Po prvom dni IBCC 2018 sme na tom neboli nijako ružovo. Pár rýb sme síce mali, ale boli sme stále veľmi ďaleko k nejakému umiestneniu v sektore, nieto v celkovom hodnotení. Navyše, susedia vľavo nás výrazne prechytávali. Mali to síce vďaka menšiemu priestoru na brehu horšie pri vychádzaní lode, zato na vode sa mohli roztiahnuť široko, ako chceli. A ku všetkému tú voľnú stranu mali do oblasti, kde sa nachádzali húfy rýb.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2018
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 22
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 04.03.2019.
Bolo to zrejmé z toho, že našich susedov na druhej strane sme od začiatku pretekov ešte nevideli na vode. A to napriek tomu, že aj oni mali smerom doprava voľný priestor. Navyše, naše dva ľavé prúty jazdili úplne inou frekvenciou, než tie pravé. Pôvodne sme sa s chalanmi dohodli, že každý budeme chytať na jeden prút a ten štvrtý si po dvoch dňoch pretočíme.
Taktika pre ďalšie dni
Lenže na tie ľavé bolo výrazne viac záberov, a tak do odvolania boli oba pravé moje. Z týchto dvoch okolností vyplynula taktika pre ďalšie dni. Po prvé, pokúsiť sa pretiahnuť ryby k nám od tímu zľava a po druhé, rozbehnúť oba pravé prúty natoľko, aby tam neboli len do počtu.
Tú prvú vec sme sa rozhodli vyriešiť zintenzívnením kŕmenia. Uprostred sektora sme urobili široký kŕmny pás, kde najskôr bol partikel, s odstupom za ním boilies a až potom boli naše nástrahy. Bolo mi jasné, že to nebude účinkovať hneď, ale veril som, že sa to v priebehu pretekov zhodnotí.
Tá druhá úloha bola výrazne ťažšia. Dostať ryby cez štyri prúty susedov, cez dva prúty chalanov až k mojim, sa nám dlhšiu dobu nedarilo. Niežeby som bol úplne bez záberov, ale mal som ich na dva prúty výrazne menej, než chlapci s jedným. Preto som si na vodu bral GPS a vozil prút úplne na doraz na 450 m, aby som bol aspoň pár metrov za nimi. A tiež som sa viac hral s ukladaním, pretože v tej oblasti bolo ako mäkké, tak aj tvrdé dno s mušličkami. Situácia sa začínala vylepšovať. Nie naraz, ale postupne sme pridávali ďalšie kilogramy. Susedný tím CT Libuň mal stále výrazne viac záberov, lenže ich hmotnostný priemer bol nižší ako náš, navyše mali aj niekoľko nebodovaných rýb. To my len sporadicky. Len vďaka tomu sme na nich strácali necelých 100 kg, čo na pretekoch typu Balaton nie je neriešiteľný problém. Aj keď sme sa posúvali poradím vyššie, stále sme vôbec neuvažovali o nejakom celkovom umiestnení. Mali sme len skromný cieľ, pokúsiť sa prechytať susedov. Lenže aj to dva dni po štarte vyzeralo ako utópia.
Dokonalý fitnes plán
Keď som skladal tím na tieto preteky, chcel som so sebou mladých chlapcov, keby som to fyzicky neutiahol. Hovoril som si, že nevydržím tri, štyri dni v kuse nespať. Lenže ono sa to už pomaly stávalo skutočnosťou. Prvý deň po príchode k Balatonu sme vďaka picím rituálom naspal nanajvýš štyri hodiny, druhú noc po žrebovaní sme museli skoro vstávať, aby sme boli včas na mieste. T.j. maximálne tri hodiny spánku. Prvú pretekársku noc to boli len dve hodiny, keď bol zákaz vyváženia. A z pondelka na utorok už ani minútu. Ryby sa rozjazdili a my sme nechceli byť neskoro ani pri jednom zábere. Síce sme si hovorili, že sa vystriedame, ale nikomu to nedalo, aby sa šiel natiahnuť. A nie inak to bolo z utorka na stredu, keď sa ryby rozbehli ešte viac. Spánok jednoducho nebol na programe dňa, nie ešte noci.
