Nový Zéland
Depresia po návrate na Slovensko takmer pominula a ja pri písaní tohto článku listujem v mojom denníku a vraciam sa v spomienkach späť na Nový Zéland. K spomienkam, pre ktoré bude nasledujúca rybárska sezóna pre mňa snáď najťažšia v živote. Na to, čo sme na južnom ostrove s mojimi parťákmi Jakubom a Petrom zažili, nikto z nás do smrti nezabudne. Už po prvých dňoch sme vedeli, že sa sem určite musíme vrátiť, i keď toto bola už Petrova druhá výprava na tento ostrov. Ale poďme pekne po poriadku.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: MÁJ 2016
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 98
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 27.10.2016.
O Novom Zélande sa Peťo predo mnou prvýkrát rozhovoril, keď sme boli spolu na rybách na rieke San v Poľsku. Rozprával o ňom tak farbisto, až to znelo neuveriteľne. Vtedy mi dal do hlavy chrobáka, ktorý s každým novým videom a fotografiou z Nového Zélandu (NZ) rástol a rástol, až prerástol do telefonátu Petrovi: „Nazdar, idem na Zéland ideš so mnou?“ „Noo vieeeš išiel by som, ale staviame dom, ale Kubo by možno išiel…a bla bla bla“. Peťo bol kľúčovým hráčom, pretože už mal z NZ skúsenosti, poznal niektoré rieky, rovnako poznal techniku lovu, účinné mušky atď. Takže som ho neprestával podpichovať a veril som, že mu okolnosti dovolia ísť.
Prichádzame na prvé jazero a nevieme sa vynadívať na tú nádheru.
Hľadáme pstruhy v nádhernej lagúne s hĺbkou asi 4 metre.
A sme na Zélande
Našťastie všetko dobre dopadlo a začiatkom novembra bookujeme 3 letenky! Začal sa kolotoč hľadania informácií o riekach, jazerách a muchách, online kúpa povoleniek, chýbajúceho vybavenia, auta atď. Snáď nebol deň, keď by sme si medzi sebou nevymenili niekoľko desiatok e‑mailov. Začiatkom februára sme na letisku v Prahe a pred nami je 35-hodinová cesta. Najviac nervózny je určite Kubo, pretože je to jeho úplne prvý let v živote. Napätie zo štartu odbúrava prvá fľaštička bieleho vínka na palube plnej českých turistov s legendárnymi hláškami typu: „Kdyby to letadlo mnělo pípu, tak letím až na konec světa“, alebo „když letíš naproti časovému pásmu, nemůžeš mít na druhý den kocovinu“. V Dubaji prestupujeme na 16-hodinový let do Austrálie, očakávame galeje. To by sa však nemohla z najkrajšej letušky na palube vykľuť Slovenka Janka. Dávame sa do reči a dôkladne sa stará o náš pitný a stravovací režim. Razom sa naša economy class mení na first class a cesta nám ubieha neuveriteľne rýchlo. Posledný 4-hodinový let z Austrálie na Zéland je už malina. Naša batožina našťastie dorazila v poriadku a čaká nás biosecuritycontrol. Je to kontrola pred vstupom do krajiny, ktorá má za účel zabrániť zaneseniu cudzích mikroorganizmov a biokultúr. Každé vybavenie, ktoré prichádza do styku s vodou alebo hlinou, musíme mať dôkladne čisté, najlepšie úplne nové. Najväčší dôraz sa kladie na broďáky, topánky, podberák a stan. Našťastie prechádzame úplne hladko a konečne sme po dlhej ceste v meste Christchurch.
Môj ranný potočák, krásny začiatok dňa.
Balzam pre oči i pre dušu
Na letisku nás čaká český kamarát Petr, ktorý žije na NZ. Odovzdáva nám starého Landrovera, ktorého nám pred našim príchodom kúpil, robíme nákupy zásob, kempingového vybavenia a vyrážame na cesty. Z rovinatého okolia Christchurchu sa premiestňujeme do vnútrozemia, prechádzame cez prvé mosty ponad tyrkysové rieky, vchádzame do hornatého terénu, kde sa za každým kopcom črtajú nové nádherné scenérie. Najbližšie dva týždne je mojim najpoužívanejším slovným spojením: „čo ti šibe???“ ale v trošku slangovejšom tvare. Potom som si už na tú nádheru zvykol. Na Zélande vo februári vládne leto. Nádherné hory, na vrcholkoch ktorých sa belejú ľadovce, nespočetné množstvo riek, riečok, potokov a jazier. Lúky plné oviec, kráv a koní. Skrátka balzam pre oči i pre dušu. Našu výpravu začíname na veľkom jazere, kde sa chceme trochu rozhádzať. Náš kamarát Petr tu má pochytané krásne potočáky a lososy, a tak sa nevieme dočkať prvého záberu. Ten dostáva Jakub a ťahá prvého menšieho lososa. Neskôr pridáva ďalšieho a k tomu ešte potočáka. Peťovi sa tiež darí chytiť jedného pstruha na sucho a ja na strímer zdolávam dva lososy, ten väčší mal 55 cm.
