V jedno januárové popoludnie som zamyslene postával pri okne, pozeral na tie haldy snehu, ľutoval večne nestíhajúcich cestárov, spomínal na skončenú sezónu a v duchu hromžil na tú dlhú medzeru, keď sa znovu rozozvučia rieky, príroda sa zazelená. Vtom mi do okna narazil bezbranný malý vtáčik.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: AUGUST 2010
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 40
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Ani som si nevšimol, čo za spevavca to bolo, ale dostal som skvelý nápad. Vbehol som do pivnice, vytiahol pílku, kladivo, pár dosiek a o chvíľu bolo kŕmidlo na svete. Ono to vlastne nevyzeralo ako kŕmidlo má vyzerať. Podarilo sa mi vytvoriť niečo, v čom sa spájali všetky moje detské sny skombinované s túžbami dospelého človeka. Hlavná zakrytá časť pripomínala pri pohľade zboku kajutu na veliteľskom mostíku námorného dvojsťažníka s okrúhlymi oknami ako na ponorke kapitána Nema. Pri pohľade spredu to bol vysnívaný bungalov v havajskej džungli, ohradený nízkym plotom. Netrpezlivo som čakal, kým sa zotmie a potajomky som ho zavesil do malého parčíku pred domom.
Čičitrn, čičitrn...
Kŕmidlo som naplnil samými dobrotami. Lojové tyčinky prešpikované chrumkavými slnečnicovými semiačkami, špeciálne kŕmne gule priamo z neďalekého hypermarketu, vitamínové preparáty z dovozu s nemeckými nápismi, určite veľmi dobré a zdravé. Vrcholom podávaného menu boli píniové semiačka z niektorej prímorskej krajiny, fantastickej chuti a vône. Tiež som ich chutnal a boli fakt skvelé, možno trochu nasoliť, ale to asi vtáčiky nesmú.
A začali sa diať veci. Nikdy som nevedel aké bystré šikulky sú sýkorky. Najskôr podozrievavo poskakovali po okolitých konároch, potom prvý odvážlivec pristál na rozhúpanom zábradlí, bleskovo uchmatol píniové semiačko a zmizol v korune blízkej čiernej borovice. A potom nastala smršť. Plaché spevavce sa v okamihu zmenili na ostrieľaných korzárov, čierne pirátske šatky stiahnuté až do očí, vo dvoj- až trojčlenných skupinkách pristávali priamo na rozkývanej palube dvojsťažníka; jedny útočili na prednú časť, kde boli rozložené kŕmne gule z obchodu, druhá skupina nekompromisne likvidovala lojové tyčinky a tie najodvážnejšie objavili poklad v podobe píniových semiačok priamu vo vnútri kapitánskej kajuty.
Krkolomne vlietali cez hlavný vchod, riskujúc zrážku, do zahnutých pazúrikov pevne schmatli korisť a cez okrúhle okienka opúšťali veľkou rýchlosťou vo vetre kymácajúci sa koráb. Ozajstní morskí lúpežníci. Sám som bol prekvapený, s akou radosťou som pozoroval tieto divoké nájazdy a pravidelne celú zimu som dopĺňal pokladmi vylúpený dvojsťažník a tešil som sa na jarné čičitrn čičitrn, ktoré je kľúčom odomkýnajúcim všetky divoké riavy. Dočkal som sa...
Bude tam?
Čičitrn čičitrn, sa ozývalo zo všetkých strán a okrem neho aj množstvo iných melódii, na nádrži nad mestom, kde šéfuje bradatý „hrádzny“ a žijú pestrofarebné pstruhy, konečne zmizla ľadová prikrývka. Ráno, ešte za svitania, kým bleskurýchli piráti s čiernymi šatkami ešte dospávali, som stál na brehu s nachystaným prútom a dráždivou muškou. V priehľadnej vode sa ponad dnom preháňali tmavé siluety, ale ja som cielene išiel po mojom minuloročnom známom, pstruhovi vyslovene čiernej farby, miestnom pamätníkovi.
Nikdy sa nedal nachytať, vždy odolával všetkým možným nástrahám, ľahostajný ostával pri francúzskych mepskách, fínskym rapalkám sa vyhýbal ako čert svätenej vode, za muškou sa niekedy otočil, chvíľku ju dokázal sledovať. Pri najmenšom neprirodzenom pohybe sa však otáčal späť, neoklamali ho ani miestni šarvanci skúšajúci červíčka, ani obecný pytliak na špeciálny tavený syr Jánošík, ktorý je vraj úplne najlepší.
