Podvodné fotografie Petra Hofierku sú čoraz populárnejšie. Objavujú sa v našom magazíne, kolujú na internete, návštevníci tohtoročnej Carp Show v Bratislave si mohli vychutnať celý film o fotografickom „love kaprov“. Rozhodli sme sa teda Hofiho vyspovedať, ako sa k tomuto zaujímavému hobby dostal a čo je na ňom také zaujímavé, možno aj nebezpečné...
nezadaný
21.07.2010 (8/2010)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: AUGUST 2010
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 74
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Kedy sa u teba po prvýkrát objavila myšlienka ponoriť sa pod vodnú hladinu?
Prišlo to dajako samo a automaticky. Bolo to, samozrejme, aj vďaka tomu, že som odmalička navštevoval jazerá s čistou vodou. Ako deti sme celé leto trávili kúpaním a „potápačské“ okuliare za pár korún mal asi každý. Veľkú zásluhu na tom mal aj môj otec. Chodieval šnorchlovať a rozprával mi zážitky spod vody. Keď som ešte nevedel plávať, ľahol som si na nafukovačku, nasadil okuliare, strčil do úst dýchaciu trubicu a pichol hlavu pod vodu. Otec ma jednoducho ťahal po jazere, ukazoval mi ryby a ja som to všetko sledoval. Voda bola taká čistá, že nebol problém z hladiny vidieť až do 5 m hĺbky. Jazero však bolo z veľkej časti zarastené vodnými trávami a práve v nich sa ryby ukrývali. To, čo sa v nich nachádzalo, som, pochopiteľne, z nafukovačky nevidel a len čo som sa naučil trošku plávať, začal som prehľadávať tieto „vodné džungle“. Po pár rokoch som mal jazero podrobne zmapované a naučil som sa, ako sa dostať k rybám čo najbližšie.
Aká bola tvoja úplne prvá – možno aj veľmi amatérska – potápačská výbava?
Bola to klasika, ktorá sa dala v tej dobe u nás zohnať. Keď si zaspomínam, pred takými 30-timi rokmi to boli čierne plutvy, ktoré stáli 100 Kčs a okuliare za 45 korún. Z plutiev som často dostával do nôh kŕče a gumičku na okuliaroch som musel tak zatiahnuť, aby nezatekali vodou, že sa pomaly do hlavy nedostávala krv. Keď som si ich dal dolu, mal som obrys okuliarov otlačený na tvári ešte niekoľko hodín potom. Plexisklo na okuliaroch sa neskutočne rosilo a často nebolo cez ne nič vidieť. Neskôr nám bratranec, ktorý jazdil s kamiónom, priniesol z Talianska prvé silikónové okuliare, v ktorých bolo miesto plexiskla už sklo a to bola paráda. Okuliare sa krásne prisali na tvár a remienok okolo hlavy bol takmer prebytočný. Na sklo z vnútornej strany okuliarov stačila jedna kvapka saponátu - obyčajná Jar - a žiadne rosenie skiel sa nekonalo.
Aké sú tvoje najobľúbenejšie domáce revíry, kde sa rád potápaš?
V mojom okolí sa nachádza viacero jazier, ktoré vznikli ťažbou štrku a je v nich pomerne čistá voda. Prirodzene, že sa najlepšie šnorchluje tam, kde je voda čo najpriezračnejšia, ale to sa počas „kúpacej“ sezóny na našich jazerách mení. Na niektorých lokalitách sa voda v priebehu leta zakalí až natoľko, že sa viditeľnosť pod vodou zníži na desiatky centimetrov. Vtedy sa už nedajú pozorovať ryby a nie je to ono. Najradšej však vyhľadávam lokality, ktoré sú čo najviac zarastené vodnými trávami, prípadne vody, na ktorých sú zaplavené šachore a popadané stromy. Baví ma predierať sa cez husté spleti rastlín a trstinové húštiny. V takýchto miestach sa ryby nachádzajú takmer vždy, nakoľko sa tam cítia v bezpečí. Človek by neveril, ako môže práve tam natrafiť na viacero druhov rýb, ktoré na voľnej vode nemá šancu stretnúť, takpovediac pokope.
Ktoré revíry by si rád ešte navštívil?
Počas zimných mesiacov som mal viac času vysedávať za počítačom a surfovať po internete. Vďaka niektorým mojim zverejneným fotografiám ma kontaktovalo zopár ľudí, s ktorými sme si vymieňali informácie, prípadne si poposielali dajaké podvodné fotografie. Zároveň som dostal niekoľko pozvaní na „ich“ vody a na spoločnú šnorchlovačku. Mám preto vytypovaných zopár lokalít, ktoré by som chcel navštíviť. Jedna voda v Českej republike ma obzvlášť zaujala a dúfam, že sa mi to podarí časovo skĺbiť a dostanem sa tam. Je to zásobáreň pitnej vody, žijú tam veľké amury, ktoré nie sú až také plaché. Kamarát Rosťa mi poslal nádherné fotografie a video. Len čo som ich uvidel, okamžite vo mne skrsla túžba navštíviť túto lokalitu.
