Hliadku som prebral s tromi vytiahnutými prútmi. Z posledných síl som ich zaviezol, ale keď som sa vracal s posledným, boli na dvoch swingre už zase dole. Zásek, zdolávanie, vyviezť a znova. Keď som bez akejkoľvek prestávky išiel po ôsmykrát, úplne mi došli sily. Dokonca som sa tak zamotal, že som spadol z móla. V poslednej chvíli som si uvedomil, čo sa deje, a pri páde som sa odrazil od kraja dosiek, aby som spadol do menšej hĺbky. Rýchlo som vyliezol a šiel zobudiť Rafana...
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2011
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 24
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Zem najprv tie prívaly vody vstrebala, ale postupne sa to začalo valiť po nej. Najprv pramienky, potom potôčiky, nakoniec korytá potokov, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani naše pstruhové vody. Pod autom som mal asi 20 cm pramienok a vedľa bivaku mi už tiekla celkom slušná bystrina, ktorá pri ústí do jazera hučala, ako keby som stanoval priamo pod jazerom.
Čakal som čokoľvek, ale toto bol extrém. Navyše, naše oblečenie, aj keď vysoko kvalitné a teoreticky úplne nepremokavé, začalo dostávať šokovku. Ono keď jazdíte každých dvadsať minút na vodu, sadáte na mokrú lavičku, veslujete, namotávate, veslujete, namotávate, podberáte, sakujete, znovu prevážate, leje zľava i sprava, budete mokrí, aj keď vás obalia igelitkou, alebo zabalia do prezervatívu.
To by v tom bol čert...
Keď to zrátam, koncom druhého dňa sme boli premočení ako sliepky na priedomí a uťahaní ako voly po obchodnej ceste. Preto sme taktiku trochu pozmenili a ryby, ktoré nám na prvý pocit pripadali pod mieru, sme sa pokúšali vytiahnuť z brehu. Pri zdolávaní jednej z nich však ryba, ktorá už bola cca 50 m od brehu, zrazu prudko vyrazila preč. Bolo to práve v najväčšom lejaku a extrémnych nárazoch vetra.
Pozerali sme na seba, čo budeme robiť. Vliezť na loď bola totálna hlúposť, zdolávať z brehu zas veľký risk, že prídeme pravdepodobne o bodovaného kapra. Nakoniec sme sa rozhodli pre tú hlúposť. Vlastne bola to debilita na „entú“! Keďže sme práve sušili vrchné časti odevov, vyšli sme len v kraťasoch a posledných suchých mikinách. O pár minút sme boli mokrí aj na zadku - až po uši a ryba nás dvadsať minút ťahala, kam chcela. Vietor bol natoľko silný, že sa mi Rafana nedarilo udržať nad kaprom, aby bola šanca ho podobrať. Keď už sa nám ho ani po dvadsiatich pokusoch nepodarilo chytiť, začínali sme pochybovať, či je vôbec možné ho úspešne zdolať.
Nasledovalo dvadsať minút boja, bičovanie dažďa, nárazov vetra a ďalšie a ďalšie beznádejné pokusy o zdolanie. Nakoniec sme však 13 kg neuveriteľne bojovného šupináča dostali do podberáka. V tej chvíli sa to v nás zlomilo. Zarevali sme si ako po finále majstrovstiev sveta, plesli si do dlaní a vedeli, že teraz ideme, že teraz máme takú vnútornú silu, ktorú nemá nikto iný na jazere. V tých šialených podmienkach sme boli jediní, kto bol na vode. Nikto iný to v tej dobe nedokázal. To by v tom bol čert, aby sme to tu nerozstrelili!
Neuveriteľných 180 kg za jedinú noc
Ďalšie bodované úlovky na seba nenechali dlho čakať. Jazdili sme ako fretky, zatiaľ čo na zvyšku jazera sa skoro nič nedialo a okrem nášho člna na ňom bolo takmer mŕtvo. Hovorili sme si, že teraz je šanca urobiť si rozhodujúci náskok. Aj hlavný organizátor, ktorý jazdil fotografovať úlovky, nás poklepkával po ramenách s tým, že keď takto budeme robiť tri, štyri ryby denne, tak vyhráme.
