Nový Zéland
S neistou nohou na plyne sa presúvame cez horský masív do doliny, v ktorej sa stretáva viacero riek. Najbližší týždeň máme v pláne zostať tu. Začíname na rieke, ktorá je podľa Peťa tá najlepšia, na ktorej bol pred dvoma rokmi. Prístup autom až k vode nie je možný, takže si musíme do batohov zobrať všetky potrebné veci na 3 dni.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: JÚN 2016
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 50
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 29.11.2016.
Na chrbtoch máme každý 20 kg ťažký batoh a k rieke sa dostávame asi po hodine šliapania. Fúka tu silný protivietor, a tak naväzujeme 6-tky prúty. Prvé ryby plašíme. Majú úplne tmavé až čierne sfarbenie a stoja často len pol metra od brehu. Silný protivietor, v ktorom by ma u nás nenapadlo ísť ani na ryby, nám znepríjemňuje presné nahadzovanie, čo má za následok časté plašenie rýb.
V tejto doline sa stretáva niekoľko riek, každá stála za to!
Najkratšia večerná hygiena
Šnúru sa snažím rozšvihať a hodiť proti prúdu, no muchy na 6 metrov dlhom nadväzci padajú iba kúsok predo mňa. Ak šnúrou rybu prehodíte, v momente sa vyplaší, odpláva preč a prestáva prijímať potravu. Takto počas dňa plašíme asi 20 rýb, z toho sa podarí chytiť jednu rybu iba Peťovi. Nad hlavami sa nám valia tmavé mraky, a tak sa urýchlene presúvame k turistickej chate, kde plánujeme prespať najbližšie dve noci. Na chatu prichádzame úplne vyčerpaní, fyzicky aj psychicky. Odrazu nás nekompromisne začali hrýzť sandflies – malé mušky, ktoré vás poštípu všade tam, kde máte odhalenú kožu a to pri akejkoľvek činnosti. Repelent, ktorý na ne máme pripravený, účinkuje presne pol hodinu – ako udáva aj návod. Štípance po sandflies nepríjemne svrbia ešte niekoľko dní a je to jediná nepríjemná vec, s ktorou sa stretávame na NZ. Večeru jem s ponožkami natiahnutými na rukách a večerná hygiena v rieke je tu najkratšia ako sa len dá. Ráno vchádzame do rieky a na horizonte vidíme 3 osoby, rozmýšľame čo teraz a rozhodujeme sa ich dobehnúť a dohodnúť sa s nimi, pokiaľ plánujú chytať. Nemá význam ísť po prechytanej rieke. Miestny sprievodca vtipkuje na našu adresu, že prečo sme tak dlho spali, či tam máme nejaké ženy. No našťastie sme sa dohodli, že im máme nechať kilometer rieky, vraj vyššie už nepôjdu.
Ďalšia Kubova podpásovka
Je zamračné a ryby sa nám budú ťažšie hľadať. Vchádzame do rieky a opäť plašíme pár rýb hoci vietor zo včera už ustal, našťastie. Rieka sa tu delí na dve ramená, a tak s Kubom ideme po menšom toku. Zrazu zbadám nádhernú rybu, Kubo je na rade a hádže jej cikádu. Rybu vôbec nevidí, a tak mu kričím, nech hodí presne tak isto, ako prvýkrát. Cikáda preplávala ponad pstruha, ten sa otáča a sleduje ju asi dva metre, kričím: „ide, ide, ide, ide je tááááám!“ vynorila sa obrovská papuľa a Kubo pri záseku vytrháva muchu rybe von z papule. Kubo dostáva ďalšiu psychickú podpásovku. O pár stoviek metrov vyššie mi chalani našli krásnu tmavú rybu. Idem sa na ňu pozrieť, aby som vedel presnejšie jej polohu. Vchádzam 15 m pod ňou do vody a hádžem jej suchú muchu. Pravdupovediac, išiel som hádzať s tým, že opäť pokazím ďalšiu rybu. Rozladený z predchádzajúceho dňa som nehodil celkom presne, čo mi chalani dali patrične najavo, no pstruh sa rozhodol vyštartovať za muchou, hoci išla dva metre vedľa neho. Neverím vlastným očiam, sekám a ryba sedí! Rozbieha sa dole prúdom okolo mňa a ja za ňou bežím po vratkých kameňoch asi 100 metrov po prúde rieky. Po niekoľkominútovom boji je v podberáku! Po troch dňoch bez ryby, konečne! Neopísateľný pocit eufórie, radosti a vďaky. Pri tejto rybe si uvedomujem, prečo sa tu nerieši veľkosť rýb na centimetre. Mohutné široké telo je oveľa ťažšie ako ryby podobnej veľkosti, ktoré som tu doteraz ulovil. Za neprestajného štípania sandflies do mojej hlavy rybu fotíme a púšťam ju späť. Dnes už nepotrebujem chytiť žiadnu.
