Ráno sa rozhodujeme, že ideme na výlet s udicami, 50 km dlhý úsek je zaujímavý. Počas cesty pozorujeme zaujímavé miesta, kde sa pri menšej vode môžeme vrátiť. Tá nás tento týždeň však nečaká, takže vyberáme z toho, čo je.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2018
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 34
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 04.03.2019.
Tu a tam sa vyskytne nejaký ten menší sumček, ale žiadny velikán. Tie sa ukrývajú niekde v nekonečných kríkoch. Po dobrej ceste ale zľava prichádza niečo tmavé a dosť rýchlo. Dokonca to aj bliká, sakra, búrka a poriadna. Očividne je to niečo, čo ešte ráno meterológovia nechceli ukázať. Ja im verím, hlavne to, že nevedia. Tá búrka je však dosť čierna na to, aby sme zastavili a rýchlo sa zbalili. Na to, aby sme sa vrátili do bezpečia prístavu, už čas nie je.
V rýchlosti rozbaľujeme transportnú plachtu a zakrývame loď a tam sa i ubytujeme. Najprv dorazí vietor a potom hromy a blesky. Ozajstná letná búrka, pomyslíme si, lenže s tým rozdielom, že viditeľnosť z veľmi daľeka sa zníži na 5 m od lode a potrvá to celú noc. Toto sme nečakali, pod transportnou plachtou prežívame búrku, ako keby mal nastať koniec sveta.
Ryby tu sú a je ich dosť
Na konci zaspávame, koniec búrky zisťujeme až v druhé ráno, keď sa zobúdzame. V našej tôni sme v bezpečí, ale s niečím to iste pohlo. Smerujeme späť do kempu vyzbierať informácie čo tu môže dostať prívalovú vodu. Tam sa zase náhodne stretávame s Richardom, maďarským chlapcom, ktorý sem chodí už roky. Že vraj pozná niekoľko priľahlých vôd, môžeme sa pozrieť. Bola to asi tretia zastávka, keď sme si všimli nenormálnu aktivitu na vode. Hladina plná cefalov a medzi nimi rozzúrené sumce. Tak zhruba pol hodiny sa motáme na neprístupných brehoch, keď si poviem dosť, mňa to už nebaví. K vode sa dostať neviem a v kuse ich počujem, to mi nervy zožerie do hodiny. Dá sa sem dostať aj loďou? Vraj áno, ale ide to len cez plytkú časť, je tam most, nejaké plávajúce bójky ale zákaz prejsť nie. Obočia zdvihnuté, rozmýšľame, ale už o 5 sekúnd padol verdikt. Aj keď na pleciach, ale sem čln dostaneme. Čas strávený zrýchleným presunom neopisujem, ale ťahať, či tlačiť loď sme nemuseli. Pre istotu sme išli Richardovou pramicou, ktorá je o dosť ľahšia. Nebojím sa ničoho, ak to treba posunúť, ale Finval Rangy 510 v plnej výbave som dvíhať nechcel, bude to dobré i tak. Po príchode na miesto pre sebou vidím niečo nové, čo som doteraz ešte nikdy nevidel. Malá rieka je úplne zakalená a cefalá vytlačené do jedného vonkajšieho oblúku. Ide o zhruba 3-4 hektáre vody, kde je zväčša toľko rýb ako pri odlove, ba možno aj viac. Ryby sa navzájom vytláčajú na povrch, možno by sa aj suchou nohou dalo prejsť. Sv. Peter sem, pokušenie tam, ale neskúsil som, radšej ideme zahádzať. Richard (ten nový) hovorí, že už také niečo videl, ale rybu nechytil. My mu na to, že „Tak to si vedľa seba nemal nás“, ryby tu sú a je ich dosť, ostatné je už len na nás.
Búrlivá noc strávená pod plachtou v člne Finvla Rangy 510.
Akoby sme hodili do vody granát
Hneď po prvom nahodení viem, že bude problém tu niečo chytiť. Okrem toho lenivé sumce nieže rabujú, ale len opatrne zbierajú nenormálne množstvo 1-2 kg rýb ktoré tu sú. „Match the hatch!“ Dávam tam jeden zo svojich najväčších voblerov, Salmo Fatso Crank. Ide dosť plytko, ale robí dostatočný rachot. Už počas prvých metrov cítim, že som na tom dobre, už len oklamať fúzatého. Zhruba 20 minút sa nič nedeje a potom BUM, kopanec prichádza a je tam.