O to viac nás šokovali priebežné výsledky. Síce sme boli stále tretí, štvrtí, ale so stokilovou stratou na prvé dve priečky. Dole pri hrádzi na dvoch miestach vedľa seba totiž chytali na odhodenie rybu za rybou. A čo rybu, to bodovanú rybu, o čom sa nám na prítoku ani nesnívalo. Aktuálne vedúci tím nachytal neuveriteľných 180 kg za jedinú noc.
Napriek tomu sa naše skóre postupnými krokmi zlepšovalo. Gangster nám pomohol k záberom rýb väčších hmotnostných kategórií, čo bolo zásadne dôležité. Kým sme do jeho nasadenia chytali ryby od šesť do desať kíl, potom sme začali privážať 8 až 14 kg kapry. Navyše, čím ďalej viac záberov prichádzalo aj na moje prúty. Konečne sa začalo úročiť kŕmenie, ktoré som pozdĺž tvrdšieho pásu v cca 50 m šírke pravidelne rozhadzoval.
Pomohol mi fígeľ
Zhruba v tomto smere išiel aj kalný pás vody, ktorý sa po silných dažďoch tiahol od prítoku. Postupne som prišiel na to, že nie je potrebné hľadať tvrdšie dno, ale nástrahu možno úspešne položiť aj pár metrov bokom, ak je to tu aspoň trochu zakalené. Na zavezenie udice som nepotreboval sonar, tyč ani bójku, čo okolo chytajúci Maďari absolútne nechápali. Tí mali bójky nasadené každých 10 m, nástrahy poukladali vždy kúsok od nich, zatiaľ čo my sme mali len jednu na kraji sektora, pri ktorej sme navyše vôbec nechytali. Náš priestor tak bol jediná časť jazera, ktorá v noci, keď začali na bójkách svietiť svetelné diódy, nepripomínala pristávaciu dráhu.
Široký kŕmny pás mi umožňoval klásť jednu udicu vľavo a druhú 30 m vpravo. Navyše sa mi podarilo objaviť miesto, ktoré pravidelne prinášalo bodované ryby. Bolo to cca 20 m od miesta, kam vozil Rafan. Na rozdiel od neho som to však nedával na tvrdšiu hranu, ale naschvál niekoľko metrov za ňou do nánosu. Použil som fígeľ, ktorý som už kedysi vypozoroval na silne prechytávaných vodách. Zatiaľ čo z jasných top miest (väčšinou s tvrdým dnom) chodia zábery od menších rýb, z nánosov okolo nich berú tie väčšie.
Bingo! Zrazu som začal voziť viac rýb ako Rafan. To ho nenechalo pokojným, zvlášť keď jeho nadmieru úspešný ľavý prút už pár hodín mlčal. Vzal čln a išiel to preskúmať. Čoskoro objavil príčinu. Z loviska vytiahol ďalší chuchvalec vlascov, ktorý tam zatiahla ryba, čo sa odtrhla niektorému zo susedných tímov.
Ako dôchodcovia na diskotéke
Len čo vyčistil svoje 70 cm hlboké miesto, do hodiny tam mal rybu. Zato jeho pravý prút, ktorý položil do pokojnej zátoky pozdĺž brehu, bol značne neproduktívny. Málo záberov a žiadne bodované ryby. Takýto „luxus“ sme si nemohli dovoliť. Preto som Rafanovi prepustil svoje úspešné miesto a posunul svoje udice viac doľava. Síce odtiaľ chodilo o niečo menej záberov, ale stále viac a väčšie, než z tej Rafanovej zátoky.
Po tejto zmene sme konečne mali všetky štyri prúty so šancou na bodovanú rybu. Problém bol však v tom, že nám vďaka frekvencii záberov a náročnosti zavážania a zdolávania v silnom vetre totálne dochádzali sily. Keď k tomu pridáte už tretí deň bez jedinej hodiny spánku, pochopíte, že sme sa motali ako dôchodcovia na diskotéke aj bez nadmiery alkoholu či iných povzbudzujúcich prostriedkov. Preto sme si poslednú noc pred druhou časťou pretekov rozdelili hliadky.