Konečne vyrážame na rieky
Na druhý deň je úplné bezvetrie, čo pre tento kraj nie je príliš typické. Ryby sa ukazujú na hladine, ale nie sú na dohodenie. Ja s Peťom po pol dni končíme s nulou a Kubovi sa v poslednej chvíli darí oklamať jedného lososa a 50 cm potočáka. Balíme stan, sadáme do auta a konečne vyrážame na rieky. Stojíme takmer pri každom moste cez rieku, kde je to možné, a pozeráme do vody s nádejou, že zbadáme nejakú rybu. K večeru prechádzame cez rieku, ktorú máme v našom pláne zaznačenú a rozhodujeme sa rozložiť si tu kemp. Slnko už zapadlo za kopce a my sa ideme pozrieť okolo vody. Skrz nedostatok svetla pod vodu nie je takmer vôbec vidieť, a tak sa nám nedarí nájsť žiadne ryby. Pri návrate do kempu brodíme cez rieku a v tom chalani zbadajú zbierať rybu na hladine, a ani neviem prečo, idem na ňu hádzať ja. Som celkom nervózny, nerád by som prvú rybu na rieke pokazil. Naväzujem veľkú cikádu a po pár nepresných hodoch so 6 m dlhým nadväzcom konečne dostávam záber a rybu úspešne zasekávam! Je už takmer tma, no o to vzrušujúcejšie je zdolávanie môjho prvého novozélandského potočáka okolo 55 cm. Pekný začiatok! Ráno vyrážame smerom proti prúdu rieky a hneď nachádzame pár rýb, prvé dve chalani pokazili, no Peťovi sa neskôr darí zapnúť jednu z nich na nymfu. Kráčame popri rieke a nechtiac plašíme pekné ryby, ktoré sme prehliadli. Prichádzam k veľkému pool‑u a vidím zbierať 4 ryby z hladiny a ďalšie ryby vidím ešte pri dne! Navigujem Peťa, ktorý bol na rade a ten nahadzuje svoju cikádu presne na zbierajúcu rybu na kraji pool‑u. Ryba muchu dokonale odignorovala, a tak Peťo vymieňa cikádu za Blow fly - mäsiarku. Všade naokolo sa pasú kravy=lajná=muchy a tento vzor je tu veľmi účinný.
Naša úspešná cikáda z jelenej srsti.
Nechápem, čo sa stalo
Prvé nahodenie a ryba suverénne zobrala muchu! Peťo si užíva nádherný súboj, Kubo sa snaží rybu podobrať a ja to všetko fotím. Vymenili sme si pozície, ja som zabrodený vo vode a Peter mi kričí, kde vidí ďalšiu rybu. Niekoľkokrát nahadzujem podľa jeho pokynov, dva metre vyššie, meter doľava, potom meter vyššie a dva doprava, až po pár pokusoch konečne vidím ako ryba zobrala moju suchú mušku a zasekávam! Do prázdna. Nechápem, čo sa stalo, pýtam sa chlapcov čo som spravil zle, ale Peťo len mykne plecami a hovorí, že je tam ďalšia ryba o pár metrov vyššie. Tú už som zasekol úspešne a súboj si neskutočne užívam. Na rade je Jakub a scenár sa opakuje, chytá tretiu rybu z tohto poolu! Všetky ryby mali cez 60 cm, nádherne sfarbené a hrubé telá plné sily. Šťastní a unavení sa vraciame späť do tábora. Čaká nás večerné kúpanie v ľadovej rieke. Potom chalanov učím variť cestoviny, tak ako ich mám rád - al dente. Frfľú, že ich ani nemôžu napichnúť na umelohmotnú vidličku. Pri pohľade na neskutočné súhvezdia nočnej južnej oblohy chlapci degustujú fľašku bieleho novozélandského vína. Nasledujúci deň nás budia nezvyčajné zvuky miestnych vtákov. Premiestňujeme sa našim Landroverom vyššie proti prúdu. Krajina sa tu mení za každým kopcom, a tak nechýba moje obligátne „čo ti šibe?!“ Prvú rybu toho dňa zapínam na nymfu. Nádherný súboj si užívam a v čistej vode vidím každý pohyb ryby. Na tomto úseku rieky nachádzame naozaj veľa pstruhov a šťastie sa usmialo na každého z nás viackrát. O pár kilometrov vyššie rieka mení charakter a dostávame sa do skalného kaňonu. V nádhernom poole s hĺbkou asi 4 m chalani chytajú 3 krásne ryby na sucho. Ja poslednú rybu toho dňa trhám pár sekúnd po zábere v silnom prúde divokej rieky. Nedalo sa za ňou utekať dole divokým prúdom.