Drsná príroda
v oblasti Canterbury.
Sledujeme nádherný súboj
Prichádzame k začiatku nepriechodnej lagúny, v ktorej Peťo videl krásnu rybu. Začína padať jemný dážď a my schádzame dolu k vode. Brodenie je tu namáhavé. Treba ísť až po prsia do ľadovej vody, a tak Peťa pozorujeme zatiaľ iba z brehu. Ten však rybu dostáva na suchú muchu a Kubo s podberákom chtiac‑nechtiac uteká Peťovi na pomoc, ja ho s fotoaparátom nasledujem. V krištáľovo čistej vode sledujeme nádherný súboj. Je to zatiaľ naša najväčšia ryba výpravy. Má niečo cez 70 cm a odhadom 5 kíl. Vyššie už to cez kaňon nejde a pre nedostatok času sa musíme vrátiť. Na mieste, kde sme stretli sprievodcu s klientmi ešte Kubo dostáva vytúženú rybu a vtom sa spustil riadny lejak. Späť k chate to máme ešte hodinu chôdze v ťažkom teréne a prichádzame totálne mokrí, unavení, ale zato maximálne šťastní, pretože si dnes každý chytil nádhernú rybu. Cez noc dážď neustáva, a tak sa ráno pozeráme na kalnú rozvodnenú rieku. Vraciame sa teda späť k autu a cesta nám trvá po turistickom chodníku niečo cez 3 hodiny. Všetky rieky naokolo sú rozvodnené, a tak sa presúvame do najbližšieho mesta, zistiť predpoveď počasia na najbližšie dni. Našli sme si ubytovanie a zavítali do najbližšej reštaurácie, kde chlapci degustujú pár stejkov a všetky pivá v ponuke, každý po sedem. Ďalšiu noc opäť leje, takže hladina riek ešte o niečo stúpla.
Moja radosť bola neopísateľná
O tri dni, ktoré sme premárnili na internete a obžerstvom sa konečne presúvame na ďalšiu rieku. Prišiel nás pozrieť kamarát Petr, a tak sa rozdeľujeme na dve dvojice. Petr a ja ideme po ešte nie celkom čistej rieke a snažíme sa nájsť nejaké ryby, čo sa nám príliš nedarí. Peťo to skúša na slepo a darí sa mu uloviť menšieho potočáka. Nakoniec sme však našli peknú rybu na konci pool‑u asi meter od kraja. Ryba je aktívna a zbiera potravu z hladiny aj v stĺpci. Hádžem na ňu cikádu, ryba sa za ňou otáča a pláva presne oproti mne, prestávam sťahovať šnúru, aby som ju pohybom ruky nevyplašil, no ryba sa otočí a premiestňuje sa do stredu rieky. Naďalej zbiera potravu, čo je dobré znamenie, že sa nevyplašila. Po 15-tich minútach sa mi ju konečne darí oklamať na bažantiu nymfu! Ryba však má neobvyklú silu a Peťo mi kričí, že je asi podseknutá. V tom momente opadá zo mňa všetko nadšenie a už som sa ju len snažil čím skôr zdolať a zbaviť háčika. Na naše veľké prekvapenie sme pri podoberaní zistili, že ryba je chytená krásne za papuľku! Moja radosť z tejto krásne stavanej a vyfarbenej ryby bola neopísateľná. Viac rýb sa nám už nedarí nájsť, a tak sa vraciame dole prúdom na sútok s ďalšou riekou, po ktorej sme sa vydali. O chvíľu sme našli obrovskú rybu, ktorú, bohužiaľ, Peťo prehodil šnúrou a vyplašil. No v ďalšom pool‑e čakali na neho ďalšie dve ryby. Jednu sa mu podarí zaseknúť na Blow fly, a tak mám pred objektívom krásneho divokého potočáka a vysmiateho kamoša! V ten deň sa mi darí chytiť ešte dve ryby a večer sa stretávame s chalanmi. Nedarilo sa im tak dobre ako nám, ale chytili aspoň dve ryby.