Ja som si šiel ľahnúť už okolo desiatej a niekedy po polnoci som mal Rafana vystriedať. Lenže opäť začalo liať ako z krhly, okolo bivaku sa mi znova vytvoril hučiaci potok, k tomu časté zvuky signalizátorov, lebo som mal bivak kúsok od prútov. Preto sa mi aj napriek veľkej snahe nepodarilo zaspať. Keď som Rafana o jednej striedal, bol som rovnako zmordovaný, ako v čase, keď som si išiel ľahnúť. Hliadku som prebral s tromi vytiahnutými prútmi. Z posledných síl som ich zaviezol, ale keď som sa vracal s posledným, boli na dvoch swingre už zase dole. Zásek, zdolávanie, vyviezť a znova. Väčšina rýb v tej chvíli, bohužiaľ, mala len 8 až 10 kg.
Susedia nám napočítali 150 km
Keď som bez akejkoľvek prestávky išiel po ôsmykrát, úplne mi došli sily. Dokonca som sa tak zamotal, že som spadol z móla. V poslednej chvíli som si uvedomil, čo sa deje a pri páde som sa odrazil od kraja dosiek, aby som spadol do menšej hĺbky. Rýchlo som vyliezol a šiel zobudiť Rafana. „Sorry, ale ja už to do rána nedám“ – hovoril som mu. „Buď to skúsiš ty, alebo to jednoducho necháme vytiahnuté.“ A zaliezol som do spacáku.
Nechápem, kde vzal Rafan sily, ale jednoducho sa zobral a jazdil do ôsmej rána, keď sa končila prvá polovica pretekov, ako motorová myš. Prinieslo to ešte tri bodované ryby. Bohužiaľ, nakoniec sa počítali len dve. Ryby v sakoch strácali na hmotnosti, takže keď ste v noci chytili kapra 10,20 kg, ráno vám ho navážili 9,80 až 9,95 kg a označili ako nebodovaného. A to nebolo prvýkrát ani naposledy; takto sme počas pretekov prišli ešte o tri alebo štyri ryby.
Na striedanie a žrebovanie druhej polovičky pretekov sme dorazili v stave dvoch trosiek. Ale viac ako 80 kg za poslednú noc nás hrialo pri srdci a dávalo nádej, že v poradí na tom budeme celkom slušne. Všetci nám gratulovali, že sme podali neuveriteľný výkon. Boli sme totiž jediní, kto jazdil bez motora, len na ručný pohon. Neustále sme boli na vode, za všetkých možných aj nemožných podmienok, keď nikto iný na vodu nevyšiel. Susedia nám napočítali 150 km (250x600 m) naveslovaných s „gumákom“ vo veternom príboji, čo je niekoľkonásobná dávka, ako trénujú vrcholoví športovci.
Bol to malý zázrak
Istá komerčná televízia robila rozhovory prakticky len s nami, akoby sme všetkých porazili o dve triedy. V skutočnosti sme boli s necelými 180 kg až štvrtí, s 10 kg stratou na bronz, 40 kg na striebro a 100 kg na zlato. Chytili sme síce okolo 150 kaprov, niekoľkokrát toľko čo vedúce tímy, ale zatiaľ čo veľké ryby boli vďaka vetru pri hrádzi, my sme sa na prítoku museli prehrýzť cez tie malé. Aj tak to bol malý zázrak.
S veľkým náskokom sme vyhrali sektor, aj tímy chytajúce naproti nám boli ďaleko za nami. Prvé tri miesta celkového poradia sa však zdali byť v nedohľadne. Niežeby naša strata bola taká, avšak žreb druhého kola si s nami značne zažartoval. Vedúci tím si totiž vylosoval miesto priebežne tretieho tímu a, naopak, vzájomne si teda prehodili najúspešnejšie miesta sektorov i celkovo. A aby sa to neplietlo, druhý tím v poradí dostal miesto naproti nášmu pôvodnému, ktoré sme považovali za ešte lepšie, než bolo to naše.
My sme išli do sektora, kde sa nachytalo maximálne 70 kg, navyše do stredu jazera na miesto 6, kde sa v prvej polovici chytila len jedna desaťkilová ryba. Tak to je zrejme koniec našim ambíciám na debnu. A vyhrať? Mission impossible!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
