Tento príbeh je pravda a nič než pravda. Môžete s tým nesúhlasiť, ale to je to jediné, čo sa s tým dá robiť. Prajem príjemné čítanie. Pre mňa začali preteky IBCC 2018 rok vopred, na tých istých pretekoch v roku 2017. Bol som vtedy nadšený organizáciou pretekov, veľkosťou revíru, krásou a hmotnosťou tunajších kaprov, aj mnohými ďalšími vecami, ktoré to sprevádzali.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: AUGUST 2018
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 36
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 01.02.2019.
Preto mi bolo jasné, že sa o rok s Balatonom uvidíme znova. Mnohé som sa počas týchto pretekov naučil. Predovšetkým som pochopil to, že je to nesmierne fyzicky náročná záležitosť. Že nemôžem ísť s dvoma svojimi rovesníkmi, ak sa chcem usilovať o popredné miesta. Nie som na tom fyzicky zase tak zle, chodím športovať so svojimi synmi. Ešte im celkom stačím, ale veľký rozdiel je v tom, že oni ráno vstanú a nevedia, že niekde boli, zatiaľ čo ja sa ráno zobudím a neviem, či vôbec vstanem. Preto som sa rozhodol urobiť radikálnu zmenu a ísť na tieto preteky s dvoma mladými puškami.
S Kubom sme už boli komplet
S prvým som sa dohodol už na samom začiatku. Vedel som, že dokáže makať a je samostatný. Vlastne, Martin Votoček u nás pracuje už viac ako rok, takže bol čas, aby som ho spoznal. Vďaka tomu som tiež vedel, že má občas v hlave mladícke blikance, ale veril som, že to spolu zvládneme. Obsadenie tretieho do partie bolo trochu zložitejšie. Pôvodne oslovený rybár mi na poslednú chvíľu odriekol, lebo si nie je istý, že ho pustia v práci. Mal som tak zrazu len pár dní na to, aby som zložil tím. Už ani neviem ako, ale napadlo ma, že by som mohol osloviť Kuba Fabiana. Poznal som sa s ním z rôznych veľtrhov a iných akcií, ale nikdy som s ním nebol na rybách. Rafan mi však na neho dal dobré referencie, Kubo súhlasil, a tak už sme boli komplet.
Vždy ma fascinuje, ako sa mnohí pretekári dokážu pripravovať aj niekoľko týždňov vopred, alebo to aspoň o sebe tvrdia. Ja sa v lepšom prípade zameriam na základné veci, ako je nevyhnutné vybavenie, krmivo a veci, ktoré nemožno zohnať alebo pripraviť zo dňa na deň. Zvyšok zvyčajne začínam baliť až krátko pred odchodom. A rovnaké to bolo aj tentoraz. Vďaka tomu som na poslednú chvíľu zistil, že mi nejde jeden hlásič, že nemám v peračníku už príliš vhodných háčikov a že vlasce na vyvážku sú z posledných výprav v stave, keď je na každých 10 až 20 m uzol. Na druhej strane, vyriešil som vopred zásadné veci, ako je nová trojmetrová loď do vĺn, dostatok batérií k motorom, kotvenie lode, zavážacie záťaže atď.
Výhovorka na chlapcov zabrala
Jedlo som radšej nakúpil pre všetkých troch spoločné. Bolo mi jasné, že tí dvaja mládežníci, keď to nechám na nich, si so sebou vezmú 20 tatraniek, a tretí deň budú ohrýzať peň alebo korkovú rukoväť vlastných prútov. Povedal som im, nech si vezmú len pitie, koľko čoho sú zvyknutí. Keď som počítal, koľko pív potrebujem pre seba na celý čas (od piatka do ďalšej soboty), dospel som k číslu 64. Tak som nabral do košíka tri kartóny po 24, aby som mal miernu rezervu. Pojazdný košík však začal štrajkovať, lebo spolu s ďalším nákupom to bola taká hmotnosť, že bol takmer neovládateľný. To by nebolo najhoršie, keby som nemusel svojej žene vysvetľovať, prečo nekupujem pre celý tím len jedlo, ale aj pitie. Musím sa kajúcne priznať, že som v tú chvíľu chlapcov využil ako výhovorku a bez mihnutia oka odpovedal: „To vieš, sú úplne neschopní, aj o pivo sa im musím postarať.“ A napodiv mi to prešlo.
Cesta na Balaton ubehla až neskutočne hladko. Vlani sme po ceste zažili kolóny, oblasti s pol metra snehu, tento rok všetko bežalo ako po masle. A tak sme v piatok večer dorazili do Tihany campu, kde sme mali ubytovanie a kde sa odohrával začiatok pretekov. Len čo sme s Martinom vystúpili, privítal nás Rafan scénkou, ktorú nacvičoval celý čas, než sme dorazili. Nechal nás nastúpiť a povedal: „Kto z vás chytá na Mikbaits?“ Zdvihli sme ruku a v tej chvíli kontroval: „Toto je kaprárska chatka. Tak vypadnite!“ Vtip na začiatok to bol dobrý, Rafan to zahral ako profesionálny herec. Ešte dva roky tréningu a má Oscara.