Aké podmienky musia byť splnené pre úspešnú fotografickú výpravu?
To mi je ťažko povedať. Ja som len amatér, ktorý do fotografovania pod vodou začal trošku fušovať. Samotné fotografovanie je umenie a fotenie pod vodou je ešte o čosi náročnejšie. Ja som v pohybe, ryby sú tiež v pohybe, takže to nebýva jednoduché. Zistil som však, že najlepšie moje fotografie sa mi podarilo spraviť počas slnečných dní. To je popri čistej vode asi ďalšia z dosť zásadných podmienok. Ideálne podmienky by preto asi boli: krištáľová voda, 25 °C, slnečné počasie, spolupracujúce ryby a umenie vydržať pod vodou na jedno nadýchnutie aspoň 5 minút :-)
Kedy sa začína tá pravá podvodno-fotografická sezóna?
Pre potápača s kompletným výstrojom je to asi celoročná záležitosť a nemá problém fotografovať napríklad v noci a aj pod ľadom. V mojom prípade je to iba počas dňa a zhruba od mája do septembra. Závisí to, samozrejme, od počasia. Pokiaľ je zlé počasie a dajme tomu dva týždne v kuse prší, tak do vody nejdem a sezóna sa mi tým pádom skracuje. Často sa stáva, že na konci augusta príde prudká zmena počasia, voda sa premieša a ochladí natoľko, že sa mi už do nej potom nechce. Keď si spomeniem na minulý rok, tak bolo na šnorchlovačku super počasie a ešte začiatkom októbra som uskutočnil niekoľko ponorov. Voda bola síce o trošku chladnejšia, ale zato krásne čistá, neplávali v nej už žiadne sinice a biele ryby sa začali zhlukovať do húfov. V tomto čase sa mi podarilo spraviť zopár - aspoň podľa mňa - pekných fotografií a videoklipov, na ktoré som hrdý.
Aká je tvoja súčasná technická výbava?
Nie je to nič extra. Veľa ľudí je prekvapených, keď sa po tom, čo uvidia moje fotografie, prípadne video, dozvedia, že používam iba malý kompakt. Je to Panasonic TZ5, ktorý som kúpil v akcii za 200 €. K tomu som si zaobstaral - aj vďaka Slovenskému RYBÁROVI - podvodné puzdro, ktoré bolo síce ešte drahšie ako samotný fotoaparát, ale neľutujem vynaložené investície. V tomto prípade sa dá povedať, že je to za málo peňazí, pomerne dosť slušnej muziky.
Je táto záľuba finančne náročná? Odhliadnuc od fotoaparátu. Mám na mysli neoprén, opasok, lepšia maska a podobne.
Samozrejme, že aj pri tejto činnosti sa dá bez problémov minúť kopa peňazí. Pokiaľ je človek náročný a potrebuje mať všetko značkové a podľa najnovších trendov, tak výbava môže vyjsť draho. Ja som si kúpil 5 mm neoprénový oblek v supermarkete za 2 500 Sk, mám ho tretí rok a som s ním maximálne spokojný. Odporučil som ho aj kamarátom, ktorí si ho taktiež zaobstarali a rovnako mu nič nevytkli. Čo sa týka opasku, ten je pri použití neoprénového obleku potrebný, aby sa človek dovážil. Bez opasku sa dá ponárať len veľmi ťažko, nakoľko samotný neoprén človeka príliš nadnáša. Môj opasok som našiel pod vodou aj zo záťažou práve v dobe, keď som si chcel ísť dajaký kúpiť. Zrejme ho stratil akýsi potápač, ktorému týmto ďakujem... Takže ani neviem, v akých cenách sa to vlastne pohybuje. Kvalitné a hlavne dobré potápačské okuliare sa dnes dajú kúpiť za cca 30 € a plutvy ešte lacnejšie. Osobne mám radšej, keď sú plutvy mäkšie, z ktorých nedostávam kŕče pri dlhšom pobyte vo vode. Všetky spomenuté veci vydržia niekoľko rokov bez nejakej extra údržby, iba plutvy si kupujem asi každú druhú sezónu. Tie mi toľko nevydržia a občas sa natrhnú, najmä pri požičiavaní kamarátom...
Máš nejakých parťákov – potápačov, alebo si radšej samotár?
Mám viacero kamarátov, ktorí chodia taktiež šnorchlovať, ale asi nie tak často ako ja. Preto, aj keď možno nerád, vyrážam pod vodu na 90 % sám. V minulosti som chodieval šnorchlovať s otcom, na čo rád spomínam. Teraz sa karta obrátila a ja mu rozprávam, prípadne priamo ukazujem na videu moje zážitky spod vody.
Ak sa potápaš sám, nie je to nebezpečné?