Čierny kameň sa dal do pohybu
Máme za sebou asi najstudenšiu noc na Zélande a Peťo v tenkom letnom spacáku riadne vymrzol. Po včerajšom úspechu chalanov beriem na rieku, kde sme chytali spolu s Peťom. Na bažantiu nymfu zapínam peknú rybu ako prvý. Chalani svoje ryby plašia. Po chvíli nad nami vidíme rybára, a tak lezieme z vody a premiestňujeme sa niekoľko kilometrov proti prúdu, kde sa rieka zase rozdeľuje na dva prítoky. Ukazujem Kubovi čierny fľak vo vode a pýtam sa ho, či to nie je náhodou ryba. Ani jeden z nás si nie je istý, no Kubo tvrdí, že je to príliš veľké a nehýbe sa to. Vchádza do vody presvedčiť sa o čiernom kameni, no ten sa dal do pohybu a pláva preč. Šliapeme teda ďalej popri rieke a vtom na nás niekto hvízda a dve osoby sa nás snažia dobehnúť. Sú to naši švédski kamaráti Jacob a Christian, s ktorými sme sa stretli v meste. Videli naše auto, a tak sa rozhodli, že si nás prídu omrknúť ako sa nám darí. Jacob pozná túto rieku veľmi dobre a hlási presný počet rýb v konkrétnych pool‑och a ich zvyčajné pozície, rozmery a hmotnosť. Sme pred pool‑om, v ktorom sú dve ryby, jedna väčšia ako druhá. Kubo je na ťahu a za navigovania Švédov hádže na spodnú rybu. Tá však nedôverčivo zalieza pod kmeň stromu, preto sa presúva na druhú rybu stojacu pár metrov vyššie. Tú konečne Kubo chytá na suchú muchu a po zábere sa mu dostáva potlesk a výkriky: „Yeeeeah! Nice fish man!“ Bohužiaľ, ryba sa pri zdolávaní vypína. Peťovi sa v ďalšom pool‑e darí na prvý hod chytiť ďalšieho pstruha na cikádu a pribúdajú gratulácie.
Peťov potočák ulovený na cikádu.
Neverím vlastným očiam, ona to zobrala
Dostávame sa na začiatok hlbokej lagúny. Na rade som ja. Jacob vraví, že je tu len jedna veľká ryba a musíme ju nájsť. Peťovi zavesenému na strome nad kaňonom sa to po chvíľke darí. Ryba stojí v tieni pri skalnej stene. Som trochu nervózny z prítomnosti Švédov, nerád by som to pred nimi pokazil. Hádžem svoju cikádu do miesta, kde ma navigoval Peťo, mucha preplávala hodný kus, a tak sa ju rozhodujem prehodiť. Sotva som zodvihol prút Peťo na mňa kričí: „nieeee, nieeee ide ti za tým“, no vtom už moja mucha vyletela z vody a ryba odišla do hlbočiny. Smutný z pokazenej ryby navíjam šnúru na navijak, no v tom na mňa Peťo kričí, že ryba je naspäť len o pár metrov vyššie ako predtým. Brodím ešte kúsok do vody, no tá mi už siaha skoro po prsia. Hádžem a neverím vlastným očiam, ona to zobrala! Zasekávam a ryba si to valí hore prúdom! Chalani ma povzbudzujú a ja už mám len posledné dve ovinutia šnúry na navijaku. V tom sa však ryba otáča a ide späť ku mne. Dovíjam šnúru a ryba sa stále nevzdáva. Vtom sa ťah povolil a ja nechápem, čo sa stalo. Zúfalo sa snažím došponovať šnúru, no ryba tam už nie je. Posledný meter silónu mám totálne predratý o skaly. Aj toto patrí k rybačke. Niekedy vyhráš, niekedy prehráš. Lúčime sa so Švédmi a každý si ideme po svojej rieke. Za kaňonom sa dolina nádherne otvorila a Kubovi sa podarilo uloviť ešte krásnu rybu na redtag‑a.
