V prvom diele som načrtol, aké je dôležité pred odchodom na výpravu do vzdialených, a hlavne nie plne civilizovaných miest zvoliť prípravu. Nič zabudnutého nemožno len tak zaobstarať. Vždy dokážu pomôcť len priatelia. Tých si človek asi úplne nevyberá, tými sa ľudia jednoducho stávajú.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2018
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 14
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 04.03.2019.
Konečne rybárčime?
Naša nadržanosť je už náramne veľká a možno vďaka tomu neberieme hneď úplne všetko, čo by sme pri vode asi potrebovali. Hlavne už nahodiť. Máme veľmi slušné informácie o tom, kam a kedy vyraziť, takže nás určite len tak niečo neprekvapí… Lenže chváliť sa má až na konci. Rieka, ktorá spája obe jazerá, neskutočne ženie. Silu prúdu je vidieť voľným okom a my vzápätí zisťujeme, že v nej nebude jednoduché brodiť. Podľa informácií nášho mongolského sprievodcu prišla tohtoročná jar minimálne o tri týždne neskôr. Vďaka tomu je väčšina plochy oboch jazier ešte pod ľadom, cca 50 cm hrubým, a voda je teda značne ľadová. Teplota sa pohybuje v rozmedzí 2-4° C. To má za následok aj pohyb populácie rýb, ktorý je dosť oneskorený. Ale čo, to nás predsa nezastaví a nejaké tie ryby predsa nájdeme?
Vyrážame rozdelení po oboch brehoch rieky a skúmame z vysokého brehu, aké miesta tu naozaj sú. Som zvyknutý na rýchlu vodu, ale toto je už naozaj veľmi rýchle. Vidíme dokonca prvé ryby, malé i veľké. Avšak nie je jednoduché do týchto miest nahodiť a už vôbec nie podržať im nástrahu tak, ako by sme chceli. Silný prúd rýchlo unáša nástrahu a nedovoľuje jej príliš prepadnúť. Preťažujem a okamžite viaznem v kameňoch. Ťažká situácia. Navyše ani jedna z rýb sa nemá k záberu alebo aspoň vyjsť za nástrahou. Prechádzame postupne až k výtoku z jazera a skúšame šťastie tu. Výsledok je rovnaký. Situácia sa však začína ešte viac zhoršovať, pretože pozorujeme, ako sa blížia ohromné kryhy ľadu. Síce veje studený vietor, ale na slniečku je veľké teplo. Na horách sa topia snehy a tie pomaly zvyšujú hladinu v jazere, a, samozrejme, aj v rieke. Vďaka tomu ľady postupne praskajú a ženú sa do jediného miesta. K nám!!! Sledujeme úžasnú scenériu lámajúcich sa krýh o ohromné balvany v rieke a zároveň riešime, čo vlastne budeme robiť. Je vidieť, že ryby evidentne v rieke sú a budú určite aj v jazerách. Ich každoročná migrácia nastáva práve v tomto období. Avšak nikto nemôže ovplyvniť neskorý nástup jari. Cestou späť do kempu vidíme na protiľahlom brehu miestneho pastiera, ktorý hádže do vody nejakú veľkú plandavku, len tak zo špulky vlasca. K nášmu prekvapeniu veľmi skoro zdoláva veľkú rybu, altajského lipňa. Je to pre nás šok a zároveň i povzbudenie. Ideme niečo vymyslieť. Ten deň sme preliezli veľký kus vody a vymyslieť sa nám nepodarilo nič. Trochu šok, ale nejako sme vedeli, že sa to zmení a zajtra už bude možno lepšie. Je otázkou času, kedy sa ryby začnú hýbať a my im musíme ísť naproti.
Konečne ryba
Martin bol jediný, kto dokázal ráno vstať naozaj skoro, prakticky so svitaním. V polospánku som mu sľúbil, že dobehnem za ním. Na druhú stranu, kde sme včera videli uloviť lipňa. O chvíľku som teda vyliezol z vyhriateho spacáka, obliekol sa a vydal sa za ním. Bolo to načasované. Práve zdolávali prvého lipňa. Nádherný krásavec, skoro 70 cm. Jeho podlhovastý tvar tela, silná chvostová plutva a plutvy s modrým nádychom sú úplne ohromujúce. Hoci to asi nie je najväčší jedinec, lebo sú zdokumentované kusy s dĺžkou 1 m, tak už aj tento napovedal faktu, že lipeň takejto veľkosti bude solídnym dravcom. Papuľa je podstatne väčšia než u iných druhov a navyše solídne ozubená. Je jasné, že bude pomerne veľkým predátorom a malé rybky sa musia mať na pozore. Keď mi Martin ukázal zostavu, na ktorú ho chytil, tak som skoro nemohol uveriť. Ráno totiž na mieste stretol rovnakých pastierov a opozeral, ako lovia. Niekedy si človek musí popustiť ego a pobrať pár skúseností od miestnych, skúsených. Hoci tak vôbec nevyzerajú. Jeho nadväzec síce zdobila veľká plandavka, ale tá bola len ako záťaž. Nad ňou mal uviazané dve mušky, také nepodarené kriváky. Martinovi to nedalo a urobil niečo podobné, len na nadväzec dal PVC nymfu. No a zrazu bolo vyhraté. Po včerajšom hádzaní všetkých možných rotačiek, voblerov a gumičiek nám vnukol myšlienku pastier. No aj o tom je rybárčenie. Lenže ono to nebolo len o nástrahách, ktoré sme si okamžite osvojili, veľmi záležalo na hmotnosti hlavičiek nám potrebných k vedeniu nástrahy v silnom prúde. Bolo to aj o voľbe miesta a dokázaní nástrahu podržať čo najdlhšie v rovnakej hĺbke. Len tak začali byť lipne aktívne a my veselí. Hmotnosť jigových hlavičiek sa pohybovala medzi 3-15 g, podľa sily prúdu a hĺbky.