Žrebovanie: vyliezli sme hore
Dokážete si iste predstaviť, ako to vyzerá deň a pol pred pretekmi v kempe, kam sa zídu kaprári, ktorí sa vidia 1 až 2x do roka. Ak som počítal, že prvé dva večery moja zásoba pív prizná najväčší úbytok, nečakal som, že z nej bude zhruba len polovica. Nie že by som bol až taký lakomec, ale moje plechovky boli príhodne na konci auta, navyše obaja moji parťáci prišli bez väčších zásob s tým, že pivo piť nebudú, čo im vydržalo len prvých desať minút. To všetko bolo v pohode, kým Kubo nevybral repovicu. To nie je preklep, ten šialenec vzal neviem kde pálenku z kŕmnej repy. Ak si myslíte, že ste niekedy pili niečo hnusné, buďte v pokoji. Som si istý, že to kaliber repovice nedosahovalo ani z 1/10. Na stupnici tvrdosti hnusu to presahovalo úroveň diamant. Ďalší deň nasledovala kontrola člnov a registrácia, pri ktorej sa žrebuje poradie. Martin si veril a vytiahol číslo cez 150, čo znamenalo, že pôjdeme žrebovať skoro až na konci. Čo sa dá robiť. Cez deň sme ešte stihli namotať nové fluo vlasce, ktoré sme zvolili kvôli viditeľnosti pri návratoch s loďou, a potom sa už išlo žrebovať naostro. Keď si spomeniem, ako na World Carp Classic bolo žrebovanie 100 tímov takmer nekonečné, tak tu tých 204 utieklo celkom rýchlo. Z počiatku sme sledovali, kto čo žrebuje, postupne sme prestali vnímať. Snažili sme sa veriť tomu, že na nás zostane niečo aspoň trochu solídne. Krátko pred tým, než sme šli na pódium, sa vytiahli takmer všetky miesta z oblasti, ktorú som si prial a o ktorej som vedel, že tu sú ryby takmer celoročne. Preto už som príliš nedúfal v priaznivý žreb. Ale čo. Vyliezli sme hore, Kubo siahol dovnútra osudia a ukázal 88.
Naše stanovište bolo na druhom konci
V tú chvíľu som netušil, či je to zle, priemer alebo topka. Vedeli sme akurát to, že ideme na južnú stranu blízko miesta, kde vlani chytal Rafan s Honzom Hubkom. Tí tu nachytali celkom slušne, ale ostatné v okolí, a teda aj na našom mieste, zase takí úspešní neboli. Priaznivá bola aj informácia, že tím vpravo by mal byť ďaleko od nás, ktorá sa však neskôr ukázala ako nesprávna. Proste a skrátka, na to, že sme išli na rad chvíľu pred koncom, žreb vyzeral ešte celkom dobre. A tak som si, ako som sľúbil, chlipol tej príšernej repovice. Normálne by som to v živote neurobil, ale ak ste raz tímový hráč, musíte byť ochotný znášať všetky veci, aj keby vám z nich zliezali nechty. Po troch hodinách spánku sme sa skoro ráno vybrali na niekoľko hodinovú cestu k nášmu stanovišťu. Bolo to totiž úplne na druhom konci. Vezmite do úvahy, že Balaton má 80 km na dĺžku a pochopíte, že jeho obchádzka po cestičkách, z ktorých väčšina vedie dedinami, je naozaj dlhá štreka. Keď sme dorazili k miestu, kde sme mali chytať, objavili sme pri krajnici susedný tím s číslom 87. Ten už nejaký čas márne hľadal, ako sa dostať k vode. Boli to Česi z CT Libuň, ktorých už nejaký ten rok poznám. Vedel som o nich, že sú skúsení a vychytaní pretekári, ovenčení mnohými úspechmi.
Ako zdvorilostný vtip
Cestu ku stanovišťu 88 sa nám po chvíli podarilo objaviť, a tak sme konečne boli tam, kde sa mal odohrávať náš osud na týchto pretekoch. Miesto vyzeralo na prvý pohľad krásne, kým sme nezistili, že libuňáci majú svoje stanovište 20 m vľavo do nás. Pôvodne sme si mysleli, že je to celé v tej časti naše a oni budú niekde o kus ďalej. Toto nám vyrazilo dych. Preto, keď mi povedali, že dúfajú, že sa na konci stretneme na debni, bral som to skôr ako zdvorilostný vtip, ktorý má oveľa bližšie k sci‑fi, než k realite. A to nebolo všetko. Keď sme začali budovať stanovište, vyšiel sprava, z miesta za tŕstím, čln s dvoma pretekármi. Chvíľu prechádzali na vode, ťukali dno, a potom na vodu osadili veľkú bójku. Navyše priamo pred nás! Bol som blízko k amoku. Dvadsať metrov vľavo máme jeden tím, a sprava si posadia bójku rovno pred naším stanovišťom. Kde budeme chytať? Navyše, na vode podľa mňa nemali čo robiť. Skúsil som sa spojiť s koordinátorom Matejom Hutkom, aby som vedel, čo sa vlastne deje. Bolo mi povedané, že tú dištančnú bójku tam susedný tím dal z poverenia sektorových rozhodcov. Že ju mali odviezť na 450 m, po ktorej je na južnej strane Balatonu povolené zavážať. Len ju dali príliš pred nás, čo našťastie o chvíľu napravili. O pár minút prišli rozhodcovia aj k nám a dali mi bójku, aby sme ju tiež odviezli na 450 m, a zároveň s ňou rozdelili sektor medzi nami a CT Libuň. To sa bez väčších problémov podarilo.