Moja najcennejšia ryba z NZ, po predchádzajúcich dňoch bez ryby bola pre mňa vykúpením.
Máme toho už dosť
Prichádzajúci večer nás núti otočiť sa a opäť nás čaká niekoľkohodinový pochod k autu. Nasledujúci deň na ďalšej rieke vo vedľajšej doline šliapeme pol dňa po vode, kým nachádzame vôbec prvú rybu. Pre istotu ju kazím, no Kubovi sa v ďalšom pool‑e darí chytiť ďalšiu nádhernú rybu na nymfu. Kubo v ten deň už nechytá. Chce dopriať nejakú rybku aj nám, no mne sa nedarí docieliť ďalší záber a Peťovi sa dve ryby vypínajú. Vraciame sa po turistickom treku spať k autu. Máme toho už dosť. Začína ma bolieť členok a každý krok je bolestivý. Prešli sme viac ako 20 km a nechytil som ani jednu rybu. Aj o tomto je rybačka na Novom Zélande. Nasledujúce ráno prichádza k nášmu kempu veľa rybárov. Nepriaznivé počasie na západnom pobreží vyhnalo rybárov na túto stranu hôr, kde sa voda už vyčistila a popri riekach vidíme samé autá. Nemá význam chytať po niekom, a tak sa rozhodujeme ukončiť posledné dni na novozélandských jazerách. Presun s nákupom nám zaberá celý deň. Večer sme konečne pri jazere. Okolitá príroda je drsná, no má to svoje čaro. Vyprahnuté pasienky a skalnaté bralá lemujú okolie jazera. Riadne fúka, no sem‑tam sa nám darí vo vlnách zbadať zbierajúcu rybu. Večer už nechytáme, šetríme sa na druhý deň a varíme si naše každodenné jedlo penne‑cestoviny. Pol dňa bezúspešného hádzania a Peťo konečne dostáva záber na Green Beatla. V tomto jazere sa vyskytuje pôvodná škótska forma pstruha, a tak obdivujeme túto krásnu rybu. Nasledujúce tri dni sme už bez záberu, teda ako povedal Kubo „mal som očný kontakt“, iba toľko. Ryby zbierali ďaleko od brehu a keď sa aj nejaká ukázala pri brehu, nedokázali sme ju presvedčiť na naše muchy. Skúšali sme lov na svitaní, v noci, strímre, pakomáre, nymfy, suché muchy… skrátka všetko, bezvýsledne.
Vysmiaty kamarát Petr po zdolaní pstruha na suchú mušku.
Jakub so svojim doslova vydretým pstruhom, 20 km šlapania = jediná ryba v ten deň.
Proste luxus…
Cez víkend nás našťastie prišiel opäť pozrieť Petr aj s kamarátom Lukášom. Vedia, že jazerá nie sú moja obľúbená destinácia, a tak ma „unášajú“ na rieku s veľkým počtom pstruha dúhového. Prespávame v krásnej drevenej chate s viacerými izbami. Tieto chaty sú voľne k dispozícii pre turistov, niektoré majú aj tečúcu vodu, piecku, matrace. Proste luxus, ktorý po mesiaci v stane viete oceniť. Ráno vyrážame k rieke a prvýkrát na Zélande naväzujem francúza. Darí sa nám každému chytiť zopäť dúhakov do 55 cm. Okolo obeda stretávame sprievodcu s klientom a dosť nepríjemne nám dáva najavo, že oni tu boli prví a že toto nie je rieka pre päť ľudí… Na otázku koľko dnes chytili rýb, odpovedajú, že iba štyri. Dosť prekvapivé, keď sme po nich dokázali chytiť ešte 15 rýb. Otáčame sa a vraciame späť za chalanmi na jazero, tí majú štandardnú nulu, takže balíme stan a ideme späť do Christchurchu.