Jakub si užíva súboj s pekným pstruhom.
Toto už je celkom extrém
Tretí deň na tejto rieke sa niesol v duchu „čo ťa nezabije, to ťa posilní“. Brodenie v lagúne nie je skrz hlbokú vodu a strmé skalnaté brehy možné, a tak hľadáme cestu hustou džungľou nad nami. Strmé, takmer kolmé zrázy prekonávame za pomoci lián a koreňov. Jeden chybný krok a čakal by nás pád do hlbokej rokliny pod nami. Únava, slabý pitný režim, vysoká vlhkosť a teplota nám dávajú riadne zabrať. V duchu si nadávam, že toto už je celkom extrém a nechcem ani len pomyslieť na to, že by sa niekomu niečo stalo. Auto vzdialené pár hodín chôdze a žiadny signál, nie sú príliš dobrá kombinácia. Našťastie, asi po trištvrte hodine, sa kaňon pod nami opäť otvára a my schádzame späť do rieky. Našli sme doposiaľ asi najväčšieho pstruha s dĺžkou odhadom okolo 70 cm. Stojí priamo nad veľkým balvanom, ktorý z oboch strán obteká voda. Ťažká pozícia pre nahadzovanie, preto volím taktiku priblížiť sa úplne za kameň a iba valivým hodom bez šnúry hodiť nad rybu suchú mušku dúfajúc, že ma nezbadá. Skrčený za kameňom nahadzujem cikádu, pstruh sa ťažkopádne zdvihol z dna. Všetko vidím ako na dlani, som od neho asi len 3 metre. Prichádza tesne k muche, ale v poslednej chvíli sa otočí a vráti sa späť ku dnu. Chalani kričia „zmeň muchu, zmeň muchu“ tak na 18 t‑ku Rio Fluoroflex, naväzujem Blow fly. Muchu prehadzujem ponad rybu, tá sa v momente plaší a odchádza do hlavného prúdu rieky. Neďaleko stojí Peťo, a tak sa ju snaží oklamať na nymfu, čo sa mu asi po 20-tich minútach podarí! Do večera sa nám každému pošťastí uloviť ešte niekoľko pstruhov. Ten riskantný presun ponad kaňon cez hustú džungľu sa nám oplatil! Cítime sa ako v raji, no Peťo sa nás snaží upokojiť. Podľa neho sme to na úvod dosť prestrelili. Posledné tri dni sme denne každý chytili 3-4 ryby, čo pri tomto type rieky je nad priemer. My s Kubom sme však v eufórii a žartujeme na jeho adresu, že tu bol asi s nesprávnou partiou.
Ďalšia krásna ryba úspešne v podberáku.
Nádherne vyfarbený Peťov potočák z malej riečky.
Emócie z prvých úlovkov boli neopísateľné.
Tu sa už proti vode ísť nedá, musíme sa vyštverať po strmých zrázoch a pokračovať cez hustú džungľu.
Čo v tomto zapadákove bez signálu?
Presúvame sa do mesta Reefton, kde dopĺňame zásoby jedla a pred knižnicou sa pripájame na internet, aby sme dali vedieť rodinám, že žijeme. V tom prichádzajú traja chalani a jeden z nich ma spoznáva. Dosť prekvapivé, keď vás v takomto zapadákove niekto osloví menom. Sú to muškári zo Švédska a zhodou okolností sme obaja v LOOP ProStaff tíme. Svet je malý a to som ešte netušil, že ma tu neskôr spoznajú ďalší dvaja rybári, Švajčiar a Novozélanďan. So Švédmi diskutujeme asi dve hodiny a je naozaj o čom, majú v pláne stráviť na Zélande 3 mesiace a momentálne sú v polovici pobytu. Šťastní to chlapci! Na ďalšej rieke sa začínajú napĺňať Petrove slová. Kamenisté dno je pokryté riasami a máme problém vôbec nájsť v tejto rieke ryby. Aj keď sa nám to podarí, teda hlavne Petrovi, tak ryby dokonale ignorujú naše muchy. Z 10 rýb, čo sme tu za dva dni našli, dostávam záber iba ja, no ryba sa mi počas zdolávania zavesila do potopených koreňov a strácam ju. Už Švédi nás upozorňovali, že voda v riekach je prehriata a ryby v tejto oblasti nie sú príliš aktívne. Premiestňujeme sa teda na inú rieku vzdialenú asi 50 km od najbližšieho mesta. Hľadáme vhodné miesto pre tábor, keď tu sa zrazu z našej kapoty začne valiť biely dym. Ručička ukazovateľa teploty motora je v červenom poli. Vyskakujeme z auta, otvárame kapotu a z motora sa nám valí para a bublajúca voda. V hlave mám katastrofický scenár. Čo teraz? Čo v tomto zapadákove bez signálu? Peťo však nonšalantne rieši situáciu: „Sme pri rieke? Sme. Predpoveď na najbližšie dni je výborná. Tri dni budeme chytať a potom to nejako vyriešime! Okej?“ Odtláčame auto na kraj štrkovej cesty a rozkladáme tábor.