Možno vôbec neprijímal potravu a žil len z obdivných, žiadostivých pohľadov prenikajúcich pod hladinu a ohmatávajúcich jeho tmavé telo. Bude tam? Prežil jesenný neres, tuhú zimu, neočakávaný pokles hladiny, polámané ľadové kryhy? Bol, neohrozene stál na svojom stanovišti necelé tri metre od kamenného múru, priamo v prúde, ktorý omýval ľavú stranu nádrže. Na hladine tajchu, napriek skorej rannej hodine, bolo pomerne rušno, zrejme ideálny čas na rojenie tmavých pakomárov, ktoré ako prvé po dlhej zime vystupujú ku hladine a vydávajú sa na svoj prvý let do neznáma.
V smrtiacom víre
Práve sa jeden vyhupol spod vodnej blanky, povystieral krídelká, upravoval tykadlá, pred prvým letom sa chcel páčiť. Aj sa páčil a nielen mne; čľup a malý pstrúžik sa spokojne vzďaľoval na svoje stanovište. Čľup, čľup, čľup, ozývalo sa zo všetkých strán: rýchle pstruhy sa náhlili k prestretému stolu.
Ten neodbytný zvuk zaujal aj pozornosť môjho tmavého priateľa. Postupne sa lenivo zdvihol odo dna zobral prvý hlt, nasledoval ďalší výpad o poznanie rýchlejší a zrazu sa po hladine šírila tichá vražedná vlna, na vrchole ktorej v nenápadnom víre mizli jeden za druhým pakomárí mladomanželia.
Vlna sa pohybovala z jednej strany na druhú, cik-cak, nekontrolovateľne menila smer, hostina vrcholila. To bola tá správna chvíľa, správny čas a ja som bol na správnom mieste. Keď moja napodobenina jemne dosadla na hladinu priamo do cesty blížiacemu sa vzdutiu, už som vedel, že zoberie. Muška vystúpala na vrchol vlny a zmizla v smrtiacom víre.
Bojoval ako starý matador, raz bol pri hladine, kde kľučkoval pomedzi kvapky začínajúceho dažďa, potom ako ponorka pomedzi staré kostry bicyklov, deravé vedrá a starú traktorovú pneumatiku, lebo aj také veci majú ryby pod hladinou, krížom cez vodný porast nazad medzi neustávajúce kvapky.
Miesto sĺz iba mazľavé blato
Jednoznačne však strácal dych; stará kostra, čo ako sa snažila hrdzavými riadidlami, nedosiahla na neviditeľný silon, ktorý ho nepustil ani k ostrému otvoru deravého vedra a o malú chvíľu sa už bezmocne motal okolo mojich nôh. Pridvihol som špičku prúta, naše pohľady sa stretli, ak sa to dá tak povedať. Spomedzi kvapiek, spod pretrhnutej hladiny sa na mňa pozeralo ľavé oko a miesto pravého, len čierny otvor. Jednooký pirát.
A všetko bolo jasné. Nástrahy nebral, jednoducho šli mimo. MIMO jeho uhol pohľadu. Pre svoje okolie bol hlavne nebezpečný z ľavoboku a z tej strany mu bolo potrebné ponúkať tie dobroty, počnúc fajnovým syrom, končiac červíčkami a dráždivými mepskami.
Zohol som sa, medzi ukazovák a palec som uchopil očko a háčik bez protihrotu ľahko vykĺzol spomedzi zaťatých čeľustí. Bol voľný. Taká ryba si predsa zaslúži rybací dôchodok. Pomaly sa zvrtol, čierna silueta sa nenávratne rozplývala v hĺbke. Ešte chvíľku som zamyslene popočúval to radostné čľup-čľup, následné čičitrn čičitrn a odchod domov. Nadšený, spokojný, bohatší o ďalší zážitok.
Môj uhol pohľadu
O týždeň som tam bol znovu. Čo krásne ma čaká dnes? Budú pri chuti, oklamem nejakého skúseného? Keďže sa práve schyľovalo k večeru, okolo čerstvo zarybnenej nádrže postávalo viacej rybárov. Dúhaky. Zastavil som pri prvej početnej skupinke. Nasledovala obligátna otázka: ,,Tak čo, chlapi, berú, berú?“ Taký vyšší, v hrdej zelenej uniforme so striebornými vetvičkami mi bodro odpovedal, že taký nahov... deň už dávno nebol, že stále popŕcha, že ryby ešte nežerú a že akurát jeden mrzák, aj tak je nejaký chorý, celý čierny, slepý na jedno oko... Tiež uhol pohľadu. Počas tohto monológu som ho zbadal. Áno, ležal tam, v brázde medzi klíčiacou fazuľkou a mrkvovým záhonom, zablatený korzár, môj starý známy, v prázdnej očnej jamke miesto sĺz iba mazľavé blato. Uhol pohľadu - čo všetko sa za tým skrýva...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