Hmotnosti sa zväčšovali s rastúcou výškou hladiny a rýchlosti prúdu v nasledujúcich dňoch. Hladina sa zdvihla počas tých pár dní asi o 70 cm, čo z rieky urobilo neskutočne dravú vodu. Ale zvyšujúci prietok využili ryby k ťahu do jazera a my, pochopiteľne, k lovu pekných rýb. Postupne sa lipne ulovili aj na rotačky nahodené proti vode a nesené silou prúdu. Občasný záblesk mal veľmi pozitívny vplyv na naše úlovky. Ale voblery, úplná nula bodov.
Lipne malé i veľké
To, že sa nám podarilo prísť na to, ako veľké lipne loviť, bolo skvelé. Hneď na všetkých bolo vidieť dobrú náladu. Vďaka tomu, že sme ich mali priamo pod nosom, tak sme na ne vyrážali každý deň v každú voľnú chvíľku. Len nás prekvapilo, že sa neukazujú tie menšie. Tých tu podľa informácií je ohromné množstvo. Ale kde sa skrývajú? Našu otázku našťastie ešte ten istý večer lipne vyriešili sami. Pri spiatočnej ceste z výpravy sme z mosta videli čierne siluety nad piliermi. Boli to práve ony a s nimi aj tie veľké. Na nič sme nečakali a hneď skúsili nejakého uloviť. Stáli v tom najsilnejšom prúde a dostať rotačky alebo nymfu v sotva metri vody ku dnu, bol slušný výkon, ale našťastie to sme už vedeli. Zábery sa dostavili prakticky okamžite. Ale po ulovení asi 15-tich kúskov bolo po záberoch. Lipne asi odhalili naše ľsti a už sme ďalšieho nechytili. Tento lipeň má nádherné sfarbenie. Šedočierny chrbát a strieborné boky zdobia menšiu chrbtovú plutvu, menšie ako sme zvyknutí u tých našich. Ale farbu má jedinečnú. Čierno-modré pruhovanie je naozaj netradičné, a keď sa rovnaké sfarbenie pridá aj na všetkých ostatných plutvách, tak je to úplný unikát. Skrátka endemický druh…
Osman altajský
Ako málo stačí na to, aby sa všetko zmenilo a rybačka začala baviť viac ako na 100 %. Ale my sme neprišli loviť iba lipne, ale aj osmana altajského. A ten nám zatiaľ unikal vo všetkých smeroch. Jazdili sme na všetky odporúčané miesta, ale prvý záber sa dostavil až po troch dňoch. Bolo nám jasné, že buď robíme niečo zle my v rámci techniky lovu, alebo ich hľadáme na zlých miestach. Voda v spodnom jazere neustále stúpala a plnila sa ľadovou vodou z horného jazera. Postupne sa hladina navýšila natoľko, že začala zaplavovať priľahlé lúky. Zrazu sa objavila strašná kopa malých rybiek. Na naše prekvapenie hlavne osmanov. Boli ich milióny a my sme nemohli uloviť žiadneho veľkého. No inštinkt radil zotrvať na miestach, lebo kde je malý, bude aj veľký. Bohužiaľ, dostavili sa iba dva slušné, ktoré pri brehu spadli. Bolo to na nervy, ale nikto neprepadal skepse, však ono sa to zlomí. Lipne nás už pomaly nebavili, snáď len ja som sa oddával návratu k lovu s muškárskym prútom. Bolo to pekné, lipňom sa nymfy páčili, často som zavesil aj dva naraz, ale v tom prúde som nikdy dubletu nedokázal zdolať. Jedno popoludnie sa rozhodlo venovať prehliadke okolia a návšteve miestnej rodiny na ich farmičke. Stretnutie sa veľmi vydarilo, bolo na čo sa pozerať a, samozrejme, čo ochutnať. Človek nechápe, ako môže taká početná rodina zvládnuť kočovať so svojimi stádami na také veľké vzdialenosti a prekovávať nástrahy každodenného života vo veľkých nadmorských výškach s minimom vecí. Možno však ani viac naozaj nepotrebujú. Avšak aj tu sme sa dočkali nečakanej rady a pastier nás vyslal ďalej na stred jazera, tam vraj teraz osmany budú. Priznám sa, že som tomu neveril, ale nakoniec sme museli priznať jeho pravdu. Pritom také jednoduché zistenie. Voda tu bola o niečo plytšia a viac sa prehrieva, a bolo tu neskutočné množstvo potravy. Tu osmany vážne boli. Asi nezabudnem na prvý záber. Bol taký nekompromisný. Silné zubáčové predkopnutie a následne rana ako z dela. Osman sa zastavil a svojím silným chvostom následne vykonal neskutočný výpad. Súboje s nimi boli neskutočne silové a priznám sa, že za pol dňa som bol vždy slušne zničený.