Ako sme povedali, tak aj urobili
Náš priestor medzi dvoma bójkami nakoniec nebol taký zlý a úzky, ale stále to bol sektor uprostred medzi dvoma tímami, zatiaľ čo obaja naši susedia mali forhont – preto nemali zľava alebo sprava v dosahu ďalší tím. Na Balatone je vďaka neprístupným rákosovým poliam kopa forhontov, v niektorých oblastiach ho má každý tretí, štvrtý tím. Nemusím asi dlho rozprávať, aká je to výhoda, nemať z jednej strany natiahnuté žiadne vlasce a mať tam pokojnú zónu. Preto som si nerobil veľké ilúzie. Ale veril som, že keď už sa nedá bojovať o umiestnenie, tak aspoň niečo pekného chytíme. Zvlášť, keď sa 200 až 250 m pred nami sem tam ukazovali ryby. Pripravili sme člny, zostavili udice a už len čakali, kým sa začnú preteky. Dohodli sme sa, že jeden prút nahodíme, dva vyvezieme na okraje sektora, a trochu viac sa pohráme s tým prostredným, kde sa pokúsime niečo nájsť. Ako sme povedali, tak urobili. Aj keď som si vzal do lode sonar, mal som tušenie, že ho ani nebude treba zapínať. A fakt, že nie. Ešte 200 m od brehu som videl na dno a to voda nebola nijako čistá. Potom to už mierne kleslo, tak som sem‑tam poklepal dno olovničkou. Ako som predpokladal, všade takmer konštantná hĺbka od 1,8 po 2,2 m, všade íl a niekde 50 m pred dištančnou bójkou trochu tvrdšie dno, možno dokonca aj mušle. Za tým už zas len íl. Preto som sa vrátil a svoj prút položil tam, kde sa končilo to tvrdé dno. S posledným prútom išli chlapci spolu. Niekde v úrovni môjho prúta objavili ten tvrdší pás. Osadili tu orientačnú bójku a toto miesto nakŕmili o niečo viac, než pri ostatných prútoch.
Správne rozhodnutie
Naše hlásiče mlčali celé popoludnie a rovnako tak aj po zotmení. Zato susední libuňáci mali jazdu už večer. A o chvíľu druhú a potom aj ďalšiu. Bolo frustrujúce pozerať, ako im to jazdí a nám nič. Dali sme si radšej dve hodiny spánku. Rovnako sa v tú chvíľu kvôli vlnám nemohlo na vodu. Ihneď po ukončení zákazu sme previezli prúty. Sadli sme k stojanom, otvorili si pivo, pozorovali vodu a premýšľali, čo s tým. Prvýkrát nám to píplo na Kubov ľavý prút zhruba o tretej ráno. Ten kapor nás vytrhol z letargie a hrozne nám pomohol. Vďaka nemu a súvislostiam so zábermi susedov sme pochopili, čo je potrebné urobiť inak. Dohodli sme sa, že opustíme tú zdanlivo zaujímavú oblasť s tvrdým dnom a vyvezieme udice až k hranici sektora, bez ohľadu na typ dna. A tak sme o pol štvrtej ráno pri troch prútoch zmenili miesta. Len Kubov zostal zhruba tam, kde bol.
Čoskoro sa to ukázalo ako správne rozhodnutie. Postupne nám vyšli všetky štyri prúty. Boli z toho dve bodované ryby. Super! Radoval som sa aj napriek tomu, že sme s nimi boli takmer na chvoste štartového poľa. Poradie sme v tej chvíli vôbec neriešili. Popredné tímy boli vzdialené na hony, mnohé už sa blížili k 100 kg. Tešilo ma, že neskončíme bez ryby. Naopak, začínalo to vyzerať, že si možno ešte pekne zachytáme. Tiež moje rybárske sebavedomie začalo naberať vzostupnú tendenciu. Pri prvom zábere som totiž zdolal nebodovaného kapra, pri druhom sa ryba vôbec nezasekla, čo opäť značilo malú rybu. Preto som pri ďalšom zábere môj prút odovzdal Martinovi, aby zlomil tú kliatbu. A podarilo sa, priviezol bodovaného kapra. Pri ďalšom zábere som už vyšiel sám a čuduj sa svete, priviezol som peknú rybu. V tú chvíľu som sa dostal do pretekárskeho tranzu. Chodil som okolo prútov ako tiger v klietke a čakal, kedy ma zvuk hlásiča znovu pošle na vychádzku do balatonských vĺn.
Pokračovanie nabudúce
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