Na Zélande sa vám každý snaží pomôcť ako vie
Na druhý deň spoznávame rieku a chytáme pár rýb, našli sme naozaj pekné miesta, na ktoré sa máme v pláne vrátiť po večeri a skúsiť nočný lov na myši. Slnko zapadá a my kráčame po štrkovej ceste, ktorú križuje niekoľko potokov, keď za nami prichádza auto. Pristavuje sa pri nás slečna a zdvorilo sa nás pýta, či nás niekam neodvezie. Ďakujeme jej, ale uisťujeme ju, že sme v pohode a nepotrebujeme jej pomoc. Nejako to neviem vstrebať, na Slovensku niečo nepredstaviteľné. Najbližšia civilizácia je desiatky kilometrov ďaleko, žiaden signál a ona zastaví trom chlapom. Na Zélande sa vám však naozaj každý snaží pomôcť ako vie. Preliezame asi štyri ploty a brodíme sa bažinami, kým konečne nájdeme náš pool so slepým ramenom. Vidíme drobné krúžky na hladine ako od beličky. Cez deň sme tu však videli niekoľko pstruhov okolo 65 cm, takže to budú určite ony! Nechávame chytať Kuba, ktorý má tento deň zatiaľ na konte nulu. Po niekoľkých minútach dostáva záber na cikádu a zdoláva krásneho potočáka. Ja beriem 6-tkový prút a naväzujem myš od Kuba. Prehadzujem rameno asi 20 minút, ale bezvýsledne. Posledné nahodenie, zmotávam šnúru na navijak a v tom prásk! Šplechot na hladine po útoku na moju myš a v šoku rybu nesekám! V momente z navijaka vysúkavam šnúru von a v návale adrenalínu prehadzujem zátoku. Zvyšujem rýchlosť sťahovania a po pár nahodeniach dostávam ďalší záber a opäť do prázdna! Nadávky lietajú vzduchom a chalani bežia za mnou zistiť, čo to tam vyvádzam. V tom dostávam tretí záber a zasa nič! Nechápeme to, myš nie je extra veľká a pri pohľade na obrovské papule miestnych pstruhov naozaj nevieme, prečo tie útoky neboli úspešné. No i napriek tomu to bol pre mňa silný zážitok.
Je čas zmeniť miesto
Ďalší deň ideme preskúmať menší prítok tejto rieky. Nachádzame naozaj pekné ryby, no nevieme ich presvedčiť k záberu. Všetko čo fungovalo doteraz neplatí. Do toho fúka silný vietor a naše nahodenia sú pri všetkej snahe nepresné. K večeru počujeme zašpliechať rybu na hladine a v plytkej vode na kraji prúdu zbadáme obrovskú rybu okolo 70 cm s masívnym vysokým telom. Posielam jej nymfu pošvatky. Dostávam prudký záber! Sekám a cítim neskutočný ťah ryby. Tá sa rozbehla proti silnému prúdu a ja bežím za ňou niekoľko desiatok metrov. Slnko zapadá za kopec a ja si už v hlave premietam, ako budeme rybu fotiť, keď v tom ryba vyriešila moju dilemu a padá z háčika. Smola. O deň neskôr na tejto riečke chalani chytajú 3 pekné ryby a ja som jednu pokazil pri zábere. Je čas zmeniť miesto. Do auta nalievame vodu z rieky a modlíme sa, aby nás to doviezlo aspoň do najbližšieho mesta. Napínavá cesta sa končí na parkovisku pred motelom a z motora sa valí opäť dym, ktorý už nemá vábnu vôňu. Po 14-tich dňoch prvá noc v civilizácii, dobré jedlo, horúca sprcha a mäkká posteľ. Ráno kupujeme na benzínke chladiacu kvapalinu. Tá nám však celá vyteká na zem. Zisťujeme, že máme prasknutú hadicu chladiča, no Peťo tento problém hravo zvládol so švajčiarskym nožíkom a súpravou kľúčov z Ikey. Problém vyzerá byť vyriešený, no autu už tak nedôverujeme.
Jakubov pstruh na sucho z hlbokej lagúny.
Ranná scenéria na jazere.
Pokračovanie na budúce
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