A to nebol jediný handicap. Ako sa nám to začínalo rozbiehať, zrazu nebol čas, kto by kedy urobil jedlo. Prvé dva dni sme ešte stihli urobiť toasty, dať na panvicu mäso, či ohriať párky, ale od utorkovej noci už nie. O to viac stúpala spotreba piva. Možno si teraz hovoríte, že sme úplní idioti, že si nedokážeme rýchlo urobiť nejaké jedlo, a namiesto toho popíjame pivo. Budete sa diviť a výživoví experti budú omdlievať, ale pomalá konzumácia piva sa ukázala ako úplne dokonalý fitnes plán. To, že pivo vie zahnať smäd, asi nemusím zdôrazňovať. To, že celkom aj nasýti, vedia minimálne tí, ktorí po ultimáte manželky – buď večera, alebo krčma – zvolia variant B. Avšak skutočnosť, že pivo je najlepší energetický iontový nápoj na svete, ktorý vás povzbudí a zaženie spánok, o tom som doteraz vôbec netušil ani ja.
Vlny okrem zákazu priniesli aj ryby
A ono to vážne fungovalo! Počas noci stačilo štyri až päť pív, aby sa vám nechcelo spať, nemali ste hlad a dokázal ste jazdiť sem- tam ako dobre premazaný (nie namazaný) stroj. Keď budem predbiehať, štyri noci a tri dni sme odjazdili týmto spôsobom, či skôr povedané s týmto výživovým plánom. Jasne, v rýchlosti sme občas do niečoho hryzli, ale na poriadne jedlo nebol čas. Zato zásoba piva sa začínala výrazne tenčiť. Museli sme si trikrát nechať doviezť dupľu, aby sme boli schopní v tom tempe vydržať do konca pretekov.
V stredu sa trochu zmenilo počasie. Mierne sa ochladilo, viac sa rozfúkalo a vlny konečne začali dosahovať balatonské rozmery. Z toho vyplynul najprv prvý zákaz vychádzania na vodu a neskôr aj druhý. Bohužiaľ, len v časti, kde sme boli my. Balaton je v tomto ohľade rozdelený do troch častí. Jednoducho povedané na hornú, prostrednú a dolnú. Práve v našej dolnej sa majáky rýchlo rozblikali a v aplikácii Tavihár zaviali červené vlajky znamenajúce zákaz vychádzania na vodu, zatiaľ čo v ¾ Balatonu bola len žltá vlajka. To je výstraha, pri ktorej však môžeš na vodu. Aj v tom sú tieto preteky neskutočne zaujímavé, že niekomu môže v určitú dobu pomôcť a inému ubrať. Vlny však okrem zákazu priniesli aj ryby. Netrvalo dlho a postupne sa nám rozbehli všetky štyri prúty. Na vodu sme pre ne už nemohli, a tak sme ich zdolávali z brehu. Najprv Kubov ľavý prút, potom môj pravý. Keď už som z tých 450 m mal rybu pritiahnutú na dosah a Martin bol pripravený vo vode ju podobrať, rozbehol sa aj jeho prút. Ak si spomínate z prvého dielu, písal som o Martinovi, že má občas mladícke blikance. A toto bol jeden z nich. Ako náhle počul svoj hlásič, odhodil podberák do vĺn a vydal sa šprintom k svojmu prútu. Obaja sme na neho s Kubom kričali nepublikovateľné slová, nech najprv podoberie rybu, ale trvalo mu to, kým pochopil, že takmer zdolaný bodovaný úlovok je viac, než pretáčajúca sa cievka jeho navijaka.
Šťastný to chlapec!
Po skončení akcie sme mu ešte obaja vynadali, že takto sa správať nemôže, že sme tu ako tím a nehráme si len na vlastnom piesočku. Martin sa nakrátko urazil, zaliezol do bivaku, ale o 10 sekúnd vystrčil hlavu a zaštekal. Od tej doby sme mu nepovedali inak ako Balatonský pes. A on na oplátku zakaždým, keď sa urazil, čo bolo v priemere šesťkrát denne, zaštekal na znamenie, že Balatonský pes sa na nás hnevá, a že by mohol aj uhryznúť, keby sme ho naštvali ešte viac. To je tá druhá stránka veci, keď idete s mladými chalanmi. Síl majú na rozdávanie, ale rozum aby občas človek motykou hľadal Akonáhle sme mali všetky štyri prúty na brehu, z čoho tri boli bodované kapry, nastal čas presedlať na nahadzovanie. Príliš sme od toho nečakali, pretože do 200 metrov pred nami bolo sotva po pás vody. Ale čo, predsa nebudeme mať prúty vytiahnuté na brehu. A tak sme previazali a nahodili. Tešil som sa, že sa konečne vyspíme. Chyba lávky! Netrvalo dlho a brzda jedného z prútov sa roztočila ako o preteky. Čakali sme násaďáka, ale bol to sedemkiláč! A o chvíľu druhý záber. Tentoraz ešte väčší súboj a kapor takmer 10 kg. Keď ho Martin podoberal, prišla taká vlna, že ho spláchla aj s podberákom. Zahučal v prsačkách pod vodu a my sme nevedeli, kde je a či má kapra. Zrazu sa rozvírila hladina a vynoril sa najprv podberák s kaprom, potom aj Martin. To, že mal v broďákách po pás vody, vôbec neriešil. Toto je, naopak, kladná stránka mladých chalanov. Ja by som bol naštvaný, že som durch, jemu to však bolo úplne jedno. Podobral kapra a mohol si zaštekať na celú vodu. Šťastný to chlapec!