Akoby sme hodili do vody granát, masa rýb letí z kruhu preč a moja ryba bojuje tam niekde v strede toho kruhu. Richard hneď hovorí, že mám šťastie, neverí tomu, že dáme ďalšieho. My v to zas veríme ešte viac, hlavne že už táto ryba je dobre stavaná, taká zhruba mojej postavy. Mohykán to nie je, takže rýchle foto a hádže sa ďalej. Chlapcom potíšku pripomeniem, že ten, kto dnes rybu nechytí, nepatrí k heterosexuálom (boli to iné slová, ale kultúra musí byť). Samozrejme, hneď mi oponujú, že je to presne naopak, lenže to nikoho nezachráni. Ja už jedného krásavca mám a to mi dáva dobrý dôvod na podpichovanie. V tomto dumaní zase dostávam ďalší kopanec, vyťahujem dorastenca niečo nad meter. Richard v tom mení nástrahu na Salmo Skinner 15 cm, že to nemôže byť náhoda (už začína veriť mojej mágii). Niekoľko metrov nižšie im pripomínam, že ešte vždy som tu jediný, ktorý má rád ženský pôvab. No v tom momente Richard dvíha vobler z vody a ostávame v šoku. Sumec divoko nad 2 m lenivo išiel za voblerom. Už ju mal v tlame, ale namiesto toho, aby ju zavrel, radšej sa pustil dole, prestal nástrahu prenasledovať. Videli sme, ako mu Richard z papule dvíha vobler. Mal som už všelijaké zábery, ale že sumec, ktorý už má v tlame vobler len nezavrie papuľu, to ešte nie.
Salmo Skinner je naozaj veľmi dobrý sumcový vobler.
Tak to by bol koniec
Niečo v tom Skinneri je, ale Riči tomu ešte vždy neverí, no ja mám svoje dôvody veriť. Hustá je tá debata medzi nami, keď sa cca 10 m od lode prekotí obrovský sumec. V tom momente cítim vlnenie v „sile“ a Richard sa ledva drží na nohách. Revem na Ričiho, „Vyťahuj, toto nie je žiadne B‑čko, takúto rybu som už dávno nevidel, musíme Richardovi dať čo najvačšiu šancu“. Ak náhodou prebehne zas cez niektorú z našich šnúr, alebo si budeme nejako zavadzať a kvôli tomu ho stratíme, tak to by bol koniec.
Ako traktor v jednotke ide ryba, ide hore prúdom. A my dole, diaľkové ovládanie visí Richardovi na krku. Táto poloha riadenia sa rýchlo mení, lebo očividne sme na tom so šnúrou čoraz horšie. Na plné obrátky elektromotora idem za rybou. Musíme sa dostať nad rybu, lebo so zlým uhlom šnúry sa zvyšujú šance, že si Richardov obor nájde nejakú prekážku. Ak hranu, tak sa na nej dokáže odrezať, ak konár, tak na mušliach ktoré sú na ňom. Tieto konšpiračné teórie dávame nabok a koncentrujeme sa. Očividne je na tom hmotnostne lepšie ako ten môj prvý, ale ukazuje hlavne bojovný štýl. Netrasie sa, neponáhľa sa nikde, len sa už otočil dole prúdom. Po druhej zákrute, zhruba 1 km pod nami však prichádza náš problém.
Ten, kto nechytí rybu, je...
Pontón na vode dokáže v momente zničiť všetku snahu odfotiť túto veľkú rybu. Richardovi hovoríme, nech dvíha z celej sily, musí to dať. Žily na čele nášho nového kamaráta sú už na voľné oko vypučané, keď už po zhruba 30-minútovom súboji dostáva tú rybu nad hladinu. Prekážka je už len na cca 500 m, ale sumec bojuje. Prvý odhad bol niečo medzi 2 m a podľa mňa osobák. Ryba sa točí okolo nás a my sa pripravujeme na vylovenie. Rukavice si dávam ja, Riči fotí, Richard sa tvári, že nie je unavený. Mám tlamu!!! Pevne ju držím a nadvihujem hlavu, no vtom si uvedomím, že Herkules žil už dávnejšie a ja som si už takto kríže raz skántril. Štastný lovec mi podáva pomocnú ruku, a tak rybu dávame medzi nás. Je to obor. Trocha vyššie sa dokážeme vylodiť, sumec sa dostáva naspäť do živla a vyťahujeme meter. Presných 250 cm, Richarda nepoznáme… pýtame sa ako. No, chyťme to lano a naviažme naň uzol v tejto dlžke, je to osobák. Takúto krásnu rybu som už dávno nevidel, som rád že som mohol zas prežiť súboj. Aj keď len ako tretia noha, ale i tak. Sumca chvíľku ožívujeme a on sa pomaly plaví preč. Neďaleko od nás zase niečo zaloví. V tom momente sa pozbierame, že bolo by potrebné sa troška očistiť a pokračovať. Ja, ešte vždy dosť špinavý, vyliezam do vodu s prívlačkou a hodím na miesto, kde som videl aktivitu, samozrejme, junior visí na konci hneď.
Ričimu už len potichu pošepkám: ten, kto nechytí rybu, je…
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
