácie v TV, venovanej pstruhovému zahájeniu, sa nestačím čudovať! Starší rybár vysvetľuje spôsob lovu pstruha prívlačou na malej riečke – že je lepšie po zábere pstruha nechať kúsok „zažrať“, pretože potom zásek sedí lepšie! To fakt? Veľmi zlé!
Tak mi neostáva nič iné, ako veriť, že sa niečo zmení k lepšiemu. A zmení? Možno rybári, ktorých som hanil v predošlých riadkoch, pochopia, že niektoré veci sa dajú vykonať inak. Stačí málo, dať šancu na úlovok aj iným a vstúpiť si do vlastného svedomia. No nie je už neskoro?
Fešák z Palcmanskej Maše.
Pokúsim sa reštartovať
Na dnes končím s písaním, sedieť doma za notebookom nie je nič extra, o dve hodiny mi ide vlak za pstruhmi, tak rád doň opäť nasadnem a pokúsim sa reštartovať svoju myseľ aspoň pohľadom na jarnú prírodu. Navštívim miesta, ktoré mi po minulé roky darovali krásne úlovky pstruhov, aj miesta, kde ešte kraľuje hlavátka. No ak sa mi reštart mojej hlavy, ktorá je v smútku, nevydarí, koncom mesiaca odchádzam za „bodkáčmi“ do Talianska a tam, verím, že sa mi prinavráti chuť byť opäť rybárom…
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