Najprv Kubo a potom ja
Susedia tiež niečo ťahali, ale v tej chvíli to vyzeralo, že máme navrch. Kým po nejakej dobe neprišli rozhodcovia a nevšimli sme si, že počas zákazu vyváženia libuňáci chytili 42 kg bodovaných rýb, pričom my necelých 25 kg. Opäť nám namiesto priblíženia utiekli. Sakra! Potom prišla chvíľa, kedy to nebralo. Chcel som sa vyspať, ale len čo som zaľahol, zistili sme, že svieti žltá, a teda môžeme na vodu. Rýchlo sme vyviezli prúty, zatiaľ čo susedia si to nevšimli a mali to ďalej na nahodenie. Netrvalo dlho a prišli nám dva zábery. Najprv Kubo a potom ja. Keď som vyrážal, opäť sa rozfúkal. Mal som čo robiť, aby som ukočíroval loď proti tým vlnám. Kapor si bral, čo to dalo, a čoskoro bol minimálne 100 metrov za bójkami. Keď som sa konečne dostal na šokovku, boli už vlny ako krava a loď bola ťažko ovládateľná. Bolo mi jasné, že mám len pár minút na to, aby som podobral kapra. Jednak preto, že čo nevidieť bude červená. A tiež aj preto, že podoberanie kaprov v metrových vlnách je tuho ťažká disciplína. Našťastie som v nej absolvoval niekoľko maturít. Nie vždy som uspel, ale každopádne som vedel, čo mám robiť a čo rozhodne robiť nemám. Zásada číslo jedna, nadísť si kapra tak, aby loď hnaná vlnami smerovala k nemu, nie naopak. Len čo vás totiž tiahne od neho a vy sa ho pokúšate podobrať, buď ho vyrežete, alebo skončíte vo vode. Oboje sa mi už stalo. Zásada číslo dva. Ak sa vám kapra nepodarí na prvýkrát podobrať, odklopte cievku a pokúste sa o to znova. Druhýkrát, piatykrát, desiatykrát. Po tretie. Aj keď máte málo času, nesnažte sa to uponáhľať. Každá chyba sa vo finále počíta dvakrát.
Tú maturitu som nerobil prvýkrát
Tieto skúsenosti mi v tej chvíli pomohli. Keby som sa snažil stoj čo stoj na prvýkrát narvať rybu do podberáka, najskôr by som prišiel s pretiahnutou tvárou. Stratiť rybu v týchto podmienkach nie je žiadna hanba. Uvedomte si, že aj stabilný trojmetrový čln vo veľkých vlnách ide po hladine ako škrupina orecha. Vedel som však, že dostanem aspoň jednu šancu, aby som kapra podobral. A na štvrtýkrát prišla. Nadišiel som si tak, že kapor prevaľujúci sa na hladine pristál kúsok od lode. Stačilo sa len natiahnuť. Lenže to je to úskalie. Máte na to len zlomok sekundy, potom už na rybu nedosiahnete. Mne sa to podarilo, avšak kapor nespadol dole do siete, ale sa o ňu zachytil háčikom, a ďalej bol na hladine. To je najhoršie, čo sa môže stať. Háčik zaseknutý v podberáku, zatiaľ čo kapor ešte nie je celým telom vnútri. Ale aj to som už zažil a vyriešil, tak prečo nie teraz. Keby so sebou kapor silne hodil, tak utečie, avšak v tých obrovských vlnách sa len prevaľoval na hladine ako volské oko na panvičke.
V tej chvíli stačí správne pohnúť panvičkou a oko je usmažené, čiže kapor je chytený. Ľahko sa povie, ťažko urobí, ale ako som už hovoril, tú maturitu som nerobil prvýkrát. A tak som na dlhú ruku pohol podberákom, až do neho kapor nakoniec vkĺzol. A nie hocijaký. Tipoval som ho 15+, čo bol dôvod na oslavu. Zapumpoval som rukou, akoby som práve vyhral Wimbledon. Mám ťa, ty Balatonský obor!
Pokračovanie nabudúce
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