Osman je opäť endemickou rybou. Vyzerá ako zabudnutý nílsky ostriež. Jeho hlava a ústa sú ohromné a bezzubé. Telo bolo samý sval a za hlavou sa im týčil hrb, niektoré boli ohromné, skoro ako pri lososoch v čase trenia. Chvostová plutva dávala rybe neskutočnú silu, a keďže väčšina záberov prišla v dohodovej vzdialenosti, tak sme si celkom užili. Ako najlepšia nástraha sa ukázali gumové ripre vo veľkosti okolo 10-12 cm. Ale v rámci toho, aby všetko nebolo stále rovnaké, tak som si ulovil osmany prakticky na všetky typy nástrah. Veľkostne sa osmany lovili najčastejšie medzi 65-75 cm a hmotnosti 5-7 kg. Najväčší mal tuším cez 85 cm, s odhadom okolo 8-9 kg. Nikdy by som nečakal, že dokážu človeka tak uťahať, a to sme volili vybavenia v prútoch okolo 50-80 g a nástrahy na silných, takmer tajmenových šnúrach. Bolo to úžasné. Už som si ulovil všetko, čo som si prial, a kolegovia, samozrejme, tiež. Pomaly sme sa mali chystať k odchodu, keď náš sprievodca prišiel so správou, že nám bol zrušený plánovaný let z Bayan Olgi do Ulánbátaru a následne do Murunu. Posunuli ho o dva dni. Priznám sa, že snáď nikoho ani nenapadlo nič iné, než prísun ďalšej radosti. Počas nasledujúcich dvoch dní sme ulovili toľko lipňov a osmanov, že naše rybárske duše boli preplnené radosťou. Užívali sme si krásne slnečné počasie, výhľady na zasnežené hory a rybárskeho priateľstva, aké sa len málokedy podarí.
Odchod na URR
Avšak aj toto muselo skončiť. Vodka prakticky došla, a tak vlastne bolo všetko, tak ako má byť. Jedinú starosť nám každý deň robila stúpajúca hladina rieky. Prakticky sme chceli zostať ešte o deň dlhšie, ale už nám bolo odporúčané v rámci namáhavej cesty a zabráneniu prípadným problémom, radšej odísť podľa plánu. Chceli sme totiž vyraziť až priamo k lietadlu, lenže to sa tu nie vždy úplne oplatí. Stačí pár defektov a je vymaľované. Stúpajúca hladina nerobila vrásky len nám, ale aj miestnym. Miestny most je jediné možné miesto na priecestí na stovky kilometrov na každú stranu. Kryhy, ktoré už kamene v rieke nedrvili, tak narážali do pilierov mosta. Ak by bol most strhnutý, tak aj nás by čakala neskutočná cesta, ktorá by nakoniec ani nemusela dopadnúť dobre, pretože nie všade sa dalo prejsť. Miestni dokonca dva dni v kuse obsypávali piliere balvanmi a spevňovali most trámami.
Našťastie sme zabalili všetko včas a most prešli v poriadku. Cestou sme si urobili malú zastávku pri sokoliarovi a nechali si predviesť jeho orla, ktorého pripravoval na loveckú sezónu. Opäť krásne poznanie ich života z iného pohľadu. Po príchode do Bayan Olgi sme sa ubytovali v miestnom hoteli, ktorý by bol asi na dva samostatné diely a vyrazili na večeru do mesta s priateľmi. Tam sme sa dozvedeli, že náš kemp zbalili na poslednú chvíľu, pretože už popoludní bolo všetko zaplavené vodou. Teraz sme pochopili ich nervozitu, keď sme chceli zostať. Proste, sú domáci a znalí pomerov a hlavne, nevyrábajú paniku len tak pre nič. Noc v hoteli bola drsná, už dlho som nespal len na doskách potiahnutých plachtou. Ale tečúca teplá voda navodila pocit útulnosti. Ráno sme prebehli ich veľké miestne múzeum a trhovisko a potom nasledovala cesta na letisko. Kto nezažil tieto miestne malé letiská, tak o veľa prišiel.
Ale to by som nechal na rozprávanie do ďalšieho pokračovania. Presunieme sa na rieku Urr, kde naše príbehy ukončíme na krásnej tajmenej rieke.
Dokončanie v budúcom čísle.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