Moja posledná ryba z Nového Zélandu
Posledné dva dni pred odletom trávime prehliadkou mesta a barbecue párty. Cez mesto preteká menšia rieka, v ktorej sa nám ukazuje pár pekných rýb, tak posledný deň pred odletom zisťujeme v rybárskom obchode, kde presne môžeme v meste loviť. Idem nakoniec iba ja a Kubo, pretože Peťkovi je po včerajšej barbecue party trošku nevoľno. Kráčame po okraji parku a z mosta sme zbadali prvú rybu, rozbaľujem prút, naväzujem osvedčenú Blow fly, prvý hod a ryba je tam. Moja posledná ryba z Nového Zélandu. Balím prút a vraciame sa späť k Peťovi domov pobaliť kufre. Posledný večer máme ešte dohodnuté pivko so známym austrálskym muškárom, fotografom a sprievodcom Joshuom Hutchinsom, ktorý tu strávil celé leto s klientmi. Debaty o destináciách, kde chytal a čo plánuje do budúcnosti, nemajú konca kraja. Odchádza sa nám ťažko, veľmi ťažko. Nádherná príroda, z ktorej sme za ten mesiac videli naozaj len zlomok v kombinácii s veľmi milými a priateľskými obyvateľmi, robia z tohto miesta doslova raj na zemi. O rybách nehovoriac. Presne pre toto som muškár. Pre tie zábery na trojcentimetrové cikády, ktoré si spomalene stále prehrávam v hlave. Musím podotknúť, že okrem jednej rieky s režimom „chyť a pusť“ kde sme chytali dúhaky, boli všetky rieky s možnosťou privlastnenia si úlovku. Denný limit bol rôzny, 2 až 4 ryby. Je to trochu na zamyslenie. Nový Zéland ponúka toľko možností na rybolov, že keby som sa tam hneď teraz presťahoval, do konca života nestihnem všetky rieky prejsť. Musím vás však ešte varovať, že keď raz navštívite túto krajinu, nikdy neprestanete premýšľať o tom, kedy sa sem opäť vrátite.
Petr s divokým dúhakom z malej riečky.
Čo dolina to iné prostredie a farby.
Video z výpravy: https://www.vimeo.com/164849020
Tip čo musíte mať určite so sebou:
- Polarizačné okuliare sú základom pre úspešné hľadanie rýb. V niektorých riekach nie je problém nájsť ryby aj keď je zamračené. V iných je zafarbenie dna úplne iné a je problematické rybu nájsť aj počas slnečného dňa, skôr ako ju vyplašíte svojim pohybom.
- Kniha Rybársky sprievodca od Johna Kenta, je biblia muškárenia na NZ. Sú v nej dopodrobna opísané všetky rieky a jazerá, výskyt rýb, miesta pre vstup do vody atď.
- Ochrana pred slnkom a hmyzom v podobe kvalitného oblečenia s ochranným faktorom.
- Rukavice, šatky, dlhý rukáv je nutnosť.
- Repelenty neúčinkujú.
- Vodácke neoprénové ponožky a nohavice. Naša najlepšia investícia. Broďáky tu nebudú mať dlhú životnosť a využijete ich iba na jazerách. Všetky kríky tu majú ostré bodliaky a nemusíte sa báť, že sa vám naberie voda do broďákov pri extrémnom brodení.
- Rybársky lístok, ktorý stojí na Zélande cca 100 € na celý rok!
- Medzinárodný vodičský preukaz.
- Dezinfekčné kvapky alebo filter na vodu. Pri viacdňových výpravách v divočine nie je možné brať so sebou potrebné množstvo vody a tak sme pili vodu z riek.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