Ťažko povedať, čo je bezpečné a čo nebezpečné. V podstate je takmer každý šport trochu nebezpečný. Keď mám porovnávať klasické šnorchlovanie s potápaním s fľašami, tak je to určite oveľa bezpečnejšie. Osobne som ešte nepočul, že by sa niekto utopil počas šnorchlovania, čo sa o potápaní povedať nedá...
Viem, že prístrojové potápanie si vyžaduje označenie miesta bójou. Je niečo podobné aj pri „free divingu“?
Vôbec netuším, či na to existujú nejaké pravidlá. Rovnako si neviem predstaviť, aký by to malo význam dávať si bójku 30 m od brehu, kde vchádzam do vody, keď som o hodinu na opačnom konci jazera...
Potápaš sa aj s prístrojom?
Nie. Pravdaže, nedalo mi to a vyskúšal som si to asi trikrát, ale to bolo všetko.
Nechystáš sa ísť v budúcnosti aj touto cestou?
Nevylučujem to a s touto myšlienkou som sa už často pohrával, ale momentálne nad tým neuvažujem. Je to finančne a časovo dosť náročná záležitosť, od kurzu až po samotný výstroj. Ďalšia vec je, že by asi nebolo dobré sa len tak zobrať a ísť sám pod vodu. Rovnako neviem, koho by som na to nahovoril a s kým by som sa momentálne chodil potápať.
Čo zaujímavé si už objavil pod vodnou hladinou?
Je toho určite dosť. Pod vodou je veľa vecí zaujímavých – či už sú to trofejné kusy rýb, rozmanité živočíchy, alebo rôzne predmety, ktoré sa dostali či už zámerne, alebo náhodou do vody. Vlani ma napríklad prekvapila na dne jazera miešačka na betón, ktorá sa nachádzala 100 m od brehu v 6 m hĺbke. Dotiahli ju tam potápači, ktorí to majú teraz ako podvodnú atrakciu...
Tvoj najkurióznejší, alebo najextrémnejší zážitok?
Zážitkov je náramne veľa. Jeden z tých kurióznych sa mi stal pred pár rokmi, keď som sa predieral hustým tŕstím, kde bolo 70-90 cm vody. Trstina bola veľmi hustá, k tomu tam bol nafúkaný neporiadok z celého jazera, no bolo tam natiahnutých množstvo rýb. V tejto hustej spleti sa dalo presúvať iba jediným spôsobom. Roztiahol som pred sebou šachorie a na koncoch sa ho chytil. Nadýchol som sa, trošku sa potopil a pretiahol sa o kúsok vpred. Vystrčil som z vody pomedzi popadaný šachor iba dýchaciu trubicu, vyfúkol vodu, nadýchol sa a opäť som sa pretiahol o kúsok ďalej. Pri jednom vystrčení trubice som cítil, že som už nad hladinou, tak som sa snažil z posledných síl vyfúknuť vodu z trubky, aby som sa mohol nadýchnuť. V momente, ako som do nej fúkol a vytlačil posledný kyslík z pľúc, potreboval som sa ihneď nadýchnuť. Nadýchnuť som sa však už nedokázal. Keď to nešlo ani pri druhom pokuse, lapal som po dychu a nebolo mi všetko jedno. Vytrhol som si trubicu z úst a v strede tŕstia sa postavil. Obalil ma asi 1,5-metrový kus špinavého igelitu, ktorý som mal na hlave a siahal mi až po pás. Z diaľky som musel vyzerať ako vodník. Nechcem si predstaviť, čo by sa mohlo stať, keby sa mi to prihodilo v hlbokej vode, kde by som sa nedokázal rýchlo postaviť...
Dokážeš zužitkovať poznatky spod vodnej hladiny pri love kaprov?
Snažím sa o to a myslím, že som určite vo výhode v porovnaní s takými rybármi, ktorí si možno ani nedokážu predstaviť, kam práve nahodili svoje udice. Viem si vyhľadať miesta, kde sa na dne nenachádzajú vodné rastliny, kam sa chodia kapry kŕmiť, odstrániť si z lovného miesta a z jeho okolia staré silóny a rôzne zabudnuté bójky. Viem si skontrolovať ako ryby reagujú na moje krmivo, skontrolovať si montáž, či nie je náhodou zamotaná, prípadne si ju uložiť na dno presne podľa mojich predstáv.
Čo by si chcel odkázať rybárom ako pozorovateľ podvodného života?
Určite aby nehádzali do vody veci, ktoré tam rozhodne nepatria. Vyzerá to potom na dne našich jazier strašne. Prečo by ryby mali žiť na smetisku?! Aby rybári nepoužívali na bójky tehly, hrubé špagáty a plastové PET fľašky. Aby nepoužívali predimenzované šnúry a montáže, ktorých sa pri pretrhnutí nedokáže ryba zbaviť a často uhynie omotaná o vodné trávy, alebo prekážky...
-red.-
Foto: Peter Hofierka
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
